Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

Povzbudiť veriacich k vytrvalej viere!

AI
Pri počúvaní dnešného evanjelia sme iste zachytili a počuli, že sa dotýka veľmi dôležitej otázky nášho života: našej viery.

KE
„Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5)

DI
Nepripomína nám táto prosba prosbu jedného z učeníkov: „Nauč nás modliť sa!“ Niekoľko kapitol po „Nauč nás modliť sa!“ nasleduje prosba „Daj nám väčšiu vieru!“ Môžeme pozorovať, že učeníci už začínajú čosi chápať...Modlitba, ktorou Pán odpovedal na prvú prosbu totiž orientuje ich pozornosť z „ja“ na Božie „Ty“ („posväť sa meno tvoje , ... kráľovstvo tvoje , ...vôľa tvoja ...). Táto prosba: „Daj nám väčšiu vieru!“, sa môže zrodiť iba z pohľadu upretého na Ty – na Boha a nie na „ja“, ktoré by prosilo: „daj nám silu, daj nám vytrvalosť, daj nám zdravie, daj nám, aby sa nám darilo... No vernosť Bohu, orientovať našu pozornosť na Boha, tak ako to robia apoštoli, vytvoriť si s Ním opravdivý a hlboký vzťah, však nebýva vždy ľahké. A práve viera je predovšetkým postavená a zakladá sa na tomto vzťahu. Prosba apoštolov: „Daj nám väčšiu vieru!“, vyslovuje túžbu po vzťahu s Bohom, po živote s Ním. Iba tento vzťah totiž dáva zmysel každej činnosti, i tej najmenšej. I tá najmenšia skutočnosť, ak je prežívaná v tomto vzťahu, je nesmierne veľká. Apoštoli tiež o ňu prosili, ako sme počuli v evanjeliu. Asi cítili, že ju stále nemajú, možno boli z toho aj sklamaní, že toľko chodia s Ježišom, počúvajú ho, ale akosi tá viera – ten vzťah s Ním nerastie, stagnuje. Treba povedať, že viera – vzťah s Bohom totiž nie je nejaká hotová, dokončená vec, ako napríklad hodinky, ktoré sme si kúpili a nosíme ich stále na ruke bez toho, aby sme ich museli nejako zvlášť udržiavať či oživovať. Viera je živá vec. A o živé veci sa treba starať, udržiavať, opatrovať, chrániť a oživovať, lebo ak sa nebudeme o nich starať, po čase sa zničia, prestanú fungovať. Nemáme často krát taký pocit, že tá naša viera, vzťah s Bohom, prestáva fungovať?

PAR
Potrebujeme vieru! Potrebujeme ju na to, aby sme dokázali uveriť, že Boh nás nekonečne miluje, že mu na nás, na každom jednom z nás, záleží, že chce si s nami vybudovať dôverný vzťah. Otázka je však na každého jedného z nás: „Záleží aj mne na tomto dôvernom vzťahu s Ním? Čo preto robím, aby som si s ním takýto vzťah vybudoval? On klope a čaká! Otvorím mu dvere svojho srdca? Či nie je to neraz tak, že chodím do kostola, modlím sa, ale tá moja viera, ten môj vzťah, tie dvere môjho srdca ostávajú zatvorené? Alebo že tu čosi škrípe, nefunguje? Bratia a sestry, veľmi záleží, aká bude naša odpoveď. Viem, že neraz je to namáhavé a veľmi ťažké. No je potrebné, aby sme pochopili, že viera je tá, ktorá nám dáva robiť niečo, čo ide poza naše ľudské očakávania, predstavy. Viera, ktorá nás posúva ďalej, ďalej ako naša myseľ, naše oči, všetky naše zmysly. Viera nám ukazuje veci, ktoré oči nevidia, dáva nám počuť to, čo ucho nepočulo. Viera nám pomáha a dáva nám krídla, aby sme sa odlepili od tejto zeme a mohli smerovať k Otcovi. No často krát sa stáva, že o tú svoju vieru – o tento vzťah s Ním, musíme bojovať, niekedy aj veľmi ťažko. Každý zápasíme s vierou, a to najmä v dnešnej dobe a situácii, kedy nás zasiahla hospodárska kríza. Nebojme sa! Ona nám nikdy nezoberie našu vieru. Viera je ako horčičné zrnko. Je plná života, dynamizmu. A tam, kde je život, tam sú aj ťažkosti, tam sú aj namáhavé cesty, prekážky. Horčičné zrnko, ktoré nie je predstaviteľom nejakej statiky, teda raz som uveril a stačí. Nestačí raz uveriť. O vieru treba zápasiť. Treba sa o ňu starať ako o kvet. Ako o horčičné zrnko. Kde ho položíme, kde ho dáme? Keby sme ho dali na kameň, cestu, na čo akú nádhernú podlahu, určite by nevzišlo. Viera teda potrebuje k svojmu rastu niečo viac ako kamenné srdce. Srdce, ktoré je otvorené, schopné prijať. Lebo zrnko nemôže ostať ani na zemi, ale potrebuje ísť dolu, byť ukryté v zemi, v pôde. Tak ako je potrebné, aby človek zomrel, bol pochovaný a vstal z mŕtvych, až vtedy uvidí prameň a dôvod našej radosti - živého Ježiša. Musíme však nechať aj našu vieru odumrieť. Je potrebné, aby naša viera prechádzala zriekaním sa, opúšťaním. Tak ako je náročné odpúšťať, je náročné pre vieru, aby rástla. Ona potrebuje korene, potrebuje sa zakoreniť, no horčičné zrnko musí zomrieť. Musí zomrieť, aby mohlo žiť. To, čo je krásne na ňom, je to, že má v sebe nielen život, ale má v sebe ukrytý celý strom. A tak aj viera - hľadíme na zrnko a vidíme strom? Nie, nevidíme ho. Viera teda nie je už niečo dokonalé. Viera má potrebu prejsť určitými etapami a je neustále rastúca. Rastie, ako sme povedali, smerom dolu, do zeme. Potrebuje korene, zázemie. A tak nemôžeme povedať: Verím v Boha, ale nezaujíma ma Cirkev, resp. nesúhlasím s Cirkvou. Ako keby sme neverili, že Cirkev je naša matka, Cirkev je tá, ktorá nám umožňuje mať zázemie, aby naša viera rástla tým správnym smerom. Bez koreňov nie je možné, aby rastlinka žila. Bez koreňov nie je možné, aby rástla tým správnym smerom. Sú však potrebné aj listy a ovocie. Je potrebné, aby naša viera nebola ukrytá kdesi v našom srdci, v hĺbke a povieme: Ja som veriaci, mám vieru v srdci. Je potrebné, aby bola aj vidieť navonok. Ukázať vieru našimi skutkami.

MY
A to, že viera sa prejavuje našimi skutkami, hovorí aj svätý apoštol Jakub vo svojom liste: „Viera bez skutkov je mŕtva. Veď čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru“ (Jak 2,14.18). Vedzme, že aká bude naša viera, taký budeme mať i vzťah s naším Otcom, také bude naše srdce, takto sa budeme správať k sebe navzájom, také budú naše postoje a modlitby, teda celý náš vonkajší i vnútorný život. Svätý Pavol v liste Timotejovi nás k takejto viere posilňuje a povzbudzuje. Viera nie je len našim činom, ale je najprv darom Ducha Svätého. Duch Svätý z nás prehovorí, keď budeme vyznávať svoju vieru. A z našej strany si vieru zachováme tým, že ju budeme vyznávať – a to nielen v kostole, ale i doma medzi sebou navzájom, na pracovisku, v škole a tiež aj vo voľnom čase. Že sa nebudeme za svedectvo o našom Pánovi.

Takéto svedectvo opisuje Andrej Fossard vo svojej knihe s názvom: Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol. On píše o sebe, že pochádza z rodiny, ktorá bola ateistická, pre nich Boh nejestvoval, nikdy sa o Bohu nerozprávali, nikto sa tam nemodlil, nemali v dome ani jeden náboženský obraz či kríž, lebo otec rodiny bol prvým tajomníkom Francúzskej komunistickej strany. A keď sa raz mladý dvadsať ročný Andrej v Paríži viezol autom so svojím priateľom Vilhelmom, zrazu mu priateľ povedal: „Ja sa tu na chvíľu zastavím, odskočím pomodliť sa tu do kostola a ty zatiaľ počkaj na mňa v aute.“ Andrej zostal a čakal. Keď sa mu čakanie zdalo dlhé a nudné, zašiel po priateľa do kostola. Prvý raz v živote bol v kostole. Hľadal očami svojho priateľa, lebo tam bolo veľa ľudí. Konala sa tam poklona k sviatostnému Ježišovi, čomu on vtedy vôbec nerozumel. Videl, že v laviciach kľačali rehoľné sestry, na oltári horeli sviece a uprostred krásna zlatá schránka s vystavenou bielou hostiou. Počul ako sa ľudia nahlas modlili Otče náš a znova a opäť a zostal stáť a prestal hľadať priateľa a v tichu svojej duše sa takto zamyslel: „Títo ľudia Otcom nazývajú toho, ktorý je nad všetkými miliardami vesmírnych telies... Akí sú šťastní, keď môžu veľkému pôvodcovi sveta predniesť dôverné oslovenie Otče náš...“ A v tej chvíli zalialo jeho dušu nové, hrejivé svetlo a naplnila ho mimoriadna duchovná sila a začal cítiť, že Boh jestvuje, že Boh ho volá, že Boh ho k sebe priťahuje, a že Boh ho miluje. Bola to šťastná chvíľa v jeho živote. Medzitým prišiel za ním jeho priateľ a povedal mu, aby už vyšli z kostola. Vonku sa na neho pozrel a povedal mu: „Čo je s tebou, Andrej? Si aký zmenený!“ A Andrej odpovedal: „Áno, som celkom zmenený. Boh jestvuje, ja som sa s ním práve v kostole stretol. Som šťastný.“ Vilhelm bol nesmierne rád. Túto veľkú chvíľu svojho života opisuje Andrej takto: „O osemnástej hodine som vošiel do kostola hľadajúc svojho priateľa. O pár minút som stadiaľ vyšiel ako veriaci katolík, ktorého sa zmocnila a ktorého uchvátila a uniesla vlna nevyčerpateľnej radosti z viery v Boha!“
Vidíme ako nádherne Pán Ježiš obdarúva vierou v Boha človeka, ktorý sa vie v kostole ticho v modlitbe zamyslieť.

ADE
A tak prichádzajme aj my radi do kostola s tichou prosbou z dnešného evanjelia: „Pane, posilni nám vieru“, aby sa tu vo svetle, sile a láske Pána Ježiša naša viera v Boha oživila, posilnila a prehĺbila a náš život bude potom dokonalejší, krajší a šťastnejší.

Amen.