Krst Krista Pána

Častejšie venujme pozornosť svojej viere.

V čase Vianoc je viac času. Je to aj vaša vec, že nebaví človeka sedieť len pred televízorom. Nemôžeme len jesť. Počul som aj štipľavú poznámku: Cez Vianoce sa chodí len z kostola do kostola. Cez rok by sme mali chodiť z krčmy do krčmy. Zamysleli ste sa nad svojou vierou? Nad vierou rodiny, okolia, národa?

Nedávno som sa stretol s človekom, ktorý je pre mnohých vzorom života spoločenského, ale i duchovného a zložil mi svoje bremeno, ktoré začal slovami: „Prestávam veriť! Mám viac a väčšie ťažkosti žiť ako kresťan, modliť sa, ísť do kostola, zachovať to či iné prikázanie...“

Pred Vianocami mohli sme čítať rôzne štatistiky. Napríklad, že v katolíckom Španielsku sa hlási 82% za katolíkov a len 4,4% za ateistov, ale 46% už nechodí do kostola. A v tom istom štáte rastie počet ľudí, ktorí chodia do kostola každý deň, prípadne viackrát počas týždňa.
Tá istá Tlačová kancelária (KBS) uvádza o náraste pravoslávnych veriacich v Rusku. Od roku 1988 sa Ruská pravoslávna cirkev rýchlo rozrastá. V súčasnosti sa o 13 907 farností v Rusku stará 13 048 kňazov a 1905 diakonov. Počet farností na celom území bývalého ZSSR - kánonickom teritóriu Moskovského patriarchátu - je 22 000. V roku 1988 ich bolo iba 6800. Ruská pravoslávna cirkev má 569 kláštorov (v r. 1988 - 17) a 121 duchovných vzdelávacích zariadení rôznej úrovne ( v r. 1988 - 5). V 130 biskupstvách pôsobí 156 biskupov. Počet veriacich sa odhaduje od 50 do 80 miliónov.

Iná správa hovorí o vplyve Santa Clausa na deti v mnohých krajinách. Nevedia, kto je Ježiš. A napríklad poukazujú na rozdiel medzi Santa Clausom a Ježiškom:
JEŽIŠKO: -je všade medzi nami - je stále prítomný, aby pomohol, ponúka zdravie, pomoc a nádej - pozná naše meno skôr, ako sme sa narodili, pozná našu minulosť aj budúcnosť - môžeme si oddýchnuť v jeho náruči - stojí pred dverami a klope, vstúpi, až keď ho pozveme - stal sa naším darom a zomrel na drevenom kríži.
SANTA CLAUS: - žije na severnom póle, prichádza len raz do roka - môže ponúknuť svoje "hou, hou, hou" - nevie, ako sa voláme a iba sa dokáže spýtať malého dievčatka alebo chlapca, aké majú meno - môžeme si mu sadnúť na kolená - prichádza cez komín bez pozvania – dáva darčeky pod stromček.
A snáď ešte jedna správa z 19. 12. 2002:
BRUSEL (ČTK) - Európska komisia včera potvrdila, že orgány únie nemajú nijaký vplyv na to, či v jednotlivých členských krajinách bude voľno v nedeľu alebo v nejaký iný deň. Otázka sa vynorila v súvislosti so špekuláciami talianskej tlače, že Európska únia "zrušila nedeľu".

Nechcem vás v kostole unavovať správami. Zamyslíme sa nad slovami dvetisíc rokov starými: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali...“ (Jn 1,1-4).

Tieto slová napísal jeden z Dvanástich, ktorého Ježiš pozval za apoštola. Píše tieto slová ako posledný žijúci apoštol, starec. S Ježišom prežil tri roky. Bol pri Ježišovom kríži, pri prázdnom hrobe, pri nanebovstúpení Ježiša i zostúpení Ducha Svätého na apoštolov i mnohých v Jeruzaleme. Ohlasoval evanjelium viac ako päťdesiat rokov. Mnoho si vytrpel pre Ježiša... Napísal evanjelium, ktoré aj dnes mnohých privádza k životným otázkam. Napísal tri listy, ktoré sú tak krátke, že nemajú ani jeden list a voláme ich knihami. Je autorom poslednej knihy Nového zákona, Kniha Zjavenie alebo Apokalypsa, nad ktorou si aj dnes teológovia lámu hlavy, ktorá však mnohých mýli a mnohé sekty si ju osobujú ako základ svojho učenia. Ján nazval Krista Ježiša, Božieho Syna Logos – Slovo. Ján bol filozof, znalý vtedajšej gréckej lyriky. Ján bol pravoverný Žid. Ján uveril v božstvo Ježiša z Nazareta. Prijal Ježiša ako očakávaného a predpovedaného Mesiáša. Bol svedkom Ježišových kázní, zázrakov, znamení. Ján jediný nezomrel mučeníckou smrťou i keď mnoho trpel pre Ježiša.
Ján sa znázorňuje orlom. Vtákom, ktorý z výšky má rozhľad. Vidí viac ako tí dole. Má ostrý pohľad, vie rozlíšiť, zhodnotiť, vie zaujať postoj. Kedy sme naposledy čítali knihy Svätého písma, ktoré Ján napísal?

Viera. Čo je to viera? Kto verí a kto neverí? Ako prísť k viere a ako vieru stratiť? Dá sa viera spájať s vedou? Celý život žil ako neveriaci, ale pochovaný chce byť ako veriaci. Vyhlasuje o sebe, že neverí, ale keď príde choroba, volá: Bože, pomôž, Bože! Iný človek plní si povinnosti, snaží sa, vidí však svoje pády, chyby, omyly života a pýta sa, či je veriaci.

Novinár pred Vianocami píše:
Minulú nedeľu som bol po dlhšom čase v kostole na svätej omši a dosť ma prekvapilo, koľko tam bolo mladých ľudí. Sympatickí, podaktorí aj s malými detičkami. Bol to doslova kultúrny zážitok, lebo aj pán farár mladistvého vzhľadu pekne rečnil a zazneli aj pekné pesničky. Mal som pocit, že v tom chráme Božom nachádzajú mladí ľudia povzbudenie do ďalšieho neľahkého života - okrem toho, samozrejme, že ich zbližuje láska k Bohu. Ale to už je osobná záležitosť každého človeka, či je veriaci, alebo neznaboh. Podstatné je, že si tam našli cestu, aby tak naplnili zmysel svojho života a nevydali sa po všelijakých krivolakých chodníčkoch. Lenže - opačná situácia.
Prídem podvečer pod viechu – všetky stoly obsadené mladými ľuďmi, niektoré dievčence ešte ani nie pätnásťročné. V jednej ruke pohár vínka, v druhej cigareta. Pochopiteľne, nie najlacnejšia, veď by bola hanba fajčiť nejaké smiešne marsky. Ale, kde na to berú mladí ľudia peniaze?
Keď som sa o tom bavil s mojím známym, ktorý je šéfom istej reštaurácie, názorne mi to vysvetlil. Bola svadba, nuž ponúkol mladému chlapcovi kuchárovi, ktorý práve nemal službu, či by sa za 250 korún "neobetoval" a nakŕmil svadobčanov. Odpoveď? No dovoľte, šéfe, ale mne “foter“ kedykoľvek dá päťstovku, len aby sa ma zbavil. Za 250 korún robiť nebudem!
Aj tu je odpoveď na otázku, kto vlastne kazí našu mládež. Žiaľ, aj samotní rodičia. Prirodzene, solventní, ako sa vraví, novodobí zbohatlíci - a takých je na našom malom Slovensku požehnane. Len jedno mi nejde do hlavy: čo vlastne tým chcú solventní rodičia docieliť? Takáto mládež má byť (hviezdoslavovsky povedané) držiteľkou rána? Mládež, čo s láskavým dovolením svojich rodičov denne vysedáva v krčme a o poctivej robote sa jej ani nesníva? Nepochybujem o tom, že tí mladí ľudia, ktorých som zazrel v kostole, nepochádzajú zo zbohatlíckých rodín, akiste sa snažia zarobiť si nejakú tú korunu na živobytie a je v nich záruka, že sa sami pričinia o to, aby sa v živote nemali zle. Ale svojím umom, zručnosťou. A práve takýchto ľudí treba podporovať, ak má byť náš národ vzdelaný, zdravý a najedený.

Nepatrí sa, aby sme niekoho odsudzovali, že nevenuje dostatok či primeraný čas viere. Vieme, že súd patrí Bohu. Boh je milosrdný. Je našou povinnosťou, aby sme sa starali a upevňovali sa vo svojej viere. Máme aj povinnosť voči bratom a sestrám, a nesmie nám byť ľahostajné, ako žijú, v čo veria, aká je ich viera.
Sú Vianoce. Je to čas nielen zvykových, folklórnych skutkov viery. Je to čas, aby sme sa zjednotili v tom, čo hlásal Ježiš, čo dnes neomylne vo veciach viery a mravov učí Učiteľský úrad Cirkvi. Áno, je čas urobiť aj rozhodnutia. Nie unáhlené, nie pod vplyvom emócií sviatkov, nie zo strachu, ale pod vplyvom Ducha Svätého, jeho milosti... Snáď začať s jedným pravidelným Otčenášom. Rozhodnutím nevynechať nedeľnú svätú omšu. Zrieknutím niečoho konkrétneho, čo môžeme, čo je v našich silách, možnostiach...
Kto to má ľahšie? Veriaci či neveriaci? Nájdime si čo najskôr čas a zamyslíme sa. Vžime sa do situácie stavu veriaceho a neveriaceho. Zanalyzujme plusy a mínusy, za i proti veriaceho a neveriaceho. Čo prináša viera a čo dáva nevera. A prehodnoťme svoj život viery. Svoju vieru v praxi v konkrétnych situáciách, postojoch, názoroch, náš príklad, ale aj naše pohoršenia...

Sú predsa Vianoce. Cesta do kostola a čas strávený v ňom nesmie byť zbytočný. Sme predsa ľudia obdarovaní rozumom a slobodnou vôľou. Máme zodpovednosť za seba i iných. Čítajme, počúvajme, uvažujme, študujme, pýtajme sa... Nesmieme sa správať: kam vietor, tam plášť. Už prešiel čas obracania plášťov...
Sú Vianoce - čas zastaviť sa a vidieť cieľ, zmysel, poslanie, náplň nášho života na zemi.

Amen.