Piata nedeľa "cez rok"

Stále znova spoznávať Boha vo svojom živote.

AI
Stretli ste v živote nejakého človeka, ktorý je veľmi dobre známy širokej verejnosti, o ktorom povieme, že je to „veľký človek“? Aj ja som už stretol niekoľko takých ľudí. Jedno takéto stretnutie sa uskutočnilo na audiencii v Ríme, kde som mohol byť spolu s inými bohoslovcami z nášho seminára, aspoň chvíľu pri Svätom Otcovi Benediktovi XVI. Človek akosi prirodzene túži, aby takéto stretnutie vyvolalo v jeho živote nejakú pozitívnu zmenu, aby mu čosi dalo.

KE
O jednom stretnutí sme počuli aj v dnešnom evanjeliu – o Petrovom stretnutí s Kristom. Bolo toto stretnutie Šimona Petra s Ježišom prvé v jeho živote? Možno nie. Veď iba niekoľko riadkov predtým, ako začína dnešný úryvok z evanjelia, čítame, že Ježiš vošiel do Šimonovho domu a uzdravil jeho testinú. V každom prípade však bolo niečím výnimočné, lebo rybári, „keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním“ (Lk 5,11).

DI
Starý Zákon nám predstavuje niekoľko udalostí, kde sa človek nejakým spôsobom stretá s Bohom. Skúsme si všimnúť niektoré okolnosti týchto stretnutí. Už na prvých stránkach Svätého písma čítame, ako Boh komunikuje s Adamom. A keď Adam neposlúchne jeho zákaz a spácha hriech , Boh sa mu opäť prihovára: „Kde si?“ a nadväzuje rozhovor, v ktorom kresťanská tradícia vidí zvesť o „novom Adamovi“, Ježišovi Kristovi. Keď po Adamovom hriechu zaplaví svet skutočná „invázia“ hriechu, Boh sa opäť prihovára bratovrahovi Kainovi, ale aj spravodlivému Noemovi, ktorého zachraňuje pred potopou. Abrahám na Boží príkaz odchádza zo svojej krajiny a keď prichádza do Kanaánu, tu sa mu zjavuje Pán a hovorí mu: „Túto krajinu dám tebe a tvojmu potomstvu.“ Boh sa ďalej prihovára patriarchom Izákovi a Jakubovi. Keď Jakub so svojou rodinou prichádza do Egypta, kde sa jeho potomstvo rozmnoží a Egypťania ho utláčajú, Boh v obdivuhodnom stretnutí povoláva záchrancu, Mojžiša, keď pasie ovce pri Božom vrchu Horeb. Mojžiš vidí krík, ktorý horí, ale nezhára. Keď prichádza, aby si to obzrel, Boh ho oslovuje: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedá: „Tu som.“ A Boh sa mu ďalej predstavuje: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.
Boh s Izraelom uzatvára zmluvu na Sinaji a prostredníctvom Mojžiša mu dáva svoj zákon, aby ho uznával a slúžil mu ako jedinému živému a pravému Bohu. Keď Izraeliti tento zákon porušujú, prichádzajú na scénu starozákonní proroci. Niektorí z týchto prorokov veľmi pôsobivo opisujú svoj zážitok stretnutia s Bohom, pri ktorom ich Boh povolal do prorockej služby. Izaiáš takto hovorí – čo sme počuli aj v prvom čítaní – ako videl Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne. Reakcia proroka na toto videnie, na toto stretnutie je veľmi výrečná a vyjadruje vtedajší názor ľudí, že kto vidí Božiu velebnosť, nemôže ostať nažive: „Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov.“ Boh však koná ináč, ako by človek očakával. „I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý kliešťami vzal z oltára, dotkol sa mojich úst a povedal: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí; zmizla tvoja vina a tvoj hriech je zmytý.“ Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto tam pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“
V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako Ježiš po tom, čo učí zástupy, káže Petrovi spustiť siete na lov. Peter, skúsený rybár, ktorý sa celú noc márne namáhal, na slovo Učiteľa poslúchne. Úlovok je taký obrovský, že Peter, preniknutý hrôzou, padá Ježišovi k nohám so slovami: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Už ho neoslovuje „Učiteľ“, ale „Pane“, titulom, ktorým prví kresťania oslovovali Krista ako Boha.

PAR
„Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ To, čo spája opis videnia proroka Izaiáša, stretnutie Petra s Ježišom a iné stretnutia Boha s človekom, je reakcia na stretnutie. Je celkom pochopiteľné, že človek sa pri stretnutí s Bohom cíti hriešny, malý, nepatrný oproti nekonečnej Božej velebnosti. Aj my sme možno neraz zažili tento pocit, keď sme si uvedomili, že Boh, ktorý je Láska, je s nami, je celkom blízko pri nás, ba čo viac, je v nás a my sme v ňom. Veď on „od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“. Je však dôležité si uvedomiť, že pri stretnutí s človekom sa mu Boh nikdy nedáva poznať len tak. Má s ním svoj presný zámer. „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí,“ hovorí Ježiš Petrovi. Boh sa stretáva s človekom, aby ho povolal.
Je to vždy úžasné, keď mladý chlapec príde ku Kristovi, zahľadí sa do jeho tváre a počuje jeho hlas: „Poď za mnou!“ Potom vstúpi do Ježišovej školy, aby sa z mladého chlapca stal dospelý muž – kňaz, ktorý bude plniť Božiu vôľu celú. Je to nádherné, keď sa mladý človek rozhodne pre panenstvo, aby nasledoval „Baránka, kamkoľvek ide“, aby sa staral o Pánove veci a usiloval sa mu páčiť a aby išiel v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza. Ale je krásne aj to, keď sa vzájomná láska muža a ženy v manželstve stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. Musíme si uvedomiť, že každý jeden z nás je povolaný. Všetci, ktorí sme sa v krste stretli s Kristom a boli sme začlenení do jeho tela, my všetci sme povolaní k svätosti. Všetci sme povolaní žiť v spravodlivosti a usilovať sa o pokoj. Všetci sme povolaní k láske.

MY
Sv. Terézia z Lisieux vo svojom životopise píše: „Keď som rozjímala o tajomnom tele Cirkvi..., zbadala som a spoznala, že láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná. Vtedy som opojená najväčšou radosťou vykríkla: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním je láska.“

Celé dejiny so svojimi svätcami sú jasným príkladom toho, ako sa kresťanská láska „vteľuje“ do konkrétnych povolaní.

Sv. Atanáz, ktorý žil v 4. storočí, píše o svätom pustovníkovi Antonovi, ktorý „po smrti rodičov zostal sám iba s malou sestrou. Mal vtedy osemnásť alebo dvadsať rokov a staral sa o dom a o sestru. Neprešlo ani celých šesť mesiacov od smrti rodičov, keď šiel ako zvyčajne do Pánovho domu a v duchu sa zaoberal myšlienkou, ako apoštoli opustili všetko a išli za Spasiteľom a ako tí v Skutkoch apoštolov predávali majetok a čo zaň utŕžili, prinášali apoštolom k nohám, aby sa to rozdelilo núdznym, a potom akú veľkú nádej majú uloženú v nebi. Tým zaujatý vošiel do kostola a práve sa čítalo evanjelium. Tu počul, ako Pán vravel boháčovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; potom príď a nasleduj ma a budeš mať poklad v nebi.“ Antonovi bolo, akoby mu Boh pripomenul tieto sväté veci, akoby sa to čítalo iba kvôli nemu. Rýchlo vyšiel z Pánovho domu a majetok, čo mal po predkoch, daroval dedinčanom, aby nebol na ťarchu ani jemu ani jeho sestre. Všetok hnuteľný majetok predal a veľa peňazí, čo zaň získal, rozdelil chudobným, iba niečo ponechal pre svoju sestru. A keď opäť prišiel do Pánovho domu, počul, ako Pán hovorí v evanjeliu: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok.“ Nemohol tam ďalej vydržať, vyšiel von a rozdal bedárom aj to málo, čo mal. Sestru zveril známym, spoľahlivým pannám na Parthenóne, aby ju vychovávali, a sám sa oddal pred svojím domom asketickému životu: bdel nad sebou a vytrvalo viedol prísny spôsob života.“

A ešte jeden príbeh ženy, ktorú všetci veľmi dobre poznáme. Narodila sa 12. októbra 1891 v Breclavi. Otec jej zomrel, keď mala asi dva roky. Toto mladé židovské dievča, napriek tomu, že malo statočnú matku, v 14 rokoch stratilo svoju vieru v Boha. Darilo sa jej v štúdiu a pre svoj záujem o filozofiu v roku 1913 odišla študovať na univerzitu v Göttingene. Tam stretla aj filozofa Maxa Schelera, ktorý usmernil jej pozornosť na rímsko – katolícke náboženstvo. Počas prvej svetovej vojny pôsobila ako zdravotná sestra v rakúskej poľnej nemocnici. Potom pokračovala vo svojich štúdiách. V tomto období išla do katedrály vo Frankfurte a videla ženu s nákupným košíkom, ktorá vchádzala, aby si kľakla na krátku modlitbu. „Bolo to pre mňa niečo úplne nové,“ píše. „V synagógach a protestantských kostoloch som videla ľudí, ktorí iba prišli na bohoslužby. Tu som však videla niekoho, kto prichádzal priamo z preplneného trhoviska do prázdneho kostola, akoby prichádzal na intímny rozhovor. Bolo to niečo, na čo som nikdy nezabudla.“ Roku 1917 išla navštíviť vdovu po jednom svojom priateľovi, ktorý po tom, čo konvertoval k protestantizmu, padol vo vojne. Najprv to nebolo pre ňu ľahké stretnúť sa s mladou vdovou, no potom bola prekvapená, keď sa stretla so ženou viery. „Toto bolo moje prvé stretnutie s krížom a s božskou silou, ktorú kríž dodáva tým, čo ho nesú,“ píše. „Bola to chvíľa, kedy sa moja nevera zrútila a Kristus na mňa začal vyžarovať svoje svetlo – Kristus v tajomstve kríža.“ Neskôr sa venovala čítaniu Nového zákona, Kierkegaarda a Duchovných cvičení od sv. Ignáca z Loyoly. V lete 1921 strávila niekoľko týždňov na dedinskom pozemku jednej svojej známej, ktorá spolu so svojím manželom konvertovala k protestantizmu. Jeden večer vzala autobiografiu sv. Terézie z Avily a čítala ju celú noc. „Keď som dočítala túto knihu,“ opäť píše, „povedala som si: To je pravda.“ Nato 1. januára nasledujúceho roku bola pokrstená a v roku 1933, keď vstúpila do rehole ku karmelitánkam, uskutočnila svoj úmysel, ktorý mala už od svojho obrátenia. Toľko o ceste k viere a objaveniu povolania sestry sv. Terézie Benedikty z kríža, Edity Steinovej, spolupatrónky Európy. Jej ďalší život poznáme. Kristus má svoje konkrétne povolanie pre každého jedného z nás a má aj prostriedky na to, ako nás priviesť k naplneniu tohto povolania. Z našej strany však treba vnímavosť na Božie vnuknutia, ochotu plniť jeho vôľu a otvorenosť pre pravdu, ktorá plynie z tej podstatnej otvorenosti pre Krista, lebo on je Pravda.

ADE
Povolanie však nie je len jednorázová záležitosť. Na ceste nášho povolania, nech je akékoľvek, potrebujeme neustálu posilu, ktorú nám Kristus ponúka v Eucharistii, v Božom slove, modlitbe a v iných prostriedkoch, kde sa s ním môžeme stretnúť. Želám vám všetkým mnoho radosti zo stretnutí s Kristom, najmä pri svätom prijímaní, kde sa s ním stretávame celkom osobne a intímne. A nech nám všetkým na ceste nášho povolania svojím príkladom a orodovaním pomáha Ježišova Matka Panna Mária, ktorá bola vnímavá na Božie vnuknutia a dôsledne plnila jeho vôľu v celom svojom živote.

Amen.