Piata nedeľa "cez rok"

Nasledovať Ježiša nie je jednoduchá záležitosť.

Byť kresťanom, žiť ako kresťan katolík u mnohých z nás nie je jednorazová záležitosť. Boli sme bez nášho súhlasu pokrstení, vychovávaní a mnohí sa pamätáme, že s Bohom sme viedli aj boje. Pokušenia, poznávanie iných názorov ako tie, čo sme prijímali od rodičov, vyvolávali mnohé otázky. S ľuďmi veriacimi i neveriacimi dochádza ku konfrontáciám. V takom rozpoložení hľadania sme sa pýtali seba i iných, aby sme veci, udalosti, svoje vnútorné hnutia pochopili. Študovali sme, aby sme našli odpoveď.
Keď sa stretnem s človekom, ktorý o sebe tvrdí, že je neveriaci, nikdy ním neopovrhujem a nesúdim. Naopak, keď sa stretnem s človekom, u ktorého vidím, že svoju vieru nielen vyznáva, ale podľa nej aj skutočne žije, učím sa od neho, ako to dokáže. Veriť nie je ľahké, ale viera dáva to, čo nik a nikto nemôže dať. Žiadna náhrada, teda ani sláva, kariéra, bohatstvo neuspokoja. Prichádza čas, keď aj ten, ktorý pre niečo opustil Boha, na čas dal prednosť niekomu a niečomu pred Bohom, sa vracia aspoň v myšlienkach k Bohu. Nebýva to len v starobe či chorobe.
Veriaci, aj keď to niektorí v jeho okolí odsudzujú, vyspovedá sa, oľutuje, a má novú príležitosť začať znova.
Viera je často veľkým tajomstvom samému veriacemu. Viera je dar, ktorý dáva Boh každému človeku v rôznom stupni. Boh rešpektuje rozum a slobodnú vôľu človeka.

Mnohé nám pripomína udalosť “zázračného rybolovu“, ktorý začína Ježišovou výzvou k Petrovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov“ (Lk 5,4).

Evanjelium hovorí o Božom volaní a našej odpovedi naň. Jedna z najznámejších príhod z evanjelia, ktorú znázornili mnohí maliari a ešte viac ju znova a znova vo svojom živote zažívajú mnohí. Skoro každý zázrak opísaný v evanjeliách súvisí nejako s vierou a poslušnosťou. Zázračný rybolov je výsledkom Šimonovej dôvery. Peter ako rybár na Ježišove slová robí to, čo by ináč žiadny rozumný rybár neurobil. Chytať ryby cez deň, keď v noci nič neulovil?
Aké poučenie pre nás! Často myslíme, že naše modlitby ostávajú nevypočuté. Prečo? Nie je to nedostatok našej viery a poslušnej dôvery?
U Petra vidíme vieru i dôveru, keď povie: „Na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5,5). Aj keď sú okolnosti na lov rýb nepriaznivé, lov sa končí tak, že do konca čias si veriaci človek má uvedomiť; ak chcem naozaj vidieť zázrak, musím chytiť Ježiša za slovo, zvlášť keď Ježiš vyzýva k niečomu, čo sa nám zdá nemožným.
Rybolov sa končí nielen úspechom, ale aj výzvou k inému, ešte väčšiemu rybolovu, ktorý si bude vyžadovať rovnako vieru a dôveru, pretože sa jedná o apoštolát, ktorý Ježiš vyjadril slovami: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“ (Lk 5,10).

Zázraky sú aj dnes a naozaj sa stávajú. Ale predpokladajú – ako aj všetky zázraky v evanjeliách – našu živú vieru a dôveru v Boha. Ak ich máme, vtedy aj my môžeme byť rybármi ľudí.
Peter prijíma výzvu Ježiša “ísť za ním“ a aj po viacerých zaváhaniach, pohoršení sa na Ježišovi či zapretí zo strachu pred slúžkou na Pilátovom nádvorí Peter ohlasuje ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Dalo by sa ľudsky predpokladať, že Petrove kázanie minie úspech, veď čo rybár môže učeným farizejom a zákonníkom povedať? A predsa. Keď ohlasuje Krista, robí to tak, ako to bolo pri zázračnom rybolove, na kolenách: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Ježiš Petra neodmieta, naopak. Peter dostáva nie každodenné poverenie. A nemá to ľahké.

H. Sienkiewicz v románe Quo vadis opisuje zaiste vymyslenú príhodu, ale pre nás stále aktuálnu. Peter odchádza z Ríma, kde je prenasledovanie kresťanov. Na Via Apia sa stretáva s Ježišom, ktorý ide do Ríma. Peter sa ho pýta: „Pane, prečo ideš do Ríma?“ Načo Ježiš odpovedá: „Idem sa dať ešte raz ukrižovať.“

Poslúchať Ježiša, prijať jeho vôľu, je dôležité. Peter sa nestal rybárom ľudí z vlastného rozhodnutia. Je poverený Ježišom.
Rovnako dnes, keď prijímame poverenie byť kresťanom, nie to je ľahké a je samozrejmé, že poslanie kresťana si vyžaduje obete. Nesmieme fňukať. Naša viera vyžaduje spoluprácu s milosťami, ktoré dostávame od Krista. V práci za Krista zažijeme veľkosť Boha, a tak niet sa čo čudovať, že sa ocitneme na kolenách ako Peter s pocitom hriešnosti, nehodnosti, slabosti. Keď si Boh volá, sám aj očisťuje a ponúka poslanie. Najprv zažijeme čosi zvláštne ako “rybolov“ a potom aj nás oslovuje ako Petra. Veľkou skúsenosťou sa stáva, že jedine v láske, ktorej sa nám dostáva od Ježiša, vieme povedať ako proroci: „Tu som, pošli mňa.“ Koho Boh osloví, ten pocíti svoju úbohosť. Pochopí a spozná aj to, že Boh dá silu, odvahu, milosti... A potom ho Boh pošle.
Aj dnes Ježiš hovorí: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov“ (Lk 5,4). Hovorí ku nám. A čo od nás čaká? Nenúti, nerozkazuje, ale očakáva, že v pokore a s vierou povieme: „Na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5,5).

V prítomnosti svätého Boha si človek uvedomuje, že je hriešny. Petrove slová: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8), aj dnes môžu byť moje, naše. Sú vypovedané za rôznych okolností, ale obsah je ten istý. U sv. Pavla to bolo pred bránou v Damasku, kde chcel pozatýkať kresťanov. Sv. Augustín to zažil, keď premýšľal o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Sv. František z Assisy to zažil vtedy, keď si myslel, že má opraviť kostol sv. Damiána. Eva Lavalielová to zažila ako herečka, pri nohách ktorej bol celý umelecký Paríž. Karol Foucauld v tichu Sahary. Ľudia rôzne odpovedali na Boží hlas. Jedni ho prijali, iní odmietli.

Niekoľko rokov pred Veľkou francúzskou revolúciou mladý muž zaklopal na bránu kláštora otcov kapucínov s prosbou vstúpiť do kláštora. Predstavený mu dal list a poslal za provinciálom. Rodina a priatelia v tom čase urobili všetko, aby s listom nešiel. Odišiel do Paríža a stal sa advokátom. V čom sa preslávil? Je to krvilačný Maximilián Robespier.

Nie je tajomstvom, že duchovný stav si mali vyvoliť aj iní vrahovia, ako napríklad Stalin či Höss.
Bol oslovuje aj nás. Rozhodnutie je v našich rukách. Iste, keď Boh volá, máme miesto v pláne Božom. Či už povolanie do stavu duchovného alebo laického, ale pre našu spásu.

Keď bol 28. 10. 1958 dnes už blahoslavený Angelo Roncalli zvolený za pápeža a prijal meno Ján XXIII., na otázku kardinála, či prijíma voľbu, povedal: „Keď som počul tvoj hlas, trasiem sa na celom tele. Poznám svoju úbohosť a nízkosť, čo je moje zahanbenie. V hlasovaní svojich bratov kardinálov vidím znamenie vôle Božej a prijímam voľbu ako kríž.“

Vieme, že tento pápež si láskou získal veriacich i neveriacich a bola to najmä pokora, čo mu otvárala srdcia ľudí.

Keď na štedrý večer roku 1968 oblietal americký kozmonaut Borman so svojimi spoločníkmi mesiac, pýtali sa ho z Kenedyho základne, aké má pocity. Odpovedal za všetkých: „Spadla z nás všetka ľudská pýcha a uvedomujeme si svoju malosť.“

Pokora sa páči Bohu i pri budovaní našej viery. Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť.

Cesty k viere sú rôzne. Aj odmena závisí od prijatia či neprijatia daru viery, ktorý dáva Boh. Preto nesúdime tých, čo neveria, ale skôr sa za nich modlíme. Rovnako prosíme o vzrast, vytrvalosť svojej viery a viery pre tých, ktorí sú nám zverení.

Amen.