Štrnásta nedeľa "cez rok"

Každý má svoje miesto v Cirkvi.

Viete, podľa čoho poznáme, že farnosť je živá? Nezávisí to len od počtu prítomných v kostole, počtu omší vo farnosti, počtu vyslúžených sviatostí, ale aj od toho, v akom stave sú cirkevné objekty, či vo farnosti je cirkevná škola, kedy boli vo farnosti naposledy misie, či sú z farnosti duchovné povolania, ako sa angažuje kňaz, kňazi… Toto všetko hovorí o niečom. Živá farnosť je tá, v ktorej sa ty, ja, my primerane a aktívne angažujeme za spásu svojej duše i iných z farnosti.

O tom nás informuje poznámka evanjelistu sv. Lukáša: „Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte“ (Lk 10,1-3)!

Ježišova misia – poslanie sa blíži k vrcholu. Ježiš vyslal Dvanástich, obdaroval ich svojou silou a mocou, poslal ich hlásať Božie kráľovstvo. Dal im inštrukcie, čo si nemajú so sebou brať a ako si majú v činnosti počínať (porov. Lk 9,1-6). Dvanásť apoštolov je poslaných k dvanástim kmeňom Izraela. Druhá, početnejšia skupina, sedemdesiati dvaja, predstavujú podľa Septuaginty všetky národy sveta. Ježišova cesta do Jeruzalema, kde sa má uskutočniť vyvrcholenie jeho poslania. V tejto druhej skupine je vyjadrené, že Ježiš neprišiel vykúpiť len židovský národ, ale celý svet, teda ide o univerzalizmus spásy (porov. Gn 10,1-32). Všetkým ľuďom sa má ohlásiť spása. Táto činnosť nie je jednorazová. Je to záležitosť každej doby, každého národa, všetkých ľudí až do konca čias, druhého príchodu Krista na svet. Činnosť ohlasovania radostnej zvesti evanjelia Ježiš prirovnáva k žatve. Počas žatvy sú vítané každé ruky, každý človek. Ježiš hovorí ešte o ďalšej vážnej veci, že pri misijnej činnosti nikdy nebude dostatok robotníkov: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (Lk 10,1-3). Nebolo by správne v týchto slovách vidieť len počet kňazov. Ježiš hovorí o všetkých, ktorí prijmú krst, pretože ním dostávajú nielen práva, ale aj povinnosti.
V Ježišovi prišlo medzi nás Božie kráľovstvo a on prináša seba ako dar ľudstvu, a tento dar potrebuje robotníkov, ktorí ho vo svojej dobe budú rozdávať svojim bratom a sestrám. Ježišove slová: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte!“ (Lk 10,1-3), hovoria, že všetka naša činnosť, ako sú sv. omše, kázne, pristupovanie ku sviatostiam... majú svoj základ a zmysel len vtedy, keď v nás pripravujú cestu Ježišovi a my osobne máme spoluúčasť na žatve. Všetko, čo by nespĺňalo toto kritérium, nech by to bola akákoľvek aktívna činnosť, vonkajšia angažovanosť, keby sme to nerobili pre Krista, s Kristom a v Kristovi, nesplnilo by to, čo od nás Ježiš právom žiada, očakáva, nech by sme aj život položili.
Ježiš dáva pokyny, čím sa apoštolát má vyznačovať. Priniesť pravý pokoj. Kto bude plniť takto svoju misiu, má právo na primerané zaopatrenie. „Robotník si zaslúži svoju mzdu“ (Lk 10,7). Apoštol Krista musí rešpektovať slobodu tých, ktorým prináša evanjelium. Keď posolstvo neprijmú, majú primerane dať najavo svoje rozhorčenie. „Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Lk 10,11). Činnosť svedkov evanjelia nikdy nebude ľahká a jednoduchá. Ježiš to predpovedá o činnosti satana: „Videl som satana padať z neba ako blesk“ (Lk 10,18).

Každý má svoje miesto v Cirkvi. Treba ho prijať, zhostiť sa ho, uskutočniť svoju misiu. Jeden patrí medzi Dvanástich, iný medzi tých sedemdesiatich dvoch, ale každý má svoje určené miesto, čas, stav. Aj bez nás môže byť žatva evanjelizácie, aj bez nás sa svet dozvie o Kristovi. Naša spása je zviazaná s našou osobnou zaangažovanosťou. Cirkev to nie sú len kňazi, ale i laici, čiže všetci pokrstení, ktorí nie sú v hierarchii Cirkvi. Kňaz má svoju určenú a nezastupiteľnú úlohu v Cirkvi. Kňaz má primerane dať priestor aj laickým bratom a sestrám. Svätý otec Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Christifideles laici o povolaní a poslaní laikov pripomína, aby sme nezasahovali do činnosti toho druhého, ale kňaz aby si robil to, čo ako kňaz robiť má, a rovnako aby sa laikom nebránilo robiť to čo majú, a aby sa nedišpenzovali od svojich povinností.

Otec Duval, známy ako “gitarista Boží“, kňaz, umelec, spevák, rozpráva historku: „Mladý chorý kňaz, na iniciálky si nepamätá, vie len toľko, že bol Bretonec, dostal sa na liečenie. Po niekoľkých týždňoch pobytu v sanatóriu cítil sa lepšie, a preto sa rozhodol prejsť dlhšiu trasu. V ten večer asi 300 metrov od nášho domu som ho našiel celého skrvaveného. Necítil som strach. Keď som sa k nemu sklonil, povedal mi: „Ako dobre sa mi umiera. Prosím ťa, nezastúpil by si ma? Pravda, ak budeš chcieť!“ Kňaz zomrel. A ja som zaujal jeho miesto. Mal som vtedy 12 rokov a teraz mám 40.“

Aké je krásne zomrieť pripravený na stretnutie s Bohom – Sudcom, keď sme splnili svoju misiu. Čo viac by sme si mohli priať. A práve preto, nech náš život je aj výzvou iným: zobrať štafetu svojej misie, brata, kňaza, muža, otca, manžela, sestry, ženy, manželky, matky. My sme prijali misijné poslanie od tých, ktorí dostali odmenu proroka, vyznávača, panny či nekrvavého mučeníka. Vieme, že s nami Cirkev rastie i padá. Kvitne i schne. Teší sa priazni u Boha i u ľudí, a rovnako vyvoláva smútok naším zlým prístupom k povinnostiam. Svet je stále žatvou. Svet je stále pohanský. Dnes nie sú oveľa menej potrební kňazi a veriaci laici ako kedykoľvek v minulosti. Dnes svet hádam viac ako predtým potrebuje nové povolania tak do duchovného stavu, ale aj povolania k rodičovstvu. Svet je aj naším pričinením lepší či horší. Uvedomujeme si, že sme chrámom Ducha Svätého, stvorení na Boží obraz a to máme pripomínať dnešnému modernému, vedeckému, vzdelanému, kultúrnemu, športovému... svetu.
Dnešný svet túži po “Homo Dei“ – “Človeku Božom“. Chceme takým človekom byť, pre Krista a svojich bratov a sestry žiť. Svet potrebuje svätých kňazov i laikov. Teda i odvážnych, obetavých, spoľahlivých, ktorí vedia priložiť ruku k dielu, ktorí svojím životom často bez slov, bez túžby, aby si to iní všimli, budú znamením živej farnosti, živej Cirkvi.

Nerobí problém si všimnúť, či už v kostole, alebo i mimo neho, pri návšteve v rodine, na pracovisku či náhodnom stretnutí, s kým, akými ľuďmi máme do činenia. Aj iní na nás vidia, akí sme ľudia, kresťania.

Amen.