Druhá adventná nedeľa

Boh ma pozval, aby som ho nasledoval.

Niekto prirovnal náš život k ceste. Boh nás pozval, aby sme nastúpili na svoju cestu života skrze našich rodičov. Nik z nás si život nedal a nikto z nás sa na svet nepýtal. Náš život je dar, ktorý sme dostali od Boha. Za dar máme byť vďační a o dar sa máme starať. To si uvedomujeme aj na začiatku tohoročného liturgického roka. O živote človeka sa hovorí, že keby vedel, čo ho očakáva, od strachu a ťažkostí by zomrel či vzdal to.
Pán Ježiš o ľudskej biede vedel, a preto prijal prirodzenosť človeka. „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2,7). Ukázal nám cestu, veď o sebe vyhlásil: „Ja som cesta“ (Jn 14,6). Pred odchodom k Otcovi apoštolom povedal: „A cestu, kam idem, poznáte“ (Jn 14,4). Na cestu za Ježišom nás vyzýva aj jeho predchodca, svätý Ján Krstiteľ.

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu“ (Lk 3,4-6;Iz 40,3-5).

Týmito slovami, ktoré prebral Ján Krstiteľ od proroka Izaiáša, začína sa bezprostredná história spásy. Poukazujú na veľkú starostlivosť o lokalizovanie tých udalostí z celých dejín sveta. Sväté písmo si tu neposluhuje s obrazmi, symbolmi, ale historickými faktami a presne ustálenou chronológiou. Prvým z týchto faktov je to, že Boh adresuje svoje slovo Jánovi, ktorý je povolaný byť prorokom a prijíma zvláštnu misiu. Tým sa začlení do historického radu prorockých misií a to už spôsobom života, ako aj prijatého poslania, čo odpovedá veľkej predpovedi proroka Izaiáša. Na Jánovi sa plnia prorocké slová. Jeho zvláštne poslanie je vidieť aj z toho, čo Ján koná, čiže z krstu. Proroci pred ním tiež vyzývali národ k pokániu. Skrze ponorenie sa do vody Jordána, ľudia vydávajú verejné svedectvo o tom, že chcú žiť ináč: očistení chcú nastúpiť na cestu pokánia. Ježiš Kristus v nás začal nové dielo a dielo i dokončil. Čím vernejšie plníme Ježišove slová, tým väčšia odmena nás čaká pri jeho druhom príchode. Preto sú aktuálne slová proroka Izaiáša, ktoré pripomína Ján Krstiteľ: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu“ (Lk 3,4-6;Iz 40,3-5). Je to výzva nastúpiť na životnú cestu Pána, ktorá bude pre celý svet ukončená na konci čias. Liturgický advent chápeme ako obdobie príprav na Vianoce, ako čas radostného očakávania, ale aj ako čas radostného pokánia. Vidieť to vo výzve apoštola Pavla Filipanom: „Bratia, ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízo“ (Flp 4,4-5).

Na ceste života si človek uvedomuje svoju neustálu premenu. Z malého dieťaťa vyrastá väčšie dieťa, dospievajúce, potom muž či žena a napokon prichádza staroba. Vlastne človek od svojho počatia starne. Keď si uvedomujeme, že máme rozum a slobodnú vôľu, stávame sa zodpovední za svoje myšlienky, slová a skutky. A to nás robí podstatne odlišnými od inej živej či neživej prírody. Uvedomujeme si, že náš život to nie je náhoda, že vôbec žijeme, že žijeme dnes, že sme tým, čím sme a uvedomujeme si, že sa právom zodpovedáme pred svetom a budeme sa za svoje životné prejavy zodpovedať aj pred Bohom. Predstavme si hrnčiara, ktorý berie do rúk vypracovanú hlinu, kladie si ju na hrnčiarsky kruh, ktorý dáva do chodu a zároveň hlinu pretvára na určitý predmet, napríklad na džbán, vázu či svietnik. Vždy je to len hlina, nech je v stave prípravy na formáciu, či je to vtedy, keď sa začína tvoriť hrubý tvar predmetu z hliny a je to hlina aj vtedy, keď premet dokončuje, zdobí, a dokonca i vtedy je to hlina, keď predmet už slúži svojmu cieľu. A je to hlina aj vtedy, keď predmet rozbijeme, zničíme a zostávajú po ňom len črepy, keď už je ťažko poznať, z čoho črepy pochádzajú.

Musíme si uvedomiť, že človek je človekom už skôr, ako príde na svet. Pri spojení prvých buniek muža a ženy hovoríme o novom človeku. Hoci voľným okom vtedy človeka ešte nevidíme, je už človekom, ktorý má svoju dušu, už má v sebe – ako hovoria inžinieri genetici – zakódované všetko, čo oči uvidia oveľa neskôr, až do smrti človeka. Už od chvíle počatia má svoju cestu. Nik nemôže vyniesť výrok zničenia, vraždy, pretože túto moc mu nik nedal. Človek preto nemá právo vedome a dobrovoľne si ukončiť život za žiadnej životnej situácie. Rovnako nikto z ľudí nemá právo nad životom človeka, jedine Boh.
Práve preto si uvedomujeme význam svojej životnej cesty, zodpovednosti za všetko, čo sa udeje počas nášho života, keď sme pri užívaní rozumu a slobodnej vôle. Už nenarodené dieťa má svoje práva, ktoré mu nemôžu odoprieť ani rodičia, nie tak ešte cudzí človek, napríklad lekár. Preto dospelý človek má plniť aj povinnosti, ktoré mu ukladá spoločnosť, keď nie sú proti vôli Božej. Človek na svojej ceste života má vždy plniť vôľu Božiu. Človeku Boh nedal moc, žeby v mene svojej vedy, života vykonal potrat či eutanáziu.

Naopak, Boh žiada od každého človeka, aby na svojej ceste života tak žil, aby vždy plnil vôľu Božiu. Boh si praje, aby sme vždy boli v spojení so svojím Bohom. Žili v priateľstve s ním. Keď svojím hriechom sme zišli z cesty, ktorú nám určil Boh, máme odstrániť hriech, čiže vyrovnať chodník, vyplniť dolinu, každý kopec a vrch znížiť, a čo je hrboľaté, urobiť cestou hladkou (porov. Lk 3,4-6). Pokánie, vyznanie svojich hriechov, život modlitby, skutky kresťanského telesného a duchovného milosrdenstva, verné plnenie príkazov Boha a Cirkvi sú nám zárukou, že sme priatelia Boží, bratia a sestry Krista.

Advent nám pripomína veľkú dôveru, ktorú nám prejavuje na našej ceste životom sám Boh. On nám dôveruje. Môžeme si to naznačiť na príbehu Dávida Wilkersona z jeho knihy Kríž a dýka.
Je to jeho rozprávanie o tom, čo prežil medzi mladými v gangoch podsvetia New Yorku. Rozpráva aj o Nickovi, ktorý so svojím gangom prišiel na jedno náboženské stretnutie. Nick takto spomína: „Prišli sme na stretnutie s tým úmyslom, že tomu kazateľovi to poriadne osolíme... Nejaká žena na štadióne hrala na organe a ja som prikázal chlapcom, aby dupali nohami a kričali, aby sa začalo niečo robiť. Na pódium vyšla mladá žena a začala spievať. Začal som pískať a všetci sa smiali. Udalosti sa diali tak, ako som ja chcel a bol som spokojný. Napokon vyšiel kazateľ a pred svojím príhovorom vyzval prítomných k milodarom. Myslel som si, že chce zdierať ako iní. Povedal: „Prosím, aby členovia gangov sami zozbierali milodary. Potom nech prejdú za oponu a prídu na pódium.“ Domieval som sa, že si niečo neuvedomuje. Všetci vedeli, že za oponou sú dvere a sú otvorené. „Prosím šesť dobrovoľníkov,“ povedal. V tej chvíli som bol na nohách. Určil som šesť chlapcov a prišli k nemu. Mal som úmysel urobiť si z neho dobrý deň, či urobiť si z neho hlupáka. Chceli sme hneď začať, ale on nás zdržal a dlho sa modlil. Chcelo sa mi smiať. Celé okolie patrilo nám. Keď som myslel, že niekto dal malý obnos, stal som pri ňom tak dlho, až dal viac. Všetci vedeli, kto je Nick. Potom sme sa všetci stretli za oponou. Boli tam dvere – a otvorené. V obecenstve sa začali niektorí smiať. Vedeli, čo plánujeme. Moji chlapci čakali na signál, aby ušli. Ale ja som stál. Naraz som porozumel. Ten kazateľ mi veril. To sa mi ešte nikdy nestalo.“ Správanie kazateľa zapôsobilo na chlapca, vodcu gangu natoľko, že nielen odovzdali všetky vyzbierané peniaze, ale to bol aj začiatok zmeny jeho života. Tak v živote Nicka začala nová cesta, cesta za Pánom alebo cesta návratu, cesta, na ktorú pozýva sv. Ján Krstiteľ. Nick si uvedomil, že mu kazateľ dôveruje. To zmenilo jeho život.

Boh dôveruje aj nám. Je advent. Čas očakávania. Čas zmeny, skvalitnenia cieľa a zmyslu nášho života. Boh nám dôveruje. Uvedomujeme si, že to je úžasná vec. Boh mi verí. Boh mi dáva nádej. Boh ma miluje.

Keď náš život môžeme prirovnať k ceste, je jasné, že po rovnej ceste sa ľahšie kráča či cestuje. Kto si môže vybrať diaľnicu, nepôjde po cestách štvrtej triedy, pretože diaľnica je istejšia, rýchlejšia či príjemnejšia. Keď si uvedomujeme, že Boh je náš cieľ a to nie obyčajný, kto by bol taký hlupák, že by dal prednosť cieľu nižšej kvality? A práve preto prosme počas eucharistickej obety o milosť od Krista, ktorého predpovedal Ján Krstiteľ.

Amen.