Sedemnásta nedeľa "cez rok"

Prehodnotiť každodennú modlitbu.

Aj vy si z času na čas nájdete čas a prehodnotíte svoju modlitbu? Na mieste sú otázky: Čo pre mňa modlitba znamená? Kedy, kde a prečo sa modlím? Čo mi v modlitbe robí ťažkosti? Prečo? Ako k nej pristupujem? Ktorú modlitbu mám najradšej a prečo? Ku ktorej modlitbe nemám vzťah a prečo? Zúčastňujem sa spoločnej modlitby? Čo som naposledy čítal o modlitbe?
Platí predsa zásada: Kto sa pýta, veľa sa dozvie.

Evanjelista sv. Lukáš pre nás zaznamenal tieto slová Ježiša: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria“ (Lk 11,9-10).

Skutočnosť, že sa Ježiš modlí a spôsob, ako to robí, vyvolá prosbu, ktorú tlmočí jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1). Vďaka tomuto neznámemu učeníkovi svet dostáva návod na najkrajšiu modlitbu Otčenáš, rozhovor s Bohom.
Dvaja evanjelisti, Lukáš a Matúš, podávajú túto modlitbu. Lukáš skrátenú, má päť prosieb a Matúšova modlitba je dlhšia, má sedem prosieb. Obe sú rovnako hodnotné. Vznikli samostatne. Lukášova nevznikla skrátením Matúšovej, a naopak. Rozdiel medzi nimi vznikol pravdepodobne z toho, že Ježiš ju povedal ako návod nielen pred apoštolmi, ale aj pred zástupom, a nebola zachytená písomne. Obidva záznamy sú bohatým návodom, ako sa modliť.
Boh si praje, aby sme sa s ním rozprávali. Prvá veta modlitby Pána Ježiša stavia nás do najkrajšieho, do synovského vzťahu k Bohu. Povedať Bohu „Otče“, vyžaduje si od nás pozíciu chcieť byť Božím synom a dcérou, Božím dieťaťom. Modlitba obsahuje všetky prvky spásy, nikdy nevyjde z módy a vždy bude aktuálnou. Usporiadanie modlitby poukazuje na poriadok, hodnotu prednášaného. Bohu patrí prvé miesto. Boha máme oslavovať a Bohu sa klaniame. V “Otčenáši“ potom nasledujú prosby. Sv. Augustín povedal: „Ak Boh časom nevypočuje naše modlitby, je to preto, že buď sa zle modlime, alebo o zlé veci prosíme, alebo sami sme zlí.“ Vtedy je potrebné skúmať a prosiť o svetlo Ducha Svätého. Modlitba zahŕňa celý náš život, tak duchovný i prirodzený. Tak napríklad „chlieb náš každodenný“ je symbolom všetkých našich časných potrieb. Slovo „dnes“ v texte pripomína starozákonné udalosti, keď putujúci národ dostával na púšti mannu len na jeden deň. Ježiš nám radí, aby sme sa veľmi neznepokojovali budúcnosťou.
Otčenáš nás učí stále dôverovať Bohu, tak v pokušeniach tela, sveta i diabla. Modlitba učí spolupracovať s Bohom, ktorý je Láska. Boh môže dvojako zasiahnuť v našom živote. Boh by mohol odstrániť z nášho života všetky prekážky, ktoré sa nám stavajú do cesty v podobe krížov, alebo môže ponechať veci tak ako sú, aspoň podľa zdania, on sám sa pripojí k nám a kráča spolu s nami. V živote spoznávame, že Boh dáva prednosť druhému zasahovaniu a svojím mlčaním nám hovorí, aby sme kráčali dopredu. Vytrvalá modlitba, preniknutá odovzdanosťou do vôle Božej, konaná čo najviac s pokojom v srdci, nezmení veci okolo nás, ale my sa zmeníme, a to Ježišovou prítomnosťou. V krížoch, povinnostiach vymenili sme svoje prvé miesto a dávame prednosť Bohu v slovách: buď vôľa tvoja. V tom je podstatný rozdiel.

Mnohým kresťanom robí v modlitbe ťažkosť, že modlitbu berú ako dennú povinnosť – a nič viac. Pomodlia sa, ale rozum i srdce sú ďaleko. Odrecitujú niečo. Neuvedomujú si obsah modlitby. Neďakujú, neprosia v prítomnosti Božej. Nestačí nám modlitbu chápať ako niečo, ale ako reálny rozhovor s Bohom. Platia slova sv. Jakuba apoštola: „Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte, chcete to využiť na svoje náruživosti“ (Jak 4,3-4). Modlitba musí byť pravdivá. Má byť preniknutá nádejou, veď sa obraciame k Bohu. S Bohom sa v modlitbe neobchoduje. Boh nie je automat, ktorý na vhodenú mincu dá to, čo si prajeme. Modlitbou nie je krížik na krku či agnuštek vo vrecku, ktoré by sme chápali, že stačia ako lístok do neba. Pravou modlitbou nie je vypočítavá modlitba. Boh je pamätlivý. Boh nás vychováva. Vieme rýchlo zabúdať na predsavzatia zo sviatosti zmierenia, púti, slávnostných udalostí. Boh sa nedá oklamať. Boha si nemožno predstaviť ako sklerotického starca. Poznať Boha len vtedy, keď mne to vyhovuje, je urážka, a nie prejav priateľstva. Boh nám chce dať veľké veci, ale žiada aj od nás primerane veľké skutky. Či takto nepostupuje otec a matka, keď vychovávajú svoje dieťa? A či rodičia vtedy nemilujú svoje dieťa? Ježišove slová platia: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia“ (Lk 11,13).
Kto prosí, uvedomuje si, že je odovzdaný do rúk Toho, koho prosí. Je dobré, keď si to pri modlitbe uvedomíme. Nesmieme opomenúť prosiť s vierou, s čistým srdcom, v stave bez hriechu. Hriech zabraňuje obnove priateľstva. Čisté srdce je zárukou, že skôr nás Boh vypočuje. Ježiš hovorí: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia“ (Jn 15,7-8). Ježiš vypočuje, pretože je spravodlivý. Hriech nás robí nepriateľmi Boha, ktorého si na svoju stranu získame vytrvalosťou. Nemodlíme sa: daj nám hneď, ale daj nám dnes. V modlitbe sa musíme sami uisťovať, že sme na správnej adrese, že sa obraciame na Toho, kto nám chce dobre a môže dať to, o čo vytrvalo prosíme. Platí aj zásada: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi“ (Mt 18,20). Spoločná modlitba je prísľubom, že bude vypočutá.

Kňaz spomína na jednu rodinu v bývalej svojej farnosti. Keď prišiel do farnosti, prežíval vnútornú krízu. Ťažko sa mu odchádzalo z predchádzajúcej. V novej každý večer vídaval na sv. omši istých manželov, ktorí sa striedali. Jeden večer prišla manželka, druhý večer manžel. Videl na nich, že majú ťažkosti, ale ani slovom sa nesťažovali. Naopak, pri každom stretnutí cítil z nich pokoj a zvláštnu radosť. Po pol roku ho pozvali na návštevu.
Kňaz hovorí: „Na ten večer nikdy nezabudnem! Ukázali mi svoje jediné dieťa. Ležalo v postieľke. Hlavu malo veľkú ako dospelý muž a tielko ako ročné dieťa. Vtedy som pochopil nielen ich situáciu, ale stratila sa moja kríza.“

Modlitba, modlitba, modlitba. To nie je fráza. To je liek. Nádej. Poznanie Božej lásky. Boh nás počuje. Môžu to byť tiché vzdychy, strelné modlitby, bojazlivé slová, slzy, ale i burácajúce slová modlitby, len nech vychádzajú zo sŕdc.

Keď zomieral Leon Bloy, francúzsky spisovateľ, obrátil sa k svojim deťom slovami, ktoré boli i jeho testamentom: „Treba sa modliť! Všetko ostatné je prázdne a nerozumné. Treba sa modliť, aby sme dokázali niesť bremená života, aby sme získali silu čakať. Pre človeka, ktorý sa dlho modlí, nejestvuje ani zúfalstvo, ani trpký smútok. Viera, nádej a láska sú diamanty, ktoré majú veľkú hodnotu. Získavajú sa za cenu modlitby, ktorá sama je klenotom bez hodnoty a náleží ho absolútne nadobudnúť.“
Tertulián v Traktáte o modlitbe napísal: „Kristus nechcel, aby sa skrze modlitbu udialo čokoľvek zlého, naopak, modlitbu vybavil veľkou mocou robiť dobro. To znamená, že ona môže zachrániť zomierajúcich, je posilou slabých, lieči chorých, oslobodzuje posadnutých, otvára brány väzení a nevinným vracia slobodu. Modlitba zmýva viny, odháňa pokušenia, posiľňuje prenasledovaných, teší ustráchaných, dá nadšenie malomyseľným, sprevádza cestujúcich, chráni pred nebezpečenstvom, zločincov privádza k pokániu, sýti hladných, riadi boháčov, dvíha skleslých, padajúcich posiľňuje a tých čo stoja, chráni od pádov“ (28-29).
Modlitba je bezpochyby jednou z najpotrebnejších síl v histórii. Modlitba nemení svet, ale mení ľudí a ľudia menia svet. Modlitba je akoby zlatý rebrík siahajúci do neba, po ktorom sa vychádza k Bohu.

Áno, z času na čas si klaďme otázky a hľadajme odpovede o našej modlitbe, aby sme viac a viac plnili vôľu Božiu a istejšie kráčali k cieľu života.

Amen.