Piata nedeľa "cez rok"

Boh nás všetkých obdarúva darom povolania.

AI
V živote každého zdravého človeka sú okamihy, ktoré zásadne či podstatne menia celý ďalší jeho život. Keď žiaci končia základnú školu, sú to rodičia, ktorí často rozhodujú, alebo aspoň pomáhajú rozhodnúť sa pre budúce povolanie, zamestnanie, školu. Pohľad na nejedno takého ešte dieťa vyvoláva otázniky. Žiaden z rodičov dieťaťu nechce dieťaťu zlé.
Pri výbere životného partnera rodičia môžu poradiť, ale už dospelý muž a žena sa musia rozhodnúť slobodne sami. Povolanie k rodičovstvu nemožno podceniť. Rovnako rozhodnutie k zasvätenému životu je náročné.
Je správne, že veriaci pri rozhodovaní o tak vážnych veciach sa v modlitbe obracajú o pomoc, silu, svetlo... Tí, ktorí ich majú radi, rovnako postupujú. Modlitba, rada, výchova a dobrý príklad sú osvedčené prostriedky k šťastnému, hoci náročnému a ťažkému rozhodnutiu.

KE
Šimon Peter, keď si uvedomuje kto je Ježiš, hrôza sa ho zmocňovala, ale Ježiš mu hovorí: „Neboj sa“ (Lk 5,10).

DI
Liturgické texty opisujú tri povolania: Starozákonného Izaiáša, jedného z veľkých prorokov, Pavla, najväčšieho apoštola, apoštola pohanov a Petra, apoštola, ktorému Ježiš zveril primát.
Každého človeka Boh pozýva k spolupráci. Od Adama až po posledného človeka oslovuje Boh. V každej dobe a v okolnostiach vlastných človeku Boh čaká slobodné „áno“. Nikto nemôže povedať, že ho Boh neoslovil. Rovnako nik nemôže povedať, že ho Boh prinútil. Boh rešpektuje rozum a slobodnú vôľu človeka. Viera ako základ bezhraničnej dôvery v Boha, dáva pravdivú možnosť stretnúť sa osobne s Bohom. Primerane životu každý človek sa stretáva s Bohom. Je to dar. Človek sa vždy slobodne rozhoduje zaujať postoj k Bohu. Boh riadi okolnosti, veci a udalosti, cez ktoré človek môže a má poznať svoje miesto v dejinách spásy. Nie každý človek dostáva rovnaké okolnosti. Každý človek bude sa zodpovedať za zvládnutie svojich osobných okolností. Boh nebude vo svojej spravodlivosti žiadať od človeka viac ako človek mohol, ale ani menej ako človek mal. Boh je spravodlivý.
Povolanie Izaiáša, Pavla a Petra má napomôcť zaujať primeraný postoj k povolaniu každého človeka.

Izaiáš bol mladý muž, keď ho Boh oslovil v chráme. Uvedomuje si svoju hriešnosť a hriešnosť tých, ku ktorým je poslaný. Boh sám sa postará, aby si Izaiáš uvedomil, vôľu Božiu. Vo videní pristúpil k nemu serafín a žeravým uhlíkom z oltára sa dotkol jeho perí a povedal: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je zmytý“ (Iz 6,7). A keď sa následne pýta Pánov hlas, koho má poslať a kto pôjde, aby oznámil ľuďom vôľu Božiu, Izaiáš slobodne odpovedá: „Hľa, tu som, mňa pošli“ (Iz 6,8).
Izaiáš sa dal do dispozície Bohu a Boh sám si ho pripravil na misiu. Pri povolaní je rozhodujúca spolupráca s Bohom. Za čas aj človek sa môže brániť, odporovať Bohu, ale časom človek spozná za rôznych udalostí, okolností svoje poslanie a povie svoje „áno“.

Šavol bol prenasledovateľ vyznavačov Ježiša Krista. Jedno stretnutie pri bráne Damašku a Boh mu zmení meno na Pavol a stáva sa z neho za spolupráce s milosťou Božou apoštol národov. Pavol si uvedomuje svoju minulosť a svoje veľké poslanie a v pokore o sebe píše: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Cirkev. Ale z božej milosti som tým, čím som a jeho milosť vo mne nebola márna“ (1 Kor 15,9-10).

Peter po zázračnom rybolove je na kolenách pred Ježišom. Uvedomuje si svoju hriešnosť a predsa Ježiš ho poveruje novou úlohou: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“ (Lk 5,10). A reakcia Petra? Spolu so svojimi spoločníkmi čo boli s ním na lodi po vystúpení na breh, opustia všetko, lode, rodinu, vlasť a idú za Ježišom.
Keď Boh volá, Boh volanému nesľubuje život, pohodlie, ale kríž. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23). Mnohé povolania sa končia smrťou povolaných. Pripomeňme si: Najväčší prorok Ján Krstiteľ, ako ho nazval Ježiš, zomrel v Herodesovom žalári. Z Dvanástich všetci okrem Jána, ale aj on pre meno Ježišovo mnoho trpel. Každý rok za Krista mnohí zomierajú ako mučeníci, ale oveľa viac zomiera za Krista nekrvavých mučeníkov.

PAR
Povolanie je dar. Darom sa nepohŕda. Boh, najväčší darca dáva najcennejšie dary. Sv. Pavol Korinťanom pripomína, keď píše: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9). Tento prísľub už poznať u proroka Izaiáša (porov. 64,3) a Jeremiáša (porov. Jer 3,16). Zmenilo sa v prísľube a povolaní niečo od čias prorokov a apoštolov dodnes? Nie! Keď Boh volá, stále platia slová: „Stačí ti moja milosť“ (2 Kor 12,9). Boh potrebuje našu spoluprácu. Aj bez nás si Boh nájde spôsob ako naplniť svoju vôľu, ale naše slobodné rozhodnutie ako odpoveď na Božie oslovenie, je naším obohatením. Povolaním sa neopovrhuje. Z povolania sa nevysmieva. Povolaný by nemal odkladať svoju misiu na neskôr. Rovnako je potrebné si uvedomiť, že povolanie neoslobodzuje a nepozbavuje človeka jeho ďalšej slobodnej vôle. Povolaný musí znova a znova spolupracovať. Nie je oslobodený od ťažkostí a pokušení, tela, sveta a diabla. Povolaný môže aj zradiť. Boh neskúša človeka nad jeho sily. Tým viac tí, čo kladne odpovedajú Bohu povolaním sa presviedčajú o ďalších milostiach, daroch, požehnaniach, ktorých sa im dostáva nezaslúžene od Boha. Ježiš povedal: „Každý, kto pre moje meno opustí domy, alebo... dostane stonásobne a viac a bude dedičom večného života“ (Mt 19,29). Boh od povolaných veľa vyžaduje, ale ešte viac daruje. Boh je štedrý darca.

MY
Prijať vôľu Božiu a plniť ju, je pre každého človeka istota pre večný život.

Mnohí čo to osobne prežili a spoznali hovoria: Keby sme vedeli, čo všetko nás čaká, aké kríže, ťažkosti, nič by nás neprinútilo nastúpiť na túto cestu. Ale po tom všetkom, čo sme spoznali, zažili, po všetkých tých krížoch, ťažkostiach, ako pri nás stál Ježiš, ako sme poznali jeho lásku, nič na svete nás nezastaví pokračovať na ceste za Ježišom.

Povolanie do manželstva s Ježišom je požehnaním. Sobáš v kostole, to nie je čosi idylické, len zo zvyku, že sa to patrí. Prežiť sviatosť manželstva od začiatku s Ježišom, čisto, verne, prináša Božie požehnanie. Je správne, že tí, čo chcú sobáš v kostole, sa pripravujú, žijú podľa Božích prikázaní a nepodcenia nič, čo by narušilo ich vzájomnú lásku. A títo vedia, že s Ježišom je krásny začiatok, ale vedia aj ľahšie po celý spoločný život odolávať zlu, hriechu a ľahšie plniť manželské povolanie, sľub.
Povolanie do zasväteného života je odvážne rozhodnutie. Je správne, že musí prejsť cez dlhoročnú formáciu, skúmanie, práci na sebe a potom po zložení sľubov, po celý život verne svedčiť životom o Božej láske v chudobe, poslušnosti a čistote.
Povolanie aj v inom stave života si vyžaduje spolupracovať s Bohom. Zostať slobodnými z vypočítavosti, egoizmu, strachu... neprináša radosť. Aj život v samote môže Boh použiť na svoje ciele. Je potrebné, aby aj v tomto stave sa nezabúdalo počúvať čo Boh hovorí.
Povolanie v rôznych zamestnaniach vyžaduje konať s Kristom, čo učí Učiteľský úrad Cirkvi. Cirkev má svätých z rôznych stavov, povolaní a zamestnaní. Rozhodujúci je vzťah k Bohu.

ADE
Sú okamihy, ktoré sa nedajú vrátiť, ale všetko sa dá napraviť vo vzťahu k Bohu. „Boh je láska“ (1 Jn 4,8). Modlitba, skutky kresťanského milosrdenstva, zachovávanie príkazov a blahoslavenstiev pomáhajú objaviť, prežiť a zúžitkovať dar povolania pre spásu osobnú i iných. Povolanie si vyžaduje že sa chceme posväcovať a k tomu nech nám žehná Pán.

Amen.