Sedemnásta nedeľa "cez rok"

Povzbudiť veriacich k vytrvalej a pokornej modlitbe!

AI
V živote sme už iste zažili veľa chvíľ, keď sa nám nič nechce a nič sa nám nedarí! Vtedy všetko, dokonca to môže byť aj s modlitbou, berieme ako príťaž, niečo čo „musíme“ a nie to, čo chceme!

KE
Aj Ježiš vedel, čo okrem iného nás bude v živote očakávať a preto: „Jeden z jeho učeníkov mu povedal: Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,2)

DI
Dnešné Evanjelium nám hovorí práve o modlitbe! A to nie hocijakej, ale o modlitbe nášho Pána Ježiša Krista! Ak čítame pozorne nielen dnešné Evanjelium, ale všetky štyri evanjeliá, kde sa opisuje Ježišov život, vidíme v nich Ježiša, ako sa často modlí. Modlí sa s nimi, pred nimi. No teraz sa modlí sám na osamelom mieste, celú noc.... Modlí sa nie preto, že ich chce učiť, ako sa majú modliť, nie preto, že im chce dať „dobrý príklad“. Jednoducho preto, že mu je to vlastné, že je to spontánny, vždy prítomný prejav jeho spojenia s Otcom. A táto vnútorná oddanosť, vrúcnosť tak prežiari i celé jeho vonkajšie konanie, postoj, štýl, že je vždy príkladom. Je rovnaký pri modlitbe v samote, s učeníkmi, medzi zástupmi. Ale učeníci sú nadšení jeho modlitbou. Boli predsa muži modlitby, ale tak sa modliť a prosiť ešte nevedeli a nepočuli. Preto ho prosia: „Pane, nauč aj nás modliť sa tak, ako Ty!... Že im išlo o prosebnú modlitbu, potvrdzuje predovšetkým odpoveď Ježiša, ktorú dostali: „Keď sa modlite, hovorte: „Otče náš...“ On ich naučil modlitbu „Otče náš“, ktorá pozostáva z jedného oslovenia a zo šiestich prosieb. Prvé tri vyjadrujú záujem o Božie kráľovstvo, ktoré bude medzi nami, ak budeme plniť Božiu vôľu. Ostatné tri vyjadrujú našu túžbu po chlebe, odpustení a ochrane pred hriechom, teda túžbu po tom, čo denne potrebujeme, aby sme mohli plniť Božie priania, a tým približovať Božie kráľovstvo. Oslovenie, ktorým sa táto modlitba začína, a prosby, ktorými pokračuje, to všetko je aj akési stručné, ale pritom veľmi obsažné vierovyznanie. Tento text je u Lukáša kratší ako u Matúša, ale nič to nemení na tom, že aj keď ho máme v dvoch obmenách, Boh je tu pre nás Otcom, predstaviteľom spravodlivosti a lásky, vďačnosti a milosrdenstva. Touto modlitbou Otčenáša Ježiš naznačil, že prosby, ktoré predkladáme Bohu, majú byť pokorné ako prosby poddaných, keď stoja pred kráľom, dôverčivé ako prosby detí, keď stoja pred otcom, a dobroprajné ako prosby tých, čo sa rozhodli pomôcť nimi čím viacerým, a majú byť i vytrvalé. V Evanjeliu nám to hovorí trochu zvláštnym spôsobom. Pomocou rečníckej otázky nás dostáva priamo do stredu udalosti. Pýta sa „Kto z vás?....“ v noci, keď v dome už všetko spí, by nevstal, keby začul zvonka búchanie na zamknuté dvere, a nevyhovel by prosbe priateľa, ktorý si prišiel pýtať tri bochníky chleba, lebo nemá čo ponúknuť návšteve...? Pán tu odpovedá za nás v tom zmysle, že by sme istotne vstali a vyhoveli mu.....ak už nie kvôli tomu, že nám je priateľom, tak kvôli tomu, aby sme mali pokoj a mohli spať ďalej....Ak sa posunieme o verš ďalej, tak tu Pán dáva ďalšie poučenie o modlitbe, a to obrazom prosiaceho dieťaťa. Chce nás ním vyzvať k veľkej dôvere v Otcovu neobmedzenú moc a bezhraničnú dobrotu a zároveň nám pripomenúť, že Otec nás stále vyslyší! Nakoľko byť Božím dieťaťom, byť Božím synom, znamená predovšetkým byť v Božej milosti, tak milosť je a bude prvou podmienkou našej modlitby. Z tohto obrazu ďalej vyplýva, že takého Otca, ako je Boh, môžeme žiadať len to, čo je dobré a nám osožné, ako je napr. chlieb, ryba, vajce....Keby sme žiadali o niečo zlé, nebezpečné, obrazne povedané o hada alebo škorpióna, Boh by nám to vo svojej múdrosti a dobrote nedal! Ale Pán nás uisťuje, že Otec tým, čo ho prosia, dá Ducha Svätého!

PAR
Pýtate sa, prečo spomínam a i samotné Evanjelium spomína Ducha Svätého, prečo nám práve jeho dá? No preto, lebo Pán nás učí nie hocijakú modlitbu, ale synovskú, naplnenú dôverou nášmu Otcovi. Svätý apoštol Pavol jasne hovorí: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ Ako vidíme, nato nestačia len pekné slová, city, hlasné volania, ani všetko ľudské umenie. Pri Ježišovej modlitbe treba mať Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (Rim 8,15). Áno, modlitba má byť naplnená Duchom a má vychádzať z nášho čo najhlbšieho vnútra. Tohto Ducha nám môže dať len Ježiš a učí aj nás spolu s apoštolmi to najsvätejšie oslovenie: „Otče náš...“ Môžeme teda s istotou povedať, že je to najvznešenejšia a najúplnejšia modlitba, akú vyslovili pery človeka. Je to modlitba Pána, modlitba našej sv. omše, naša osobná modlitba. Je to otčenáš našich radostí a našich bolestí. V tejto modlitbe nazýva Ježiš Boha výrazom „Otče“! Tu Ježiš sám hovorí, že Boh je Otec. V prvom rade je to jeho otec, a cez neho sa stáva i náš. Boh je náš Otec od chvíle krstu, kedy sa stávame novým človekom a sme jeho synmi a dcérami. Kto teda uveril v jeho meno a stal sa Božím synom, má začať modlitbu Otče náš. A povieme si, že sa modlíme, chodíme na sv. omše, že už toľkokrát v živote sme stáli pred Bohom, ale treba sa nám dnes zamyslieť a opýtať sa: „Ako to vyzerá s mojou modlitbou? Modlím sa vôbec? A keď sa modlím, čo pritom prežívam? Nie je tu akási povrchnosť či všednosť? Túto modlitbu isto všetci dobre vieme naspamäť „recitovať“ od malička, ale koľkokrát v živote sme sa pokúsili ňou osloviť svojho Otca v úprimnosti, pokore, dôvere a tichosti svojho srdca? Zamysleli sme sa niekedy nad tým, či bola a je naša modlitba vyjadrením úplnej závislosti na Nebeskom Otcovi? Či to nie je asi tak, ako to obyčajne býva, že veľa hovoríme, ale naše srdce je od Boha ďaleko? Bratia a sestry, dosť často zabúdame na dôležitú vec. Boh každého z nás dôverne pozná, pozná aj naše myšlienky, naše najtajnejšie sny skôr ako my, nič pred ním nemôžeme ukryť! Ako veľmi ho urážajú naše síce pekné, ale falošné slová, ktoré nevyvierajú z nášho srdca! Modlitbou mu vieme toľko toho povedať, ale čo naše postoje a skutky v každodennom živote? Pán nemá rád pokrytcov, farizejov, „aby ich videli...“, teda povrchne, reklamne, bez nášho vnútra! Možno je to pre nás silné slovo, ale stávame sa nimi aj my, keď Bohu niečo dokážeme vo chvíli nadšenia sľúbiť, ale potom sa ani trochu nenamáhame to splniť. Vieme sa potom len vyhovárať: Bože, veď vieš, aký som bol unavený, toľko práce som mal, nemal som čas, mám taký nabití program, nestíham, deťom sa už nedokážem venovať, nemohol som sa naučiť a pripraviť do školy, preto zase musím použiť ťahák, sused je stále zamračený, prečo sa mám stále usmievať ja?

MY
Ježiš nám sám povedal, ako sa máme modliť a o čo prosiť. Aj dnes nám to hovorí a chce nás naučiť modliť sa ako svojich apoštolov. Otázka je: Chcem sa to od neho naučiť? Nebojme sa a dôverujme mu. Povedzme mu spolu s apoštolmi: Pane, nauč nás modliť sa tak, ako ty! Nauč nás modliť sa so živou vierou a oddanou láskou, rozprávať sa synovsky s tebou, našim Otcom – či už v komôrke a kútiku našej izby alebo na námestí, doma alebo v chráme, na verejnosti alebo v súkromí! Lebo len natoľko bude naša modlitba modlitbou, nakoľko sa do nej vložíme celí! V takýchto chvíľach sa pokúsme uvažovať nad tým, aký vzťah s Nebeským Otcom vlastne máme! Predstavme si dvoch ľudí, ktorí sa majú radi! Využívajú doslova každú chvíľku, aby mohli byť spolu, držať sa za ruky, hľadieť si s láskou do očí a hovoriť si úplne samozrejme všetko, čo prežívajú...Ak by sme si takýto vzťah vytvorili s Nebeským Otcom, my sami by sme túžili byť čím častejšie v jeho blízkosti. Bolo by úplnou samozrejmosťou tešiť sa na rozhovor – modlitbu s ním. Vtedy by sme nebrali modlitbu ako príťaž, ale modlili by sme sa všade „celým svojím životom!“ Vtedy kto z nás by netúžil po Bohu, po jeho náručí, láskavom pohladení, jemnom pohľade....

Spomínam si na čas, keď som bol ešte malý ako som ja začínal so svojimi modlitbami. Pred spaním do našej izby, vtedy som ju mal s bratom, prišla moja mama so starkou a opýtali sa, či sme sa už modlili. Keď sa na nás pozreli, na naše pohľady, tak z nich vyčítali, že asi nič moc. Tak som sa prvýkrát na kolenách pod krížom pri posteli naučil modliť. Bola to práve táto úžasná modlitba, ktorú Ježiš naučil svojich učeníkov. A dnes si myslím, že vtedy ju naučil aj mňa! Za tento moment Ježišovi veľmi vďačím, a to nielen Jemu, ale aj rodičom a starým rodičom, že ma a nás naučili modliť sa! Vďačný som mu aj za modlitbu, ktorá ma až po dnes sprevádza a ktorú sa každý deň modlievam. Je to modlitba „Anjel Boží, strážca môj......“

A tu sa mi natíska otázka: „Poznáme ju? Nezabudli sme na ňu?“ Vtedy, ak prežívame rôzne ťažkosti, ktoré ani nás služobníkov Cirkvi neobchádzajú, nám môže veľmi pomôcť. Všetko zveriť jemu, nášmu Majstrovi a určite nám pomôže. Veď nám dnes zreteľne hovorí: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám...“

ADE
Nikdy nezabudnime a pamätajme vždy na to, že ak hovoríme nášmu Otcovi slová modlitby, otvárame si cestu k jeho srdcu! Prosme Ducha Svätého, aby nám pomohol modliť sa s radosťou v srdci, nábožne, úprimne, vytrvalo a z čo najväčšou dôverou a potom aby sme sa mohli tešiť na stretnutia s Ním! Začnime už dnes!

Amen.