Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

Primerane veku, stavu a iným hodnotám venujme pozornosť svojej viere.

Jeseň je časť roka, kedy nielen zberáme úrodu, ale ju aj hodnotíme. Čo spôsobilo počasie a čo môže urobiť ľudský faktor. Budúca úroda začína na jeseň: výber semena, príprava pôdy, stihnúť agrotermíny. Kto toto nepodcení, má nádej, že budúca úroda bude bohatá, poteší.
Jeseň je aj čas začiatku nového školského či akademického roka. Kto si len trochu uvedomuje význam a potrebu vedomostí, snaží sa čo najlepšie študovať. Viac vedieť, poznať, ovládať je zárukou úspešnej budúcnosti.

Aj dnes je čas, aby sme spolu s apoštolmi povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5)!

Viera je dar, ktorý dostávame od Boha bez toho, že by sme si ho zaslúžili, vynútili. Boh nie je povinný nám dať tento dar, a preto sme si vedomí, že stojíme pred tvrdým orieškom, ktorý chceme na základe dnešného evanjelia rozlúsknuť. Uveriť v Boha, veriť v Boha je ťažká a vôbec nie jednoduchá a nenáročná záležitosť. Na druhej strane dar viery môže vo väčšej miere vlastniť mladý človek, ktorý začína užívať rozum a slobodnú vôľu, ako starší človek, prípadne s akademickým titulom.
Archeologicky výskum poukazuje na skutočnosť, že na počiatku človek si uvedomoval svoju existenciu v spojení s duchovnými bytosťami. Primerane svojej filozofii, stupňu inteligencie, poznania života sa človek snažil ovplyvniť a na svoju stranu pritiahnuť a nakloniť rôzne božstvá. V určitom historickom okamihu môžeme sledovať, že nie človek vymýšľa si bôžikov, ale sám Boh sa dáva poznať človeku. Boh vystupuje ako Pán, ktorý miluje človeka, dokonca človeku slúži a človeka zachraňuje. Najprv človek poznáva Boha ako v hádanke; nejasne, nezrozumiteľne, cez prorokov, kráľov, vodcov a učiteľov židovského národa. Príchodom Pána Ježiša sa vzťah medzi Bohom a ľuďmi dáva do veľkého pohybu. Ježiš si počína ako taký, ktorý má moc. Učí a hovorí tak, ako nikto pred ním. Na jeho slová mŕtvi ožijú, diabli opúšťajú ujarmených ľudí, hluchým sa vracia sluch, nemým reč, chromí chodia, malomocní sa očisťujú. Na jeho slová sa napĺňa sieť rybami, utíchne búrka a rozbúrené more, voda sa mení na víno. Apoštoli sú tohoto všetkého svedkami, a preto niet sa čo čudovať, že sa obracajú na Ježiša s prosbou: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5)! Odpoveď Pána Ježiša hovorí o tom, že viera je sila, ktorá dokáže nemožné veci. Nedá sa tomu tak rozumieť, že viera by len tak jednoducho umožnila premôcť prírodné zákony podľa našich prianí, prípadne, že by poslúžila len k pobaveniu, zábave. Boh od nás žiada, aby sme mu uverili, prijali ho vo svojom živote, verne plnili a zachovávali jeho slová. K tomu nás Boh obdaril rozumom, slobodnou vôľou a posiela nám učiteľov, vodcov, dáva znamenia, oznamuje prostriedky. Od nás vyžaduje spoluprácu s týmito prostriedkami, ktoré máme chápať aj ako dar, a teda primerane na ne odpovedať. Bez modlitby a ďalších prostriedkov, ktoré máme využiť na získanie a vzrast viery, dochádza k opaku, strate viery, odchodu od Boha. Vzrast viery sa nezaobíde bez zápasov, nakoľko nesieme následky dedičného hriechu. Nik z nás sa nevyhne bojom a zápasom so zlom. Sme skúšaní, pokúšaní, ale nemusíme sa prehnane báť. Dôvera v pomoc Božiu nám pomôže zvíťaziť, vyhnúť sa zbytočnému chytráčeniu či riskovaniu. V určitých etapách života boj o vieru môže byť ťažký, ale nikdy nie nad naše sily. V sile viery dokážeme zvíťaziť. Keď o dar viery prosia apoštoli, sú pre nás mementom, že bez viery vo väčšej miere sa nedajú uskutočniť Ježišove požiadavky, ktoré na nás kladie.

Viera je základ a ak ten bude slabý, pri uskutočňovaní ťažkých nárokov, ktoré sú na nás kladené, neobstojíme. Aj my máme volať k Bohu: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5)! Je to múdra prosba. Podobne ako apoštoli aj my si uvedomujeme, čo nám môže dať Boh, ktorý chce šťastie človeka. Máme prosiť o dlhý život, o zdravie, o bohatstvo, slávu? Iste nie. Toto je dočasu.
Boh vo svojej dobrote každému človeku dáva možnosť mu uveriť. Preto spasený môže byť každý človek; aj ten, čo žil pred Kristom, aj ten, čo sa s učením Krista nestretol, aj ten, ktorý volá Boha Alah, Budha... Rozhodujúca je odpoveď človeka. Žiť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, plniť si svoje povinnosti čestne, zodpovedne, v pravde, láske a spravodlivosti. Súd a odmena patrí Bohu. Boh je cieľom každého človeka. Boh každému človeku primerane dobe, veku, talentu dáva do duše morálny zákon, na ktorý svojím životom dáva odpoveď. Každý človek sám rozhoduje o svojej spáse. Boh sa nedá oklamať. Boh si právom vyžaduje, aby sme ho nielen prijali ako svoj cieľ, zmysel života, ale aby sme na jeho dary odpovedali primerane darmi, ktoré nám daroval, a tak rástli v láske k nemu. Preto platí pre všetkých ľudí bez výnimky, že na svete sme nato, aby sme Boha poznávali, jeho milovali a jemu slúžili, za čo je nám pripravená odmena. Kto vedome a dobrovoľne opovrhne, neprijme, nežije podľa toho, čo dostal od Boha, rozhoduje sa o druhej odmene – a to je trest. Boh je spravodlivý, ktorý dobrých odmieňa, ale zlých trestá. Viera človeka preto potrebuje vzrast, rozvíjajúcu činnosť, prácu na svojom posväcovaní... Nemôžeme sa uspokojiť s vierou, ktorú sme mali pri prvom svätom prijímaní či sviatosti birmovania. Ako nám Boh dáva dary, telesný či intelektuálny rast, tak nám dáva aj dary na vzrast našej viery. Rast svojej viery je závislý na našej spolupráci s Bohom. Veľkosť svojej viery poznávame po dielach, ktoré konáme. Kto spolupracuje s Bohom, primerane si plní svoje povinnosti. Rovnako si uvedomuje, že bez Božej pomoci vzrast viery nie je možný. Preto nemôžeme povedať, že veríme – a nemodlíme sa, nechodíme do kostola, nepristupujeme ku sviatostiam. Boh ustanovil Cirkev, vedie ju, a skrze ňu dostávame náuku i prostriedky na udržanie a rast viery.

Je čas, aby sme prehodnotili svoju vieru. Je primeraná nášmu veku, životným okolnostiam, prostriedkom a milostiam, ktoré sme dostali od Boha ako dar? Výhovorky, špekulovanie, odkladať na neskôr, prehnane sa zrovnávať s inými hovorí samo o sebe, že neodpovedáme Bohu primerane na dary. Naopak. Pri výčitke svedomia začnime znova s nápravou, hoci už po sedemdesiaty siedmy raz. Teda znova nastúpiť na cestu spolupráce s Božími darmi. Áno, aj pôst, modlitba, almužna, skutky milosrdenstva, verné plnenie si povinností podľa stavu, veku či zdraviu sú dary, ktoré nám pomáhajú v raste našej viery.

Pravda, máme si medzi sebou navzájom pomáhať. Možno už roky žijeme vieru bez hlbšej zaangažovanosti. Niekto len zo zvyku, tradície, aby sa vyhol rečiam, len kvôli niekomu sa zúčastňuje na úkonoch, ktoré predpisuje Cirkev, ale neverí tomu, nerozumie a nechápe, prečo je to tak a prečo nie inak. Niekomu prikázať veriť sa nedá. Môžeme pomôcť, poradiť, vysvetliť, modliť sa či za neho prosiť Boha, ale ten druhý musí dať svoj súhlas Bohu.
Biskup Helder Camara ešte ako mladý študent teológie sa stretol s dôstojníkom, ktorý sa mu priznal, že od prvého svätého prijímania si neplní povinnosti kresťana katolíka. Teraz by znova chcel veriť. Nastala výmena listov, v ktorých mladý študent na námietky proti nevere dôstojníka dáva protiargumenty. Tie ho však nepresvedčili. Raz dôstojník napísal: „Intelektuálne som premôžený, ale neverím.“ Neskúsený študent mu radil, aby šiel v uniforme do kostola, aby si pred očami ľudí kľakol, a tak v pokore vykonal akt viery. Vieru však takto nezískal. Po čase sa do rúk dôstojníka dostala kniha od sv. Terezky od Ježiša Denník duše. Už na druhý deň píše dôstojník list s týmito slovami: „Svätá Terezka počas niekoľkých minút dokázala to, čo sa tebe nepodarilo.“ Dôstojník získal vieru. Bolo to dielo milosti. „Po prvý raz,“ píše arcibiskup, „som vtedy prežil skutočnosť, že nad i za všetkými argumentmi je milosť Božia.“
Neklesajme na duchu, keď vidíme a stretávame sa s neverou v Boha. Urobme, čo je v našich ľudských silách, ale nazabúdajme na prostriedky, ktorými môžeme sebe i iným zväčšiť či získať milosť Božiu.

Viera je čosi, čo sa vymyká spod skalpela rozumu i psychológie. Viera má však aj svoje etapy. Viera je často dlhý proces. Tí, čo od detstva od rodičov prijímali vieru, sú na tom ináč ako tí, čo v dospelom veku pocítili potrebu veriť. Viera je poznaním. Človek nemôže všetko naraz chcieť, vlastniť, poznať. Čím je človek vo vyššom veku, alebo ak po zlom živote chce niekto prísť k viere, musí si uvedomiť, že tým ťažšia bude cesta. Je potrebné si uvedomiť aj to, že viera nikdy nie je proti vede. Pravá viera nie je proti pravej vede. To by bol Boh sám proti sebe. Boh je predsa Stvoriteľ, Vykupiteľ i Posvätiteľ. Viera nie je výsledkom poznania. K viere je potrebné čítať evanjelium, mať otvorené srdce i rozum pre Boha, počúvať Cirkev, najlepšie mať niekoho, kto by radil, učil, vysvetľoval, viedol hľadajúceho.
Sv. Augustín, ktorý osobne proces hľadania viery prešiel, napísal: „Preto všetko úsilie človeka neosoží, ak sám Boh neudelí tento dar.“ Pozor, kto už raz dar odmietol, nemusí byť hodný toho, že mu bude znova ponúknutý!
Jeseň rozhoduje o budúcej úrode. Aj začiatok školského roka je neopakovateľné memento. Tak aj dnešné evanjelium je nám ponúknuté ako dar pre vzrast viery.

Amen.