Krst Krista Pána

Pripomenúť si význam krstu pre život na zemi a pre večnosť.

Krst. Jedno slovo, ktorým sa vyjadrujú hodnoty, poklad pre život prirodzený, nadprirodzený i život po smrti. Čo nám pripomína? Udalosť, na ktorú sa nepamätáme, pretože sme boli pokrstení ako deti. Rodičov, krstných rodičov, ktorí sú možno už aj mŕtvi. Povinnosti, práva, zodpovednosť... čo vieme z katechizmu. Alebo, snáď vďaku, že sme deti Božie, priatelia, bratia Ježiša. Dar, ktorým nás obdaroval sám Boh skrze Cirkev, kňaza, rodičov...

Ján Krstiteľ po krste Ježiša „videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,10-11).

Liturgia na prvú nedeľu cirkevného roka v Období cez rok pripomína krst Pána Ježiša. Zároveň je to chvíľa pripomenúť si význam, potrebu, dôležitosť krstu pre spásu.
Ježiš nepotreboval krst, bol Boží Syn a prijal život z Panny Márie, nemal žiadny hriech. Prijal od Jána Krstiteľa krst pokánia preto, že chcel splniť vôľu Boha Otca: berie na seba všetky hriechy sveta. Keď stál medzi hriešnikmi v rieke Jordán, cez toto uponíženie rozhodol sa k našej spáse. Po krste Pán Ježiš začal svoju verejnú činnosť, aby všetkých ľudí vykúpil a spasil, čiže zmieril nás s Otcom.

My veriaci hovoríme, že sme sa narodili dva razy. Prirodzený život začal pôrodom a duchovný udalosťou, keď kňaz nás pokrstil. Potrebné pri krste je liať čistú, pramenistú vodu na pokožku človeka, najlepšie čelo a povedať: „(meno krstenca), ja ťa krstím v meno Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Teda bez “Amen“. Neplatným by bol krst, keby voda netiekla, ale bol by človek len pokropený vodou a prípadne voda by tiekla len po vlasoch, alebo po šatách. Voda sa nesmie zameniť za čaj či inú tekutinu. Pri krste nemusí sa použiť svätená voda.
Preto rozoznávame krst slávnostný, ktorý sa koná v kostole a krstí kňaz po náležitej príprave, ako stanovuje Cirkev a krst pri nebezpečenstve smrti, ku ktorému prichádza vo výnimočných prípadoch, ohrození života a krstí sa všade, a to preto, že krst je pre veriacich prostriedkom ku spáse.
Krst odstraňuje z duše človeka dedičný hriech a hriechy pred krstom spáchané. Krstom sa stávame deťmi Božími. A pretože krst je prvá sviatosť, pred krstom nemôžeme prijať inú sviatosť. Krstom sa otvára nádejná budúcnosť človeka. Preto krst sa vysluhuje deťom pri zabezpečení ich rastu vo viere, aby po prijatí krstu mali účasť na dare milosti od začiatku života.
Krst začleňuje človeka do spoločenstva tých, čo uverili v Boha a veria v Ježiša Krista ako Vykupiteľa a Spasiteľa, a Ducha Svätého ako Lásku medzi Otcom a Synom. Krst je začiatok života, ktorý smrťou nekončí.
Krst nie sú len práva, ale aj povinnosti. To, že krstom sme sa stali kresťanmi, zaväzuje žiť podľa Božích slov, prikázaní, zachovávať príkaz lásky k Bohu, blížnym i sebe samým. Krstom sme neboli oslobodení od pokušení tela, sveta a diabla. Krst nás posilňuje a ďalšími sviatosťami sa stávame pod vedením Ducha Svätého schopnými žiť v priateľstve s Bohom a nepáchať hriech. Platia slová, že je veľkým nešťastím našich dní, že sme nedôslednými kresťanmi. Kresťan nie je kresťanom len niekde, či len niekedy, napríklad v kostole či rodine, ale aj na dovolenke, pri práci, kultúre či zábave. Rovnako kresťan je kresťanom i proti presile, keď musí pre svoju vieru trpieť, znášať príkoria, ale plní si svoje povinnosti v pravde, láske a spravodlivosti.
Dary, ktorými sme boli Bohom obdarovaní, si máme pripomínať, vracať sa k nim, oživovať. Máme byť svetlom, soľou, kvasom. To si vyžaduje žiť v milosti posväcujúcej.

Krst Ježiša v Jordáne nám nielen pripomína náš krst, ale robí kresťanmi vernými k všetkému, na čo sme na svete: Boha poznávať, milovať a Bohu slúžiť. Potrebujeme svetlo viery, príklad viery jeden pre druhého.

Jörgensen, známy rozprávkár, píše: Topoľ vyzval vo svojej pýche ostatné stromy, aby začali žiť, kvitnúť, prinášať ovocie bez slnka. Volal: „Slnko, nepotrebujeme ťa, môžeme žiť aj bez teba.“ Viaceré stromy sa dali pomýliť. Zatlieskali mu a začali žiť len v noci vo tme, keď vtáky v ich korunách spali. Veľmi skoro si okolie všimlo, že tieto stromy začínali vysychať a vtáky sa im vyhýbali. Zahynuli všetky stromy, čo chceli žiť bez slnka. Prišli ľudia a stromy vyťali. Načo majú suché stromy kaziť krásu prírody?

Aj dnes počujeme, ako odkladať s prijatím krstu, odložením na dospelý vek, keď sa deti rozhodnú samé, či už prekonané frázy, že dá sa žiť aj bez krstu. A následky? Cirkev má tradíciu krstiť malé deti. Preto majú svoje opodstatnenie nielen rodičia, ale aj krstní rodičia i farnosť. Prečo to osvedčené, čo je milé Bohu, odkladať, nevyužiť?

Aj dnes je čas vzdávať vďaky Bohu za dar krstu. Využime liturgiu dňa a navštívme miesto, kde sme boli pokrstení, tak ako pri svojej návšteve pápež Ján Pavol II. vo Wadoviciach, kde si pokľakol a chvíľu zotrval v modlitbe. Zastavme sa snáď na cintoríne pri tých, čo nám sprostredkovali krst: kňaz, rodičia či krstní rodičia. Obnovme si krstné sľuby, že sa chceme chrániť každého hriechu a obnovme si vieru. Takto dnešný deň bude požehnaný.

Amen.