Devätnásta nedeľa "cez rok"

Na čo by sme nemali zabúdať.

Je zaujímavé sledovať ľudí zo svojho okolia. Postaviť sa len tak na okraj chodníka a pozorovať ich. Čo všetko sa dá prečítať z tvárí, pohybov rúk, držania tela, krokov... Ešte viac z toho, čo rozprávajú, ako, o čom najčastejšie, čo je prioritou ich života, prečo vlastne žijú...
Dnes je to už pre mnohých dobrá zárobková činnosť písať horoskopy, vytvárať rôzne predpovede, odpovede na činnosť človeka, jeho stav fyzický, psychický, intelektuálny, citový... Mnohých večer pred spaním zaujíma len aké bude zajtra počasie, rôzna záťaž na organizmus, rôzne bio predpovede... Knihy vysvetľujúce sny, knihy o usporiadaní, zverokruhy, knihy, ktoré ponúkajú zaručené návody na riešenie najrôznejších ťažkostí a iné knihy ponúkajúce výtvor ľudskej fantázie na podklade “vedy“ možno dnes kúpiť v rôznych kníhkupectvách, stánkoch či kioskoch.
Inzertné kancelárie ponúkajú kurzy, stretnutia, návody na úspešný život. Objavujú sa zvláštni liečitelia s neobyčajnými schopnosťami... Šíri sa vlna hnutí, spoločenstiev, cirkví, ktoré o sebe hovoria, že dokážu sprostredkovať, zaručiť to, o čom ľudia snívajú, čo si želajú, a to bez námahy, obetí, len za primeraný poplatok.
A reakcie na tieto a podobné aktivity? Po ich absolvovaní psychika ešte horšia, stav mizernejší, peňaženka prázdna, sklamanie, pocit väčšej prázdnoty, teda následný stav oveľa horší ako na začiatku. Natíska sa vám otázka prečo? Odpovedí je mnoho. Zhodujú sa v jednom. Stavili na nesprávnu hodnotu. Obišli Boha.

Ježiš nám jasne a rázne hovorí: „Kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Lk 12,34).

Ježiš povzbudzuje, vedie, usmerňuje, riadi a má starosť o svoje “maličké stádo“, Cirkev. Ježiš preto prišiel na svet ako Bohočlovek, preto trpel a zomrel, vstal z mŕtvych a vstúpil do neba a rozposlal učeníkov, „... lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12,32). Ježišovi ide o to, aby Cirkev zaujala najsprávnejší postoj k svetu. Aktuálna vec až do konca sveta, aby Cirkev mala pravdivé a správne sebavedomie. V každej dobe Cirkev musí mať správny životný štýl, musí sa sama formovať a má povinnosť formovať. Inými slovami, Cirkev musí strážiť svoje učenie, ktoré jej zveril Boh, čiže Cirkev musí bdieť a vždy byť pripravená plniť Božiu vôľu. Ježiš Cirkvi dal do vienka slová povzbudenia: „Bedrá majte opásané a lampy zažaté“ (Lk 12,35). Vieme, že Pán Ježiš vždy plní vôľu nebeského Otca. Právom vyžaduje od svojich, aby bdeli: „Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej... aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte“ (Lk 12,39-40). Dostáva sa nám poučenia o zodpovednosti za poznanie Božej vôle. Žiť v prítomnosti Božej.

Cirkev má viaceré duchovné rodiny, ako sú kamalduli či kartuziáni, klarisky a rôzne kontemplatívne rehole, ktorí v prísnom odriekaní sú pre celý svet mementom života. Hovorí o tom už samotný pozdrav, ktorým sa členovia týchto spoločenstiev pozdravujú: „Memento mori.“ – „Pamätaj na smrť.“ Sú pre nás výzvou či oslovením, aby sme aj my žili v neustálej prítomnosti Boha. Dnešné evanjelium je pre nás výzvou vedieť počúvať. Počúvať svojho Boha, ktorý má pre nás pripravené kráľovstvo, do ktorého vstup sa nedá kúpiť, ale do ktorého vstup zabezpečia mešce, ktoré sa nezoderú, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.
V dnešnej spoločnosti v oblasti ekonomickej, kultúrnej, politickej i športovej viac a viac platí zásada: bdieť, byť ostražitý, mať sa na pozore, ak chceme niečo dokázať, stihnúť, získať. Je to teda výzva pre nás v duchovných veciach, aby nás pán, čiže Ježiš našiel pri svojom príchode bdieť. Slová: budú blahoslavení tí, ktorých nájde pripravených, hovoria o odmene, že Ježiš sám sa opáše, posadí ich a bude obsluhovať. To je odmena pre múdreho správcu, ktorý si verne plní svoje povinnosti.
O našej dobe sa viac a viac hovorí ako o apokalyptickej. Máme znamenia, ktoré nás vyzývajú bdieť. Život človeka je skutočne čakanie na nášho Pána. Čakanie nesmie sa stať nečinnosťou, nič nerobením či mŕtvou nehybnosťou. Kristus, náš Sudca, má právo prísť v ktorýkoľvek čas; počas nášho života cez modlitbu, stretnutia s ľuďmi, cez udalosti, prostredníctvom znamení. Našou povinnosťou je mať zapálené srdce. V prirodzenom živote vieme rozoznať kroky očakávaného. V duchovnom živote by to nemalo platiť? Ako často sú pre nás takýmito krokmi slová kazateľa, spovedníka či exercitátora. Vieme, že to nie je strašenie.
V knihe Ohlasujte Evanjeliá sa opisuje príbeh človeka, ktorý bol považovaný za bohatého a zároveň za veľkého hriešnika. Rozhodol sa, že sa zmení. Naplánoval si, že pôjde do Ríma a vyspovedá sa u samého pápeža. A tak aj urobil. Mal možnosť stretnúť sa so Svätým Otcom, ktorého vtedy požiadal o svätú spoveď. Bolo mu vyhovené. Dostal poučenie, oľutoval hriechy a prijal rozhrešenie. Na rozlúčku ešte dostal prsteň s latinským nápisom: „Memento mori“ – „Pamätaj na smrť.“ Tento človek spočiatku takto premýšľal. Ani ma to nestálo toľko námahy či straty času a ešte som dostal aj pekný darček od samého pápeža. Viac a viac si začal uvedomovať slová na prsteni. Pamätaj, že umrieš, že ťa čaká smrť, že opustíš všetko, čo dnes vlastníš, že pred Bohom platia iné hodnoty, že smrť je brána do iného života... Viac a viac začal žiť v prítomnosti Božej. Slová z prsteňa ho viedli k prehodnocovaniu vzťahu k veciam, udalostiam i ľuďom. Čo predtým malo prvé miesto a hodnotu, začalo ustupovať a na to miesto prichádzali hodnoty, na ktoré si predtým ani nepomyslel. Jeho zmenu života cítil nielen on, ale aj okolie to veľmi skoro pocítilo. Čo bolo pre neho najväčším prekvapením? Začal sa cítiť pokojnejší, šťastnejší a viac spoznával lásku ľudí zo svojho okolia.

Aby sme žili v prítomnosti Božej, nemusíme prijať rozhrešenie od pápeža a nemusíme byť obdarovaní ani prsteňom. Stačí, ak si prečítame znova dnešné evanjelium, prípadne spomenieme na slová z prsteňa a čo je najdôležitejšie, že začneme žiť s Bohom všedné i sviatočné dni, svoje povinnosti i relax, že si uvedomujeme krásu života v spojení s Bohom. Posilou pre nás je Božie milosrdenstvo. Veď pre nás Ježiš vybojoval najväčšie víťazstvo. Naše boje majú vzor. V bojoch nie sme sami. Uvedomujeme si, že deň sa zmení na večnosť a naša túžba po videní Boha na realitu. A pre toto sa vyplatí zriecť všetkého, čo pred Bohom nič neznamená. Vyplatí sa vziať svoj kríž a nasledovať Ukrižovaného. Skutočne, len on môže dať to pravé, čo potrebujeme. On nemôže sklamať, zviesť z cesty, nasľubovať, čo nemôže splniť... On je skutočne Cesta, Pravda a Život.
Na Janu sa usmialo šťastie. Dostala sa na štúdiá do USA. Z prostredia, z iného štýlu života, z nedostatku priateľov alebo ťažkých začiatkov sa dostala do krízy. Na ulici ju oslovili mladí ľudia. Nevedela nič o moonistoch. Najprv na víkend, neskôr na celý týždeň sa dala nahovoriť na pobyt medzi nimi. „Bolo to krásne,“ spomína. „Všímali si ma, prejavovali mi pozornosť, pomáhali mi... Až po čase som si začala uvedomovať, že som na nich úplne závislá. Začala som strácať schopnosť jednať samostatne. Bolo to pre mňa šťastím, že som si ešte uvedomila, že ma vlastne citovo vydierajú. Bolo to vtedy, keď sám vodca Sun Myung Moon mi určil, s kým mám uzavrieť manželstvo. Prežila som tri týždne hotové peklo. Dnes viem, že iných to zachytilo aj na niekoľko mesiacov či rokov. Dnes viem, že toto hnutie vedie k rozpadu ľudskej identity, viery, správania, spôsobu myslenia, že oni dokážu človeka s krásnymi slovami o dokonalej rodine priviesť na pokraj ľudského šťastia. Dnes viem, že sú techniky psychickej manipulácie s človekom, ktoré sú účinnejšie, ako je vymývanie mozgov, ktoré sa v päťdesiatich rokoch praktizovalo u nás vo väzniciach a výchovných zariadeniach. Techniky skrytej formy hypnózy dokážu z človeka spraviť barančeka, ktorý žije pre iných. Nehanbí sa žobrať, predávať sa, klamať, podvádzať, aby si ho všimol vedúci, aby sa človek mohol dostať do vyšších sfér hnutia. Tak sa človek naučí iných zneužívať vo svoj prospech. Stráca sa vedomie mravnosti, česť nič neznamená, o charaktere sa nesmie hovoriť. Až si to človek neuvedomuje. Dokonca je človek nešťastný, že iní nekráčajú jeho cestou, že odmietajú takýto štýl života... Tak sa rúcajú rodinné zväzky, ničia manželstvá, odsudzujú rodinní príslušníci a priatelia a človek si neuvedomuje, že je vlastne moderný otrok na konci druhého tisícročia. To všetko v mene učenia chorého človeka a jemu podobných, čo dokážu sfanatizovať často slabých a naivných ľudí, ľudí, ktorí sa ocitli v nešťastí, v kríze, ktorým niekto zomrel a oni sa cítia osamotení.“
Hovoríme, že sú to falošní proroci, vlci v barančom rúchu, krvilačné hyeny, školení podvodníci, vrahovia ľudského šťastia...

Je nám potrebné žiť v prítomnosti Božej a pomôcť iným, aby sa nedali zviesť a oklamať spomínaným.

Amen.