Piata pôstna nedeľa

Pôstny čas je možné využiť k návratu k Bohu.

Vyčítal vám už niekto hriechy? Ty si taký, taká – a nasledoval výpočet toho, čoho sme sa v slabosti dopustili: chyby, omyly, pády, hriechy. Spáchané osamote či verejne, sám či s inými. Máme skúsenosť, že sme pre naše hriechy podstúpili pranier od okolia, známych, od ľudí, ktorí páchali podobné veci, ale vedeli ich utajiť, zamlčať, vyvrátiť.
Dievča podľahlo pekným rečiam, stala sa matkou. Kamarátka ju poohovárala, ale že ona má na svedomí niekoľko zákrokov, o tom mlčí.
Chlapca na zábave opili kamaráti. Stalo sa mu to prvýkrát. Bol to dlhoročný miništrant. To bolo rečí! Svätuškár, farizej, tichá voda... A matky chlapcov, ktorí to spôsobili, si ospravedlnili samé pred sebou urážky svojich synov, ich pravidelné konflikty pre alkohol, urážky, nadávky...

Hovorí sa, že kráľ Fridrich Veľký navštívil väznicu a rozprával sa s každým väzňom osobne. Väzni sa jeden po druhom sťažovali, že boli nespravodlivo odsúdení a trpia nevinne. Kráľ sa zastavil aj pri väzňovi, ktorý mlčal a spýtal sa ho: „Aj ty trpíš nevinne?“ „Nie! Ja nie. Ja trpím zaslúžene za svoj zločin.“ Pri odchode kráľ povedal riaditeľovi väznice: „Okamžite prepustite toho darebáka, lebo vám tu pokazí všetkých tých dobrých a nevinných.“

Pôstna doba je čas, kedy si máme uvedomiť svoj vzťah k hriechu. Kým sme zaslepení svojou pýchou a nevidíme svoj hriech, len hriechy iných, je potrebné si uvedomiť, že Ježišove slová, ktoré povedal žene, nám ešte nepatria. Naopak.

Ktoré sú to slová? Ježiš žene pristihnutej pri cudzoložstve povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď, a už nehreš“ (Jn 8,11)!

Ježiš formou jasného a stručného príbehu veľmi názorne ukazuje na jednu z veľkých ľudských ťažkostí. Ježiš poukazuje na našu neschopnosť odlíšiť hriech od hriešnika. Príbeh rovnako učí, ako Ježiš vie odpustiť tak, že pravda nie je znehodnotená a hriešnik nie je zničený.
Ježiš svojím učením si nezískal len priateľov a nasledovníkov, ale aj otvorených nepriateľov. Práve im sa naskytla príležitosť zaútočiť na Ježiša, ktorý učil o milosrdnej láske, o zmene života. Využijú k tomu ženu, ktorú pristihnú pri cudzoložstve. Vec majú premyslenú. Nesúhlasia s Ježišovým výrokom: „Neprišiel som zrušiť zákon“ (Mt 5,17). Mojžiš dáva v knihe Levitikus (porov. 20,10) a v knihe Deutoronómium (porov. 22,22-24) príkaz, že obaja, muž i žena pristihnutí pri hriechu, musia zomrieť. Pred Ježiša privádzajú ženu, ktorá za svoj hriech musí byť ukameňovaná. Vedia, že ak Ježiš ženu neodsúdi, bude to usvedčenie, že je proti Zákonu a za to je smrť. Ak ju odsúdi, zaútočia na Ježišovu povesť. Prekáža im, že zástupy pokladajú Ježiša za dobrého a milosrdného človeka. Podľa nich je to dobre pripravená pasca. S reakciou na otázku „Čo povieš ty“ (Jn 8,5)? nepočítali. „Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi“ (Jn 8,6).
O tom, čo Ježiš písal, je viac názorov. V evanjeliu nie sú zaznamenané o tom Ježišove slová. Sv. Hieronym si myslí, že Ježiš písal na zem hriechy mužov-žalobcov. Papíni sa nazdáva, že Ježiš písal do piesku, aby vietor odvial slová, ktoré by ľudia možno ani neboli mohli čítať bez strachu. Keď sa muži neprestávali pýtať, Ježiš vysloví vetu: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8,7). Sú to hlboké slová pravdy pre žalobcov. Kde je komplic ženy? Nebolo by cudzoložnice, keby ju druhí neboli zvádzali a keby si muž bol lepšie vedel získať jej lásku. Ježiš sa dotýka sŕdc žalobcov. Uvedomujú si: zlodej by nekradol, keby srdcia boháčov boli menej tvrdé. Prostitutiek by nebolo, keby chlapi vedeli umŕtvovať svoju zmyselnosť. Potraty by sa nerobili, keby neskúsené dievčatá a matky nachádzali viac porozumenia a pomoci u druhých. Len nevinní majú právo súdiť. Žalobcovia si uvedomujú svoju vinu, ktorá je väčšia ako spravodlivosť, ktorej sa na žene dovolávajú. Farizeji a zákonníci pri konštruovaní útoku na Ježiša zabudli, že Ježiš ich samých môže obviniť z hriechov. Uvedomili si svoje hriechy, a jeden po druhom sa vytrácajú… Čo si uvedomuje žena, keď vidí rovnako hriešnych odchádzať a výrok smrti zaniká v ozvene krokov odchádzajúcich? Ona, hriešnica, stojí pred čistým, nepoškvrneným Baránkom, Bohom, Sudcom všetkých ľudí. Ježiš jediný mohol hodiť kameň. On sa však pýta: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil“ (Jn 8,10)? V krátkom dialógu Ježiš jasne hovorí žene: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď, a už nehreš“ (Jn 8,11)! Ježiš odsudzuje hriech, ale nie človeka. Ježiš nechce smrť hriešnika, ale praje si, aby ďalej žil už bez hriechu.

Sú to slová, ktorými Ježiš varuje pred nebezpečným pokušením nesprávne sa správať v podobných situáciách. „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7,1). Je to nebezpečné pokušenie pre farizejov a zákonníkov, ktorí nevymierajú. S ľudskou slabosťou sa človek bude stretávať do konca čias. Je potrebné naučiť sa správne rozlišovať medzi hriešnikom a jeho hriechom. Ľudská slabosť si zasluhuje, aby človek na sebe pracoval, vyhýbal sa pokušeniu i hriechu. Človeku treba pomáhať. Hriech je potrebné odstrániť. Je to výzva osvojiť si Ježišovho ducha. Ježišove správanie k hriešnej žene je poučením: žena dostáva novú príležitosť dokázať žiť bez hriechu. Boh sa nebojí dať túto príležitosť každému z nás. Na rozdiel od človeka, ktorý to niekedy nevie, niekedy sa bojí dať túto príležitosť, ba niekedy človek človeku bráni obe veci naraz.

Psychiater u pacienta spozoroval strach. Odborne ho priviedol ku koreňu strachu, ktorý lekár predpokladal. „Máte pri sebe fotografie vašej rodiny? Keď ich vytiahol, požiadal ho, aby ich položil na stôl tak, aby na ne obaja videli. Pacient začal veľmi plakať a priznal sa k nevere voči manželke. Najprv sa hanbil a potom hriech spôsobil, že sa ocitol v stave, v akom bol. Mal strach sám pred sebou. Po vyznaní hriechu, keď ho lekár nasmeroval na kňaza, zavládol v jeho duši pokoj. Nik ho neodsúdil. Ani lekár, a ani kňaz.

Koľko ľudí trpí za svoje rôzne hriechy! Prečo trpia? Či Ježiš nevolá: Poďte ku mne všetci, ktorí ste hriešni... Ježiš je milosrdný. On vzal naše hriechy na kríž a zomrel za nás. Zmieril nás s Otcom. On jediný má právo nám aj odpustiť a odpúšťa. On nechce našu večnú záhubu, ale naše večné šťastie. Ježišovi neprajníci vyčítali, že drží s hriešnikmi, ako sa vtedy nazývali asociáli, mýtnici, zločinci, neviestky. Ježiš chcel odstrániť zlo, hriech, nie ľudí. Ježiš i dnes miluje hriešnikov, nie však hriech. Pochopili to práve tí, ktorými učitelia a vodcovia opovrhovali.

Kto pochopí lásku Ježiša, uniká hriechu. Taký človek si uvedomuje veľkosť Ježišovho odpustenia. Keď nám je odpúšťaný hriech, Ježiš hovorí aj dnes: Choď, a už nehreš“ (Jn 8,11)! Evanjelium nehovorí, čo bolo so ženou ďalej. My máme svojím životom vydávať svedectvo o Ježišovom milosrdenstve.

To sa podarilo režisérovi filmu o sv. Vincentovi de Paul. Muž apoštolského milosrdenstva v jednej scéne rozpráva s dvoma ženami, ktoré sa chcú podujať na činnosť pomáhať mu medzi chudobnými. Vtedy mu sestra prináša malé dieťatko, ktoré k dverám položila nešťastná matka, ktorá nemohla sa o neho ďalej starať, ale nechcela mu siahnuť na život. Vincent so zvláštnou nehou a láskou berie dieťa do rúk a privinie si ho. Vtedy jedna z týchto bohatých žien s grimasou poznamená: „To je dieťa hriechu.“ Pán Vincent jej odpovie: „Vlastne aj Ježiš kvôli hriechu prišiel na zem.“

Áno, Ježiš prišiel na zem kvôli našim hriechom. Trpel a zomrel za ne, vstal z mŕtvych a to všetko preto, že nechce smrť hriešnika, ale aby žil, a tak je našou povinnosťou odstrániť každý náš hriech.

Dnes nečakajme, že nám naše hriechy vypočíta. Sami si uvedomujeme, že vedomé a dobrovoľné zrieknutie sa každého hriechu je našou povinnosťou. Rovnako nechceme nikoho súdiť pre jeho hriech. Chceme však pomôcť znášať následky hriechov. Pobyt na zemi je v určitom zmysle slova väzením. Na slobodu, do Božieho kráľovstva, sa dostane iba ten, kto uzná a oľutuje svoj hriech.

Amen.