Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

Je našou povinnosťou starať sa o rast a upevnenie svojej viery.

Už starý filozof vyjadril, že nikdy nevkročíme do tej istej tečúcej vody. Berieme to za samozrejmosť, že všetko okolo nás podlieha všeobecnému zákonu rastu a rozvoju.
Dieťa rastie, a preto šaty, ktoré mu boli dobré pred rokom, dnes sú mu malé. Zdravé dieťa sa pýta, premýšľa, radí a chce byť dospelým človekom. Každý odborník sa neuspokojí s tým, čo už vie, čo ovláda, pozná, ale sa ďalej vzdeláva, zdokonaľuje.
Tak je to aj s vierou u nás kresťanov.

Nielen apoštoli povedali Pánovi, ale i my dnes: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5).

Bezpochyby je namieste a správna táto prosba. Viera z detských rokov dospelému kresťanovi nestačí. Bolo by správne pozerať na Boha ako na človeka s bradou, ktorý sedí na oblakoch? Alebo o Bohu mať predstavu ako o policajtovi, ktorý dáva pozor, aby karhal, napomínal, pokutoval? Alebo je správna predstava o Bohu, obchodníkovi, od ktorého si chceme niečo modlitbou, omšou kúpiť? Alebo predstava Boha úradníka, ktorý má obmedzenú moc či právomoci?
O takom Bohu Ježiš neučí. Takého Boha proroci a svätopisci nepredstavujú. Učenie o Bohu nepodlieha móde, vkusu, politickým, ekonomickým či iným situáciám. Pravé učenie o Bohu vyžaduje, že každý človek vždy a všade rozvíja vieru v Boha.
Evanjelista sv. Lukáš hovorí o sile viery, ktorá je základom kresťanského života.
Veriť znamená prijať za pravdu niečo, o čom ešte nemáme skúsenosť, ale o čom už iní majú vierohodnú skúsenosť a môžu sa s ňou podeliť. Kresťanská viera znamená veriť Ježišovi Kristovi. Ježiš povedal apoštolovi Tomášovi po vzkriesení: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29). Ježiš pochvalou odmieňa tých, čo pracovali na svojej viere. O stotníkovi, ktorý prišiel prosiť o uzdravenie svojho sluhu, Ježiš zástupom povedal: „Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli“ (Mt 8,10). Žene chorej na krvotok zas Ježiš povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mt 9,22). A do tretice, dvom slepcom Ježiš povie: „Nech sa vám stane, ako ste uverili“ (Mt 9,29).
V duchovnom živote je potrebná viera v Boha tak, ako k prirodzenému životu je potrebný chlieb a voda. Viera v Boha, ktorý nás miluje, ktorý nás vykúpil a spasil a túži po našej blízkosti v jeho kráľovstve po našej smrti. K tomu potrebujeme silnú vieru bez pochybností a bezdôvodného strachu. Treba uveriť Kristovým slovám i vtedy, keď od nás žiada vziať svoj každodenný kríž. Naša viera má spĺňať kritériá, ktoré budú viditeľné i neviditeľné v našom štýle kresťanského života. Je potrebné, aby ju bolo vidieť neprestajne, tak v obetiach i prejavoch lásky. Viera musí robiť človeka šťastným. Náš príklad života má obohacovať a viesť aj iných ku Kristovi. Viera, pre ktorú sme ochotní podstúpiť smrť, ako zradiť čo Ježiš učí, čo od nás vyžaduje. A preto je namieste i viackrát denne prosiť a realizovať v konkrétnej situácii slová: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5). Sú namieste Ježišove slová: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ,Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúcha by vás“ (Lk 17,6). Ježiš východným obrazným spôsobom opisuje, že ľudia pevnej viery môžu urobiť aj také nemysliteľné veci, ako rozkazom presadiť strom do mora, alebo ako hovorí sv. Pavol „prenášať hory“ (1 Kor 13,2). Viera môže naozaj premeniť sebecké srdce človeka a urobiť ho dobrým a obetavým. Viera totiž dokáže nemožné a ťažké, ak za takými rozkazmi je moc Stvoriteľa a Pána stvorených vecí. Ježiš však žiada od nás vieru pokornú, úplnú, absolútnu. Boh má právo od nás žiadať, aby sme mu takto verili.

Ježiš poukazuje, že viera je zároveň dar, ktorý dáva Boh. V časoch Krista farizeji učili, že Boh je povinný odmeniť človeka za jeho dobré skutky. Preto Ježiš žiada od svojich, aby boli vo viere jednoduchí a pokorní. Vysvetlí to na príklade sluhu. Sluha má svoje povinnosti. Keď ich vykoná, ešte nemá právo žiadať od svojho pána, aby ho obslúžil pri stole. Je samozrejmé, že sluha sa naje, až keď sa naje jeho pán. Pán za službu sluhovi nemusí byť vďačný. Tak aj vo vzťahu k viere, ktorá je darom od Boha, hoci sme urobili, čo od nás žiada Pán, máme povedať: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“ (Lk 17,10).

Kto z nás netúži po viere jednoduchej, pokornej, prirodzenej? Známy je výrok vedca a objaviteľa, Pasteura, ktorý bol mužom veľkej viery: „Rád by som mal vieru jednoduchej bretonskej sedliačky.“ Uvedomujeme si význam slov „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5)?
Nestačia len slová, ale za slovami musia byť skutky. O akej viere hovoria naše skutky? Aké skutky sú potrebné, aby sme mali väčšiu vieru? Z viacerých možných skutkov, ktoré majú vplyv na našu vieru, pripomeňme si aspoň niektoré.

Poznávať Boha. Viera rastie vzdelávaním sa o Bohu. Boh je veľký, ľudským rozumom nemožno ho celého a celkom poznať, a predsa máme nasledovať svätopiscov, prorokov, apoštolov, ktorí skúmali, objavovali, prijímali učenie, ktoré im pomáhalo Boha poznať, Boha milovať a s Bohom žiť. Sv. Hieronym pripomína výrok: „Kto nepozná Sväté písmo, nepozná Krista.“ Učiteľský úrad Cirkvi podáva pravé učenie, ktoré si máme prijať a osvojiť si. To je zárukou rastu viery.
Je nešťastím pre človeka, keď mu absentujú vedomosti a on vo svojej pýche presadzuje nepravé, falošné, osobné pohľady, učenie o Bohu. Pýcha je na začiatku pádov, zrád, vzniku nových siekt, bludov. Rovnako lenivosť sa nedá ospravedlniť. Čo som čítal naposledy a kedy, aby som si zväčšil vedomosti o svojej viere? Prečo sa birmovanci či snúbenci sťažujú, že si musia zopakovať základy katechizmu? Koľko kresťanov venuje pozornosť rôznym programom, ale programy o Bohu, o viere, o učení Cirkvi vypínajú, nesledujú. Tak to potom býva, že rodičia nevedia odpovedať deťom, priateľ priateľovi, brat bratovi na otázky viery a keď niečo povie, často to nie je pravdivé, správne.

Kresťanské svedectvo viery. Je ešte viac zanedbávané. Máme vedomosti, ale konkrétne skutky, život hovorí o absencii viery. Kresťanská viera nie je teória, ale prax. „Ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva viera bez skutkov“ (Jak 2,26). Nestačí poznať akúkoľvek modlitbu, keď nespĺňa to, čo k modlitbe ďalej patrí. Rovnako nestačí poznať sviatosti, Božie a cirkevné prikázania. Napríklad účasť na svätej omši v nedeľu a v prikázaný sviatok brať len ako povinnosť či nariadenie. Môže sa stať, že svätá omša sa stane nudnou, a napokon cesta do kostola zarastie trávou. Na omšu je potrebné sa pripraviť. Omša má byť aj zážitkom viery. Omša nie je len vecou pár ľudí, ale všetkých prítomných. Aktívne sa zapojiť. Vedieť spolupracovať s Duchom Svätým. Mať vzťah ku kostolu. Je to môj kostol. Len vtedy viera sa upevňuje, rastie, prináša prirodzenú, spoločenskú i duchovnú radosť.

Viera je i vec milostí. Dá sa láska medzi ľuďmi odmerať, odvážiť...? Je možné však vidieť, čo láska prináša a čím obohacuje manželov, deti, súrodencov a podobne. Rovnako je to aj s vierou v Cirkvi, diecéze či vo farnosti. Na vieru sa nedá pozerať len prirodzenými očami. Viera nie sú len rozum, city, zmysly... Ak sa vytráca viera, to preto, že rastie egoizmus, ochladzuje sa láska, stráca sa nádej. Otupie zodpovednosť k príkazom, záväzkom krstným, stavovským... Je namieste a vždy je časové si uvedomovať slová: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5).

Viera vie a môže premieňať ľudské srdcia. Človek potrebuje vieru nielen na to, aby ostal slobodným voči materiálnym veciam, ľuďom, sebe a dokáže to jedine vtedy, keď má účasť na Božej milosrdnej láske.
„Bez viery zakopneme o steblo slamy, s vierou prenášame hory,“ napísal Sören Kierkegaard. Niekto iný povedal: „Stratil si bohatstvo? Nestratil si veľa. Prišiel si o zdravie? Ešte nie všetko si stratil. Ak prídeš o vieru – o všetko prichádzaš!“ Robme však všetko pre to, aby sa naša viera neumenšovala.

Na misijnej stanici pracovali spolu katolícky kňaz a anglický lekár, ateista. Spriatelili sa. Veľa rozprávali medzi sebou. Nič však lekára nepresvedčilo, aby sa zriekol svojho ateizmu. Na niekoľko týždňov lekár musel odísť medzi malomocných. Keď sa vrátil, povedal priateľovi kňazovi: „Pokrsti ma.“ - „Čo sa ti stalo? Prečo tak rýchlo?“, pýtal sa kňaz. „Dozrel som,“ odpovedal lekár. „Sadni si a rozprávaj,“ poprosil kňaz. „Stretol som osemnásťročnú černošku. Vzor krásy. Pred dvoma týždňami jej amputovali horné i dolné končatiny. Zostalo iba samotné telo s hlavou. Choroba však pokračuje ďalej. Bude žiť najviac šesť mesiacov. Vie o tom, ale smrti sa nebojí. Normálne o všetkom rozpráva, usmieva sa. Dlho som s ňou rozprával. Realita prirodzeného života nie je jej tak reálna ako tá, v ktorú verí. Prišiel som k presvedčeniu, že viera, ktorá dáva človeku tak silné presvedčenie, nemôže byť fikciou.“
Lekára v ten deň kňaz pokrstil. (Porov. Bendyk, M.: Żyć ewangelią. Kraków, 1997, s. 208).

Je správne, že v každej dobe máme oči, uši, ale i srdce, city a rozum otvorené pre rast viery. Boh nám dáva vždy dostatočné možnosti, aby sme mohli vo viere rásť. Kresťanstvo to nie je len historický Kristus, ale ten istý je aj dnes. Lieči, uzdravuje, kriesi, učí, pretože nás miluje. Aj dnes rešpektuje našu slobodnú vôľu a náš rozum.
Urobme všetko už dnes pre rast a upevnenie viery. Zajtrajší deň bude mať iné milosti. Odprosme dnes za to, čo bolo včera zlé, zanedbané, nedokonalé a poprosme, aby sme zajtra splnili požiadavky viery, ktoré budú na nás kladené. Tá istá tečúca voda sa nevracia späť. Človek sa rodí a zomiera. Všetci máme pred sebou stretnutie s Bohom. Aká bude naša večnosť, je v našich silách, moci.

Amen.