Piata pôstna nedeľa

Nielen si pripomenúť Ježišove milosrdenstvo, ale sa ho aj sám naučiť prijať a iným pomôcť k nemu prísť.

Skúmajme sami seba, či aj my nepatríme medzi ľudí, ktorí tvrdia o Bohu, že je ako policajt alebo špión, ktorý nás sleduje vo dne v noci, ktorý si zapisuje všetko, naše dobré i zlé skutky. Môže si niekto klásť aj otázku: Prečo je Boh taký prísny? On však nie je náš nepriateľ a už vôbec nie je proti nám. Nesmieme chápať Boha ako počítač, ktorý stále niečo o nás zaznamenáva. Boh nie je stroj.

Dnešné evanjelium nám predstavuje Ježiša celkom ináč. Predstavuje nám ho ako najväčšie milosrdenstvo. Žene pristihnutej pri cudzoložstve povie: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš“ (Jn 8,11)!

V týchto Ježišových slovách vrcholí úryvok dnešného evanjelia. Evanjelium ukazuje hriešnikov vo chvíli, keď obviňujú iných hriešnikov pred Ježišom. Môžeme mať viac pohľadov na úryvok o žene pristihnutej pri hriechu a správaní tých, čo ju priviedli pred Ježiša. Je potrebné si uvedomiť, že evanjelium nás vedie k pokornému správaniu a uznaniu si svojej hriešnosti, ako aj toho, že odpustenie hriechov sa nám dostáva od Ježiša. Adresátom evanjelia je každý z nás. Cez evanjelium sa osobne stretávame s Ježišom. My sme totiž slepými, chromými, hluchými, nemými, márnotratnými a dnes si uvedomujeme, že sme aj odsudzujucími iných; nevidíme svoje hriechy, ale len hriechy iných.
Farizeji sú si istí sebou, ktorí sú spokojní svojou pseudospravodlivosťou. Ale nezískajú milosrdenstvo, akého sa dostalo žene, ktorú priviedli k Ježišovi. Žena si uvedomuje svoju situáciu. Podľa Mojžišovho zákona za jej slabosť, pri ktorej bola pristihnutá a teraz je obžalovaná, čaká ju trest smrti ukameňovaním. Je pravdou, že za čias Krista sa takéto tresty konali len zriedka. Farizejom však nejde ani tak o ženu, ako zaútočiť proti Ježišovi, ktorého nenávideli, pretože zmýšľal ináč ako oni. Vytýkal im ich pokrytectvo a priťahoval ľudí za sebou. Pokúšali Ježiša, aby ho mohli obžalovať. Odpoveď, ktorú čakali od Ježiša, mala byť podľa nich buď prísne rigoristická, alebo laxná. A tá či iná odpoveď mala byť použitá proti Ježišovi. Ocitol sa v situácii, že mal zaujať postoj k osudu človeka zatiahnutého do zodpovednosti skrze autoritu moci. Ježiš však nezavrhuje právo a spravodlivosť, a taktiež neodmietol milosrdenstvo, ale dal spravodlivosti a milosrdenstvu pravý zmysel. Farizeji s takouto majstrovskou odpoveďou nepočítali. Ježiš im povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8, 7). V týchto slovách farizeji pochopili, že ani oni nie sú bez hriechu. Sú aj iné hriechy ako cudzoložstvo. Aj oni majú svoje hriechy. Ježiš im uštedril pár slovami morálnu lekciu. Akým právom, z akého titulu, vy, ktorí ste tiež hriešni, chcete odsúdiť takým hrozným spôsobom hriech iného? Kto vám dal na to právo, moc? Farizeji sa navzájom poznali. Vedeli o svojich nečestnostiach. Môže sa niekto hneď pýtať: A kde bol komplic, spoluvinník ženy? Farizeji boli známi svojou pýchou, duchovnou neúprimnosťou, falošnosťou, nepriateľstvami, dobrovoľnou slepotou; to zrazu cítili vo svojom hrdle. Nezmôžu sa na odpoveď. Z rúk púšťajú kamene, ktoré chceli použiť proti žene a uvedomujú si, že by ich mali použiť proti sebe. Odchádzajú. Evanjelista Ján píše: „Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku“ (Jn 8,9). Odišli, ale ich zahanbenie nemalo nič spoločné s pokorou a zahanbením, ktoré cítila žena. Odišli a tým sa sami zriekli získať odpustenie.

Mohlo by sa zdať, že tiché správanie Ježiša, keď prstom píše na zem, nič neznamená. Uvedomme si veľmi vážnu vec. V jeho tvári by sme iste mohli vidieť bolesť. Čo vyjadril apoštol v slovách: „Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval“ (Rim 11,32). To, že nikto neodsúdil hriešnu ženu, netreba chápať v súvislosti so slovami Pána Ježiša: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8,7), ale v súvislosti so slovami: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš“ (Jn 8,11)! Ježiš totiž trpel za všetkých, aby všetkým získal odpustenie a z tej príčiny nikto už nemôže odsúdiť druhého pred Bohom.

Vážne memento. Výčitka? Farizeji nechceli si priznať svoje hriechy a nechceli ich nazvať pravým menom. Takéto správanie nezapadlo do histórie. Súčasnosť hovorí o častom a rovnakom správaní kresťanov. A tým sa vyhýbajú nároku na odpustenie od Boha. Dokonca počuť, že odpustenie, hriech, milosť je výmysel teológov, ľudí. Vytvárajú si svojskú etiku a nahovárajú si, že predsa sú normálni ľudia. A to aj vtedy, keď postupujú a správajú sa podľa toho, čo im vyhovuje, čo sa im páči, čo je moderné, bez škrupúľ, ignorujúc zásad kresťanskej morálky. Viac pozerajú a prihliadajú na veci pominuteľné a materiálne, ako na hodnoty večné a duchovné. Realizujú tak príslovie: „Vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá“. Alebo: „Vlk s vlkmi“. Bez problémov ničia svoje svedomie a rovnako aj iných.
Sme slabí ľudia. Keď však v pokore vyznávame svoje hriechy, keď prebúdzame vo svojom srdci bolesť nad svojimi hriechmi, ale aj iných, môžeme očakávať od svojho Boha milosrdenstvo.

Bol jeden, nie silne veriaci človek, ktorý sa pravidelne spovedal u svojho farára. Jeho vyznania, sám o nich povedal, bolo možné prirovnať pokazenej platni. Stále sa opakovali tie isté hriechy a najmä jeden ťažký hriech. Pri jednom vyznaní mu farár – spovedník hovorí: „Z Pána Boha si nemôžete robiť žarty. Zapamätajte si, že vás od tohoto hriechu už posledný raz rozhrešujem.“ O dva týždne bol hriešnik znova na spovedi a vyznáva sa tak ako predtým. Vtedy spovedník stratil trpezlivosť a hovorí: „Varoval som vás, že už nedostanete rozhrešenie. To vás naučí...“ Chudák so sklopenou hlavou a celý červený odchádza. Priamo nad spovednicou visel kríž. Muž sa na Ukrižovaného zadíval. V tej chvíli sadrový Ježiš na kríži ožil, zodvihol svoju ruku, vystrel nad hriešnika a povedal: „Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy...“ (B. Ferrero, C é qualcuno lassu?, Torino, s. 128)

Na hriešnicu z evanjelia sa do stretnutia s Ježišom dívali pohŕdavo. Tupili ju a urážali. Kristus sa na ženu pozrel celkom ináč. Pozrel s láskou. Ježiš nás učí milovať hriešnikov a nenávidieť hriech. Nikdy nesúhlasme s hriechom a neprivoľme na hriech. K hriešnikom však vždy pristupujme s vedomím, že potrebujú pomoc od Boha, ale i od nás. Je správne mať vtedy na pamäti a v srdci slová: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš“ (Jn 8,11)! A to najmä preto, že veľmi rýchlo vieme človeka odsúdiť pre jeho hriech a nepomôžeme mu. A pritom nevieme, prečo tak padol, aké boli okolnosti, príčiny a podobne. A nám chýba láska.

Ku každému hriešnikovi sa nedá pristupovať rovnako. Každý je iný. Potrebné je mať na pamäti situáciu. Boh používa rôzne metódy milosrdenstva. Boh tak veľmi túži po nás. Veľmi nás chce pozbaviť našich slabostí.
Žena hovorí: „Na dlhé štyri roky som stratila pravé šťastie. Zamilovala som sa do ženatého muža. Zosobášili sme sa civilne a nahovárala som si, že svoje svedomie umlčím. Môj Ježiš ma ani vtedy neopustil, iba čakal, trpel, kedy sa vrátim z mojej hriešnej cesty. Život bez Boha je strašný prízrak. Svedomie sa ozýva k návratu a zmiereniu sa s ním. Kľakala som si k modlitbe, ústa mi meraveli, cítila som, že hovorím do prázdna. Vošla som do kostola, cítila som sa nepotrebným divákom. So závisťou som pozerala na tých, čo pristupovali ku sviatosti zmierenia. V tých rokoch som si začala vážiť, čo mi dáva Ježiš, sviatosť zmierenia. Uvedomovala som si viac a viac, že bez neho nemôžem a nedokážem žiť. Nič ma netešilo, žiadne pozemské dobrá ani dobrý muž, ani dieťa a ani peniaze. Až som sa začala modliť, aby sa toto všetko skončilo. A Boh ma vypočul. Rodina z mužovej strany vplývala na neho, aby ma opustil. Zobral mi aj dieťa. Ja by som to nikdy nedokázala. Bolo to hrozné, čo som vtedy zažila a zároveň sa to premenilo na radosť. Ďakovala som Bohu, že sa to skončilo. Ešte nejaký čas som sa nevedela vysporiadať so svojou hanbou. Až som počula, že neďaleko sú misie. Šla som ku sviatosti zmierenia. To, čo som prežila po rozhrešení, sa nedá opísať. (W. Przybyś, ABC, Kraków 1993, s. 67)
Áno, evanjelium nám hovorí o milosrdenstve Božom, o láske, odpustení, ale Boh chce náš súhlas, naše áno. A naše áno je naše uverenie Kristovi. On má a musí mať prvé a najčestnejšie miesto v našom živote. On je náš Boh. Vieme, že keď sa zriekame znova a znova hriechu, upevňujeme sa v láske ku Kristovi. A to chceme v závere pôstnej doby. Uvedomujeme si význam Kristovho utrpenia za naše hriechy.

Boh nie je a nebol voči nám policajt či špión a nemá záľubu, aby si pamätal naše hriechy. Áno, on je spravodlivý Sudca, ale je aj milosrdný Spasiteľ a na to nesmieme zabudnúť. Preto už dnes máme túžbu vykonať si čo najlepšiu sviatosť zmierenia. Chceme sa rozísť s každým vedomým a dobrovoľným hriechom. Chceme napraviť škodu, ktorú sme niekomu svojím hriechom spôsobili. Chceme pretrhnúť zväzky s každou náklonnosťou k hriechu. Chceme, aby sme žili v Kristovi a Kristus žil v nás.

Amen.