Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

Viera nie je niečo jednorázové.

AI
Určite ste už počuli vetu ako je: „Zdravý neverí chorému, sýty hladnému, veriaci neveriacemu.“ Určite mnohým z nás sa teraz v mysli objavila myšlienka, čo znamená veriť? Čo je to viera? Kedy sme naozaj veriaci? Čo veríme alebo v koho veríme?

KE
Aj tí, ktorí uverili a boli blízko Pána, prosili: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5).

DI
Život stavia človeka do rôznych situácií. Nik z nás nemôže povedať, že má silnú vieru a že si je svojou vierou celkom istý. Veľkosť a sila našej viery sa začne prejavovať, až prídu prvé problémy, pochybnosti, a až vtedy zisťujeme veľkosť našej viery a prosíme o ňu Pána. Vtedy je potrebné vytrhnúť pochybnosti a všetko to treba vziať a hodiť do mora Božieho milosrdenstva. Tak ako hovorí i prorok Habakuk: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Hab 2,4). Viera nie je niečo čo je hotové .Viera je dar od Boha. A tento dar treba stále rozvíjať a prehlbovať. Veď viera bez skutkov je mŕtva.

PAR
Učeníci cítili, že ich viera je slabá a nestála. S nami je to podobne. Ako ľahko zabudneme na plnenie svojich náboženských povinnosti. Ako ľahko pochybujeme o Božej prozreteľnosti a láske. Ja vás chcem povzbudiť k poznávaniu viery a k jej prehlbovaniu, aby naša viera mala silu horčičného zrnka a dokázala vrchy prenášať. Ako to predkladajú sv. Marek a Matúš vo svojich evanjeliách. Berme do rúk Sväté písmo, ktoré je príkladom veľkej viery. Aj Ježiš Kristus prišiel posilniť vieru všetkých ľudí a naplniť ju vo svojom kráľovstve.

MY
Ak sa v nás zahniezdia pochybnosti o našej viere, tak takýmto posilnením pre našu vieru môže byť príbeh arcibiskupa dona Heldera Camaru. Bol veľmi populárnou osobnosťou a získal si sympatie celého sveta za obhajobu chudobných v Južnej Amerike. Pri jednej príležitosti spomína, že ako študent teológie sa stretol s dôstojníkom, ktorý sa mu priznal, že po prvom sv. prijímaní si jeho rodičia už nevšímali jeho náboženský život. Prestal chodiť do kostola a nikto sa nezaujímal, či sa modlí a jeho viera zostala bokom. Pomaličky strácal kontakt s Cirkvou. Nebol nepriateľom Cirkvi, ale odišiel od nej. Po tomto rozhovore si pravidelne písali listy. Helder, ako mladý zapálený seminarista, uplatnil svoje poznatky. V dlhých listoch dôstojník prezentoval svoje postoje a názory a po čase priznával, že jeho argumenty slabnú. Helder mu napísal, že mu vieru dať nemôže, lebo je Božím darom a o ten musí prosiť. Sľúbil mu, že sa bude na tento úmysel modliť. Pridal tiež dobré rady, aby dôstojník išiel do kostola, kľakol pred Bohom a prosil o vieru. Dôstojník však na to nemal odvahu. Na to sa dôstojník na určitý čas odmlčal. Vyzeralo to, že sa všetko zrútilo. Po dlhšom čase však prišiel list. Plný radosti a vďaky. Vďaky za modlitby a hlavne za dar viery. K získaniu viery mu pomohla kniha s názvom: „Dejiny duše“. Je to autobiografia života svätej Terezky. Pohľad do jej duše spôsobil to, čo Terezka napísala: „Z neba budem sypať dážď ruží milostí.“

Jedna našla miesto aj v jeho duši a pomohla – sprostredkovala mu dar viery.

ADE
Stále treba prosiť o posilu vo viere. Lebo tak, ako sa skúša striebro a zlato v ohni, tak sa naša viera dostáva do ohňa skúšok a nástrah. Len vierou máme prístup k bráne milosti. Len vo viere, nádeji a láske môžeme ostať pevne zakotvení v Bohu. Prosme preto aj my o posilu viery, o silnú vieru pre naše životy.
Pane, posilni nás! Pane, daj nám pravú vieru v Teba, v Otca, Syna i Ducha Svätého, aby sme vierou v Teba mali večný život.

Amen.