Krst Krista Pána

Pripomenúť si, že sviatosť krstu, ktorú sme prijali, nás zaväzuje po celý život.

Rád by som vám na úvod položil niekoľko otázok: Viete, v ktorom kostole ste prijali sviatosť krstu? Iste viete deň svojho narodenia. Viete však aj deň svojho krstu? V deň narodenia si zaiste nájdete čas na malú spomienku a možno i malú slávnosť v kruhu najdrahších. Spomenuli ste si už aspoň krátkou modlitbou, keď už nie pristúpením ku sviatostiam alebo návštevou kostola, kde ste prijali krst, na veľkú udalosť, keď ste sa stali synom či dcérou nebeského Otca? Ako často si pripomínate význam sviatosti krstu? Kedy ste sa naposledy pomodlili za rodičov, krstných rodičov, kňaza, ktorý vás pokrstil? Že ste si takéto a podobné otázky ešte v živote nepoložili, nie je len vaša vina. Dnes je príležitosť sa nad týmito a iste i ďalšími otázkami zamyslieť a pouvažovať.
Prvá nedeľa v Cezročnom období nám pripomína krst Pána Ježiša. Je to vážna chvíľa, keď si máme pripomenúť, že sviatosť krstu, ktorú sme prijali väčšina ako deti hneď po narodení, že záväzok krstu máme na celý život.

Boh Otec pri krste Pána Ježiša povedal: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11).

Krst v Jordáne bol dôležitým medzníkom v živote Pána Ježiša. Môže sa aj dnes niekto diviť tomu, prečo sa Pán Ježiš dal pokrstiť Jánovi. Niekto môže poukazovať, že keď sa dal Pán Ježiš pokrstiť, že sa tým stáva menším od Jána Krstiteľa. Je potrebné poukázať na fakt, že Pán Ježiš prijatím krstu dal nám príklad pokory a poslušnosti, keď ako Boží Syn postavil sa do radu hriešnikov, aby niesol naše hriechy. Sv. Cyril Jeruzalemský o Ježišovom krste hovorí: „Posvätil krst, aby sme sa i my krstom stali hodnými spásy, pre svoje spojenie s ním.“ Jánovi Krstiteľovi, ktorý sa zdráhal ho pokrstiť, povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15). Ježiš nepotreboval odpustenie svojich hriechov, pretože bol Svätý Boh. Krstom Pána Ježiša sa začala jeho verejná misijná činnosť, napĺňa sa jeho poslanie od Otca a stáva sa záchrancom pre tých, ktorých nazve bratmi a sestrami. To, že Pán Ježiš prijal krst, je veľkým povzbudením pre našu vieru, pretože krstom dochádza u nás k najväčšej zmene života; krstom sa nám otvára nebo, ktoré bolo hriechom prarodičov zatvorené. Prijatím krstu Ježiš vyjadruje, že chce vždy plniť vôľu Boha Otca, ako to neskoršie povie žene pohanke pri Jakubovej studni: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokončiť jeho dielo“ (Jn 4,34). Ježiš neprijíma krst od Jána ako príkaz, rozkaz alebo z donútenia, ale z lásky, pretože stal sa nám podobný vo všetkom okrem hriechu, a predsa prijal na seba všetky hriechy ľudí. Ježišove správanie, že prijal krst pokánia, sa Otcovi páči a vyjadril to slovami: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11).
Krst Pána Ježiša prináša nové svetlo do učenia viery, a tak aj náš krst začíname chápať ako začiatok nového života.

Mnoho kresťanov si ešte ani dnes neváži význam sviatosti krstu. Môžeme povedať, že sa stretávame s nesprávnym zmýšľaním o sviatosti krstu. Áno, väčšina tých, čo prichádzajú žiadať o krst svojich detí, berie to ako zvyk, tradíciu, ale cítia aj to, že je potrebný pre jeho spásu, hoci často oni sami nepraktizujú záväzky krstu. Napríklad nie sú v kostole sobášení, od prijatia sviatosti birmovania si neplnia povinnosti, ako sú nedeľná účasť na svätej omši, aspoň raz do roka prijať sviatosti zmierenia a Eucharistie, pravidelná modlitba a život podľa viery. Áno, dochádza aj k napätiam, či dieťa pokrstiť. Za dieťa nesú zodpovednosť rodičia (kán.864) tak pred svetským zákonom, ako aj pred cirkevným. Zákonník Cirkvi CIC Kódex kánonického práva hovorí: „Prijať krst je schopný každý človek a jedine človek, ktorý ešte nie je pokrstený.“ Teda kto už prijal krst platne, nemôže byť znova pokrstený. „Krst, brána sviatosti – to znamená, že pred krstom nemôžeme prijať inú sviatosť, je nevyhnutný na spásu, skutočne alebo v túžbe, ktorým sa ľudia oslobodzujú od hriechov, preporodzujú sa na Božie deti a nezmazateľným znakom pripodobnení Kristovi sa včleňujú do Cirkvi, sa platne udeľuje iba krstením vodou s náležitou formou“ (kán. 849). Krstu má predchádzať náležitá príprava. U dospelého, ktorý má úmysel prijať krst, má byť prijatý do katechumenátu, kde sa mu venuje náležitá príprava podľa noriem Konferencie biskupov. Keď má byť pokrstené dieťa, rodičia a krstní rodičia majú byť rovnako poučení o význame sviatosti a o záväzkoch, ktoré s ňou súvisia. Krstí sa buď ponorením, alebo poliatím vodou, ktorá okrem nevyhnutných prípadov má byť požehnaná podľa predpisov. Pri krste dostáva dieťa meno, ktoré má zodpovedať kresťanskému zmýšľaniu. Odporúča sa spravidla krstiť v nedeľu, ak je to možné na Veľkonočnú nedeľu. Krstiť sa má spravidla vo vlastnom farskom kostole, ak tomu nič vážne neprekáža. Okrem nevyhnutných prípadov nemá sa krst udeľovať v súkromných domoch. Miestny ordinár môže z vážneho dôvodu dovoliť výnimku. Riadnym vysluhovateľom je biskup, kňaz a diakon, iba v nevyhnutnom prípade každý človek, keď má náležitý úmysel. Každý veriaci má mať vedomosti o správnom spôsobe krstenia. Nad štrnásť rokov mal by krstiť diecézny biskup. Dospelý človek pred prijatím krstu má prejaviť vôľu prijať krst, má byť dostačujúco poučený o pravdách viery, kresťanských povinnostiach, má sa za určitý čas osvedčiť v kresťanskom živote a pred krstom má sa mu aj pripomenúť, aby oľutoval svoje hriechy. Dospelý po prijatí krstu, ak neprekáža vážny dôvod, má prijať birmovanie a pristúpiť k prijímaniu.
Rodičia po narodení dieťaťa majú sa postarať, aby v prvých týždňoch dieťa bolo pokrstené. V nebezpečenstve smrti dieťa má sa bezodkladne pokrstiť. A to aj vtedy, keď rodičia aj nekatolíci nesúhlasia (porov. kán. 868, § 2). Aby sa dieťa pokrstilo, vyžaduje sa, aby aspoň jeden rodič, alebo ten čo ich zastupuje, s krstom súhlasil. Má byť zaručená výchova v náboženskom duchu. Ak to nie je zaručené, môže sa krst oddialiť, pričom sa rodičom dôvod vysvetlí. Pri pochybnosti krstu sa udelí krst podmienečne, pravda, po náležitom zisťovaní. Pri pokrstených v nekatolíckych spoločenstvách netreba podmienečne krstiť, ak sa krst vyslúžil v zhode s učením Cirkvi. Krstného rodiča, môže to byť muž alebo žena, prípadne muž a žena, si určí sám krstenec alebo jeho rodičia, prípadne ich zástupca. Krstný rodič musí mať viac ako šestnásť rokov, ak nie je stanovené ináč, aby bol katolík, pobirmovaný, aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom, nesmie byť otcom alebo matkou krstenca a keď patrí do nekatolíckej cirkvi, má byť spolu s jedným katolíckym krstným rodičom a to iba ako svedok krstu.

Tieto údaje mal by kresťan katolík poznať. Okrem poznania je potrebné, aby aktívne žil svoju vieru.
Spomínam si na muža, ktorý častejšie sa modlieval pri krstiteľnici. Keď sme sa viac spoznali, povedal mi dôvod. Pred dvadsiatimi rokmi pod vplyvom prostredia a doby ochladla jeho viera. Chýbal mu živý kontakt s Cirkvou. Vtedy sa stretol s ľuďmi, ktorí mu preukazovali pozornosť, úctu i lásku. Keď sa dozvedel, že sú to Svedkovia Jehovovi, hoci o nich kde-čo počul, neprekážalo mu to. Stretával sa s nimi, navštevovali ho, čítal ich knihy a časopisy, rozprávali sa o aktuálnych témach a rozoberali ich v duchu Biblie. Keď ho oslovili, aby sa vysporiadal s Katolíckou cirkvou, cítil niečo vo svojom vnútri, čo mu v tom bránilo. Nejaký čas s tým odkladal. Až raz mu jeden z nich napísal list, mal ho iba podpísať a odoslať na faru, kde bol v matrike pokrstených zapísaný. Tri dni nosil list so sebou. Nie a nie ho podpísať. Aj keď sa medzi novými priateľmi cítil dobre, nemohol... čosi mu bránilo v podpísaní listu. Vtedy, bolo to v sobotu predpoludním, vošiel do kostola. Bol práve krst. Po rokoch si vypočul celý obrad. Prežíval každé gesto, každé slovo. Vtedy dostal silu, že vytiahol list a po krste všetko vyrozprával kňazovi. Ten, hoci mal ďalšie povinnosti, venoval mu dlhý čas. V to dopoludnie začal sa v jeho živote nový život. Začal viac chápať a žiť sviatosť krstu. Po dlhých ťažkostiach nadobudol pokoj od tých, ktorí chceli ho získať na svoju stranu. Našiel pokoj aj vo svojom srdci.
Gregor Naziánsky nám pripomína: „Krst je najkrajší a najveľkolepejší Boží dar. Voláme ho: dar, milosť, svetlo, rúcho neporušiteľnosti, kúpeľ znovuzrodenia, čo znamená: dar je darovaný i tomu, kto sám nič nedal. Milosť je daná i dlžníkovi. Ponorenie - hriech je ponorený vo vode. Pomazanie je úrad kráľovský, prorocký a kňazský. Svetlo je vyžarovanie Kristovho svetla. Rúcho zakrýva hanbu. Kúpeľ je očista.“
Uvedomujeme si, že dnes oprávnene máme radosť z toho, že Pán Ježiš prijal krst v rieke Jordán od Jána Krstiteľa.

A Ježiš od nás právom čaká, aby sme si dali jasné, presvedčivé a pravdivé odpovede na náš vzťah ku krstu, naše povinnosti vyplývajúce zo sviatosti krstu a vzbudili si túžbu žiť z tohto daru tu na zemi a raz za verné plnenie povinnosti, aby sme mohli získať korunu večného života.

Amen.