Štrnásta nedeľa "cez rok"

Slúžiť Bohu možno v každom životnom stave.

AI
Nejeden z nás by sa azda mohol nazdávať, že dnešné evanjelium sa dotýka iba nás kňazov alebo tých, čo sa na túto vznešenú službu Cirkvi pripravujú. Liturgia nám však toto Božie slovo, v období žatvy, predkladá aj preto, aby sme sa zamysleli a lepšie uvedomili, že tento čas kňazských vysviacok, je časom, kedy si Pán povoláva do svojej vinice nových vinohradníkov a žencov na svoje široké a bohaté lány obilia.

KE
„Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte!“ (Lk 10,2-3a). Týmito slovami Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby prosili darcu každého povolania za tých, ktorí jedného dňa budú šíriť túto dobrú zvesť až na samý kraj zeme.

DI
Evanjelista Lukáš zasadzuje poslanie sedemdesiatich dvoch učeníkov do Ježišovej cesty do Jeruzalema, ktorá je zrejmým predobrazom ako cesty Cirkvi, tak života kresťana vo svete. Ježiš ich rozposiela po tom, čo objasnil požiadavky nasledovania: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62b). Každý učeník, ochotný nasledovať svojho Majstra, má vystupovať do Jeruzalema. Má vystupovať do mesta, v ktorom Ježiš zavŕšil svoje vykupiteľské dielo.
Číslo sedemdesiat dva je symbolické – pripomína sedemdesiat dva starších Izraela, ktorí smeli vstúpiť do Božej prítomnosti na hore Sinaj, ale predovšetkým pripomína rodokmeň ľudstva (porov. Gn 10). Sedemdesiat v tej dobe známych národov zeme je symbolom jednoty ľudského rodu. Lukáš používa toto číslo, aby ukázal, že zvesť o Božom kráľovstve je určená všetkým ľuďom a evanjelium o Božom kráľovstve je kvasom jednoty národov, ktorú chce Boh. Poslanie je vyjadrené dvoma rozkazmi: Modlite sa a Choďte. Úroda je pripravená k žatve, ľudstvo je stvorené pre Boha. Poslanie sa uskutočňuje predovšetkým prosbou k Pánovi žatvy, aby vytiahol von robotníkov, dal im vyjsť z vlastného strachu a neistoty, aby sa pre žatvu zapálili a Pánove úmysly prijali za svoje. Aby šli rovnako ako tichý a pokorný Baránok, aby prinášali do ľudských domovov pokoj. Božie kráľovstvo približujúce sa ľuďom tým, že človek sa stáva nositeľom pokoja a stará sa o nemocných. Učeníci sa vracajú s radosťou k Ježišovi, ktorý je začiatok i koniec ich poslania. On im ukazuje, ako vidí cieľ ich poslania – oslobodiť človeka od Zlého a uviesť ho do Božieho života, do neba.

PAR
Začuli sme aj my Božie volanie? Odpovedali sme na toto pozvanie? Ako? Pán si nás vyvolil, aby sme boli s ním. Chcel nás takých, akí sme. Neprekážali mu naše chyby a nedostatky. Aj prostredníctvom nich nás chcel použiť na svoj najvyšší cieľ – spásu duší. Uvedomujeme si toto vznešené vyznačenie? Sme si vedomí, akú veľkú lásku nám prejavil Boh? Keď si Ježiš pripútaval svojich najbližších priateľov bližšie k sebe, ukázal im podstatu svojho povolania, zmierenia ľudí s Otcom. Aby pochopili plný význam jeho slov a veľkodušne na ne odpovedali, učeníci potrebovali nielen počuť, čo im Ježiš hovorí, ale potrebovali to aj prežiť. Dokážeme aj my postrehnúť naliehanie v Ježišovom hlase? Dokážeme si predstaviť lásku v jeho očiach, keď sa uprene díval na zástupy, ktoré ho nasledovali? Cítime tlkot jeho srdca, ktoré búši láskou a počujeme jeho hlas preniknutý súcitom?
Preto netreba sa nám trápiť nad tým, čo nemôžeme zmeniť. Naopak, máme sa usilovať žiť tak, ako žil Ježiš. On je náš vzor. On je pre nás príkladom, ktorý máme nasledovať. Dobre si všimnime Ježišove vlastnosti. Veď nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. Mal typické ľudské vlastnosti. Prežíval radosť i smútok, nadšenie i sklamanie. Ježiš bol vždy ochotný ponúknuť dobré slovo tomu, ktorý ho potreboval, alebo poslúžiť tomu, ktorý bol v núdzi. Sme opravdivými učeníkmi nášho Pána? Alebo sme ešte len niekde na začiatku našej cesty?
Sedemdesiati dvaja sa vrátili naplnení radosťou nad mocou, ktorou Boh konal skrze nich. Môžeme uvažovať nad tým, či by mohol Boh konať aj cez nás. Možno seba vnímame ako neschopných byť Kristovým svedkom. Ale musíme pamätať, že Ježiš nepovoláva schopných, ale dáva schopnosť povolaným! To on si vyvolil sedemdesiat dvoch a ustanovil ich prinášať ovocie. Boh v nás na základe milosti prijatého krstu a moci Ducha Svätého môže a bude konať zázračné veci.

MY
Dovoľte mi predniesť jedno osobné svedectvo. Na jednom stretnutí ho predniesol mladý muž, možno budúci kňaz, hovorí: „Jeden z formačných rokov svojej prípravy na kňazstvo som mal možnosť prežiť v reholi, ktorej charizmou okrem iných, bola aj horlivosť o nové kňazské povolania. Bolo to v čase môjho vnútorného prerodu. Nevedel som síce ku komu a kam idem. Vedel som však, že chcem zanechať predošlý spôsob života, ktorý ma už viacej nenapĺňal. Myslel som si, že mám všetko potrebné pre život. Ale mýlil som sa. Až keď som došiel na toto miesto, vedel som, že tu, úplne odovzdaný do vôle Boha, môžem začať svoj nový život. Stretol som mnoho zaujímavých ľudí, boli to vysokopostavení cirkevní hodnostári, prednášajúci na pápežských univerzitách v Ríme, ale aj jednoduchí a bezvýznamní ľudia, akých sú medzi nami tisíce. Silný dojem na mňa urobila Messina, prístavné sicílske mestečko, v ktorom pôsobil sv. Hanibal Mária di Francia. Bol to jednoduchý, obyčajný kňaz, ktorý v chudobnom a biednom žobrákovi videl tvár samotného Krista. Aj jeho cesta ku kňazstvu bola kľukatá... Napriek mnohým prekážkam sa stal kňazom a neskôr založil kongregáciu rogacionistov, ktorí sa modlia za nové kňazské povolania. Veď aj ich pomenovanie pochádza z latinského Rogate Dominum messis – Proste Pána žatvy... V tomto meste, Messine, som mal možnosť, spolu s ostatnými bratmi pomáhať pri charitatívnej činnosti medzi chudobnými a ľuďmi na okraji spoločnosti. Videl som v praxi to, čo som už mnohokrát predtým, žiaľ, iba počul. Teraz to bolo celkom iné. My sme mali každý deň plné stoly všakovakých dobrôt a títo nešťastníci boli vďační aj za zvyšky po večeri... Uvedomil som si, že kňazstvo to nie len ukážková liturgia, gregoriánsky chorál, či prepychové omšové rúcha... Kňazstvo je službou. Je službou, v ktorej musíme úplne odumrieť sebe a žiť Kristovi. Pán si nás vyvolil nie preto, že by sme boli dokonalí. Pán si nás vyvolil, pretože sme sa mu páčili takí, akí sme. Jednoduchí, často s množstvom chýb, ktoré sa možno aj pred svetom snažíme zakryť. Ale Pán o nás vie všetko, a predsa nás miluje aj s našimi chybami.“

Zamyslime sa preto teraz spoločne, čo pre nás znamená náš život? Či je to len isté vyznačenie, či privilégium, ktoré nás odlišuje od ostatných ľudí alebo predstavuje pre nás čosi, čo v očiach mocných tohto sveta je bláznovstvom? Isté však je, že tým, ktorí prijali a odpovedali na toto Božie volanie, dal Boh moc stať sa Božími deťmi, tým, čo sa narodili z vôle Boha (porov. Jn 1,12-13).

ADE
Začali sa prázdniny, dni oddychu a ničnerobenia... Prežime ich naplnení Ježišovou výzvou, aby sme sa modlili a šli do sveta a všade ohlasovali jeho posolstvo o láske a pokoji, ktoré nám on sám priniesol. A tak raz spolu so žalmistom všetci sme mohli zvolať: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu“ (Ž 33,9).
Pane, pre svoju nekonečnú lásku si nás povolal k nasledovaniu, aby sme boli tvojimi bratmi a učeníkmi. Zveril si nám poslanie, ktoré je jedinečné, avšak má rovnaký cieľ ako iné povolania: byť tvojím apoštolom a svedkom.

Amen.