Sedemnásta nedeľa "cez rok"

Dať modlitbe v našom živote také miesto, ako nás učil Ježiš.

Každá kresťanská matka si pokladá za povinnosť naučiť svoje dieťa modliť sa modlitbu Otčenáš. A predsa, mnohí v dospelom veku konštatujú, že neobjavili veľkosť tejto modlitby, že neprišli tejto modlitbe “na chuť“. Mnohí nemajú chuť sa modliť a na druhej strane nemajú odvahu odložiť modlitbu stranou. Nepatrím aj ja medzi tých, ktorí sa pri sviatosti zmierenia vyznávajú; nemodlil som sa, málo som sa modlil, zle som sa modlil, roztržito som sa modlil a podobne? Kde je chyba? Čomu sa vyvarovať? Ako postupovať, aby sme sa s úžitkom a radostne modlili?

Je namieste prosba učeníkov na Ježiša: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11,1).

Modlitba sa nesmie stať len kresťanským zvykom alebo povinnosťou. V takomto prípade hrozí nebezpečenstvo, že modlitbu budeme považovať len za povinnosť – a nič viac. V detstve nás naučili rôznym dobrým veciam, ako pozdraviť starších, umyť si zuby a iné, hoci nás to netešilo a nezaujímalo, ale robili sme to, keď dávali na nás pozor. Modlitba nesmie patriť medzi veci a udalosti, ktoré robíme z donútenia, rozkazu alebo len preto, že nás niekto sleduje, či si ju konáme. Tak sa stane, že s ukončením detstva prestávame sa modliť.
Modlitbe sa nestačí venovať len vtedy, keď sa učíme vnikať do tajomstva Božej lásky, ale modlitba si vyžaduje, aby sme v každom čase, veku a za všetkých okolností si uvedomovali, že sa jedná o prejav lásky. Vieme, ak medzi ľuďmi prestane priamy osobný kontakt, ak si nemáme čo povedať, dochádza k narušeniu a až zániku lásky medzi nami. Modlitba je rozhovor medzi Bohom a nami. Boh vo svojej láske je vždy ochotný s nami rozprávať. Ba čo viac, Boh hovorí ku nám aj vtedy, keď pretrhneme rozhovor, netúžime s ním hovoriť, obchádzame ho, sme hluchí na jeho výzvy, oslovenia, príhovory... Máme si uvedomiť, že modlitba má vyjsť z potreby nášho vnútra. Človek sa len vtedy dokáže modliť, keď si uvedomuje, že jestvuje niekto, kto nás vo všetkom dobrom, krásnom prevyšuje, prerastá. Človek sa dokáže modliť vtedy, keď si uvedomuje, že nie je nikdy a v žiadnej situácii sám. Gándhí sa nemýlil, keď napísal: „Modlitba je potrebnejšia pre dušu ako pokrm pre telo. Telo sa môže postiť, ale nie duša.“
Vieme, za akých okolností jeden z Ježišových učeníkov vyslovil prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1). Učeníci nielen videli, ako si Ježiš počína, ale boli svedkami, že Ježiš často od nich odchádzal. Videli ho modliť sa a častejšie sa Ježiš modlil celú noc. Videli, že Ježiš sa modlil iným spôsobom ako zbožní Židia. Ježiš nepoužíval rituálne formy modlitby. Jeho modlitba bola niečo celkom iné, a preto niet sa čo čudovať, že prosia Ježiša, aby ich naučil takto modliť sa. A Ježiš akoby čakal na túto prosbu. Ježiš sa chce podeliť s tým, čoho je plný. Je to láska k Bohu Otcovi. Už prvé slovo “Otče,“ ktoré môžeme chápať ako kľúč do modlitby Pána Ježiša, je zároveň kľúčom k pochopeniu Ježišovho tajomstva. Pre Ježiša Otec bol “Abba“, to znamená ako naše oslovenie “otec, otecko, tato,“ čo vyjadruje ten najosobnejší kontakt s milujúcim, kde nie sú žiadne prekážky, zábrany, kde je ten najosobnejší kontakt lásky. Slovo “Abba“ je aramejské slovo. A do slovenčiny ho nepreberáme, ale vyjadrujeme naším “Otče“. Komu povieme „Otče“? Keď dieťa zažije lásku otca, aj keď sa samo stane po rokoch otcom, má ten najkrajší vzťah k svojmu otcovi a dá sa to vyjadriť slovami, že „otec je len otec“. Ježiš, hoci bol vždy Bohom, aj keď prijal prirodzenosť človeka, má k Bohu Otcovi ten najosobnejší vzťah. Pán Ježiš je v neustálom kontakte s Bohom Otcom. Pripomeňme si chvíľu, keď sa učeníci vrátili zo svojej misijnej cesty, Pán Ježiš zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Lk 10,21). Pred Ježišom sa nikto tak familiárne neobracia a neoslovuje Boha ako on. A uvážme, Ježiš si praje, aby sme sa aj my s takou láskou obracali na svojho Boha Otca. Vtedy, keď plníme túto prosbu Pána Ježiša, nie je možné, že sa nám stane modlitba ťažkou, nepríjemnou, že budeme s ňou odkladať.

Z dejín nepriateľov Cirkvi vieme, že robili mnohé útoky, aby zo sŕdc ľudí odstránili modlitbu. Je možné odstrániť, zakázať lásku z rozhovorov tých, čo sa majú radi, tých, ktorí sa milujú?
Jedno prirovnanie:
Spomeňme si na svoje študijné roky. Ak sme mali učiteľa, ktorého sme si obľúbili, ktorý nás zaujal svojou láskou, že predmet nielen učil, ale mal rád, čo sa dalo vidieť i cítiť, či sme sa netešili na jeho hodiny? Aj keď to bol ťažký predmet, nemali sme strach, nevynechávali sme hodiny, ba viac času sme venovali štúdiu, a to všetko preto, že ten učiteľ bol niekto, bolo cítiť, že je “pán učiteľ“.
A čo videli a zažili apoštoli? A čomu sa máme a mali by sme sa my dnes venovať, vrátiť, učiť, keď aj nám Ježiš hovorí: „Keď sa modlíte, hovorte...“ (Lk 11,2n.). Ježiš vedel, že sa vráti k Otcovi, vedel, že bude prosiť Otca o Ducha Svätého pre nás, aby sme v Duchu Svätom vedeli, chceli a mohli oslovovať Otca “Otče náš“. Preto je potrebné viac si uvedomovať, že keď sme bratmi a sestrami Pána Ježiša, že sme aj synmi a dcérami nebeského Otca. V takom prípade prvé slovo “Otče“ – oslovenie v modlitbe, ktorú voláme aj najkrajšou, pretože nás ju naučil sám Pán Ježiš, je namieste. Uvedomujeme si, že nesmieme byť len žiakmi Pána Ježiša, teda byť s Ježišom len na rovine intelektuálnej, ale musíme a chceme byť tými najbližšími, a teda máme právo na toto oslovenie a nesmieme na toto oslovenie zabúdať. Dnes je to priama výzva pre každého z nás; vrátiť sa k takej modlitbe, v ktorej budeme v priamom kontakte s Bohom. Nestačí, nesmie stačiť a nesmieme sa uspokojiť len s niečím zvykovým, naučeným, konaným zo strachu, ale žitým s láskou.

Je správne, keď sa modlíme srdcom, keď sa zriekame svojho “ja“ a vyslovujeme “ty“. Je to úžasné si uvedomiť, že Bohu hovorím “ty“ a nie „vy“. Už táto rovina kontaktu hovorí o láske, na ktorú by sme nemali zabudnúť. Rovnako je správne, že si uvedomujeme a nemodlíme sa len za seba. Nehovoríme chlieb môj, ale chlieb náš a nehovoríme odpusť mi moje hriechy, ale odpusť nám naše hriechy, ako aj nehovoríme neuveď ma do pokušenia, ale neuveď nás do pokušenia.
Pochopíme to na príklade:
Stretli sa dvaja budhistickí mnísi. Jeden elegán, fajnovka, čisto oblečený, druhý sa vracal zo stavby, zafŕkaný maltou. Elegán mu hovorí: „Vyzeráš ako prasa!“ Druhý mu odpovedá: „Ja v tebe vidím Božie dieťa.“ „Ako je to možné, že sa po mojej urážke takto dívaš na mňa?“ Na to dostal túto odpoveď: „Kto v sebe nosí živočícha, vidí zviera aj v iných, kto nosí v sebe Boha, vidí ho v každom.“
Skúsil to aj sv. P. Maximilián Kolbe. Pri stavbe si zafŕkal rúcho maltou a prišiel tak na arcibiskupstvo ku kardinálovi Sapiehovi. Jeho tajomník ho nechcel takého zašpineného pustiť dnu a s krikom ho vyháňal. Na krik vyšiel kardinál. Keď videl pátra Maximiliána, kľakol si pred ním a pýtal si požehnanie, kým mladý tajomník nebadane zmizol. (Veľké jubileum, august 1998, s. 50-51)
Modlitba za druhých a príklad nesmú chýbať v našom živote. Vidíme to už aj v starozákonnom rozprávaní, keď Abrahám prosí Boha, aby netrestal Sodomu a Gomoru, hoci ich hriech bol veľmi veľký (porov. Gn 18,20-32). Pán Ježiš nás učí tak isto si počínať. Modlitba za druhých nesmie chýbať v našom živote. Takáto modlitba je “Feri ultra“. Vyčisťuje a odstraňuje špinu, hriech spomedzi nás.

Je krásne a správne, keď kresťanské matky učia svoje deti modliť sa. Modlitba sa však nesmie stať naučenou básničkou. Vtedy by sa opakovalo to, s čím mnohí dnes bojujú, že len niečo odrecitujú a pritom nepocítia lásku Boha ku sebe a svoju lásku k Bohu. Nechceme patriť medzi tých, čo sa modlia len občas, niekedy. Nechceme poznať Boha len vtedy, keď máme prosiť, ale v našom živote chceme Bohu aj ďakovať, Boha odprosovať, Bohu sa klaňať a Boha chváliť. Tomu nám má poslúžiť dnešná eucharistická slávnosť, keď na jej začiatku pri kňazovej výzve „Bratia a sestry, uznajme svoje hriechy, aby sme mohli s čistým srdcom sláviť sväté tajomstvá“, sme si uvedomili výzvu: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11,1).

Amen.