Piata pôstna nedeľa

Keď chceme odpustenie od Krista, nesúďme svojich blížnych.

AI
Mnohokrát sa pozeráme na tých druhých ako na horších od nás a veľmi ľahko ich odsúdime.

KE
Ježiš v dnešnom evanjeliu podáva otázku: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš dodáva: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,10-11)

DI
Farizeji a zákonníci priviedli k Ježišovi hriešnicu so slovami: ,,...túto ženu pristihli...“ Pýtajú sa Ježiša čo v tomto prípade robiť? Vedeli už z viacerých prípadov, že Pán Ježiš bol milosrdný a kajúcim hriešnikom i hriešniciam namiesto trestu smrti určoval odpustenie a ďalší život bez hriechov. S prísnym pohľadom zakazoval opovážlivo posudzovať blížnych. Ale čo sa vlastne skrývalo za slovami farizejov a zákonníkov? Akí sudcovia to boli, ktorí mali tak málo citu, že túto ženu vlečú cez zástupy k Ježišovi? Prichádzajú k nemu už s istým víťazstvom. Postavia Ježiša pred hotovú vec. Myslia si, že vyhrajú, aby ho mohli potupiť a zosmiešniť. A takto v srdci uvažujú: „Teraz buď múdry Ježišu!?“
On sa ale zohne a píše do zeme, necháva si čas. Pokojne sa zdvihne, pozrie sa na nich s láskou a povie: ,,Kto z vás je bez hriechu?“ Jedna jediná veta a ako ich dokázala poraziť. Jeden po druhom sa vytrácajú až ostáva sám a hovorí žene: „Kde sú? Nik ťa neodsúdil?.... ani ja ťa neodsudzujem...“ A tak ako vietor odfúkol a zahladil to, čo písal do piesku, tak i Ježiš zahladil hriech ženy a daj jej možnosť začať znova. Ako by sme my reagovali, keby pred nás postavili takúto situáciu? Každý máme inú povahu, ale spoločného vodcu, od ktorého sa máme veľa učiť a je naším vzorom – Ježiš Kristus.
Ježiš korunuje svoje dielo tým, že získava pre hriešnika od Otca odpustenie, modlí sa a prelieva svoju krv smrťou na kríži na odpustenie hriechov. Ako pravý Boží služobník ospravedlňuje množstvo previnení a pádov ľudstva, lebo On je baránok ktorý sníma hriechy sveta tým, že prináša svetu spásu. Jeho krvou sme očistení a obmytí očistným kúpeľom. Keďže Ježiš má všetku moc na nebi i na zemi, udeľuje aj apoštolom moc odpúšťať hriechy. Prvé odpustenie hriechov udeľuje v krste všetkým, čo sa obrátia a uveria v jeho meno. Nenecháva túto moc len apoštolom, ale aj všetkým ľuďom. Tak ako sa Peter pýtal Ježiša: „Koľkokrát mám odpustiť svojmu blížnemu, keď sa proti mne prehreší?“ Čo sa skrýva za týmito slovami a čo nám chce Ježiš zdôrazniť v tejto vete?

PAR
Vžime sa teda do Ježišovej situácie. A ako by sme odpovedali my? Mnohokrát aj my vo svojom živote reagujeme unáhlene ako farizeji a zákonníci. Odsúdime bez toho, aby sme porozmýšľali a uvážili si to. Všimnime si ale reakciu Ježiša. Necháva si čas, rozmýšľa... Nereaguje hneď, ani neodpovedá – mlčí. Osvojme si aj my takýto postup, aký mal Ježiš. Nám často stačí nejaká udalosť, predvolanie a mnohokrát konáme zbehlo, neuvážene, často so strachom. Ale svätý Jakub nám hovorí vo svojom liste: „Každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom“ (Jak 1,19).
I sami vidíme a zažívame ako sa človek niekedy vie zmeniť až na nepoznanie. Zmena prichádza rýchle, často nečakane. Posudzovanie, poukázanie na hriechy iných a vynášanie ich na svetlo. S tým sa stretávame aj my či už v našich rodinách, rodičia alebo súrodenci medzi sebou, v zamestnaní medzi kolegami, v škole medzi spolužiakmi, ale aj na uliciach či medzi susedmi. Mnohokrát si myslíme, že máme právo zdeptať, že je nám to dovolené ponížiť druhého človeka. Tešíme sa z toho, keď ten druhý trpí. Možno prežívame aj radosť, keď môže byť niekto svedkom verejného výsmechu a na toho druhého sa díva ako na zviera v cirkuse. Niektorí si myslia, že práve takýmto počínaním si najľahšie získajú dôveru iných. No je to preto, lebo druhému človeku nemajú čo ponúknuť, sú prázdní. Sami nedokážu prijať pravdu a cítia sa urazení, ba dotknutí tou opovážlivosťou na ich vlastnú osobu.
Ale múdry človek, ktorý je naplnený vierou a láskou k Bohu, takému sa hnusí, ba je pohoršený, keď sa rozpráva o nedostatkoch, či hriechoch druhých ľudí. Prináša mu to bolesť a smútok. Ihneď reaguje a podáva pomocnú ruku.
A teda aj my sa vždy snažme odpustiť, buďme pokorní, aký bol Ježiš, keď odpovedal na pokúšanie a otázku farizejov a zákonníkov. Nereagoval..., čaká a s pokorným srdcom podáva odpoveď. Obviniť človeka je ľahké, keď sa na neho pozeráme len svojimi očami. Je veľmi dôležité, aby sme na tých druhých pozerali očami viery, očami Ježiša Krista. Jedine tak budeme podobní tým, ktorí nasledujú učiteľa a Pána. Jedine od Ježiša sa môžeme učiť, pretože on sám o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“

MY
V Paríži pred II. svetovou vojnou v r. 1939-45 žili snúbenci. Spájala ich obdivuhodná hlboká láska. Vypukla vojna. Mladík práve zavŕšil štúdiá na vojenskej akadémii a dostal hodnosť dôstojníka. Mal odísť na front a opustiť milovanú snúbenicu. Keď sa s ňou lúčil, dala mu medailón Matky Božej a povedala: „Nos ho, nech ťa opatruje. V myšlienkach buď neprestajne pri mne, nech sa stane hocičo, ostaň môj a ja zostanem vždy tvoja.“
V dôsledku menlivých osudov vojny, raz v čase útoku mladý dôstojník sa dostal do rúk nemeckých SS-ákov, ktorí mali tajný príkaz, aby nikoho nebrali do zajatia, ale aby každého zastrelili.
Dôstojník sa odvolával na platné vojenské právo, ktoré chránilo bezbranných vojnových zajatcov. Darmo presviedčal, nepočúvali ho. Napokon zajatec povedal SS-ackému dôstojníkovi: „Myslím a spolieham sa na vašu dôstojnícku česť, prosím vás teda, vezmite tento medailón a zašlite ho na adresu, ktorá je na ňom vyznačená, je to adresa mojej snúbenice.“ Nemec prijal medailón a zajatec musel zahynúť.
Po istom čase, ten istý nemecký dôstojník, ktorý velil popravčiemu oddielu a bol ranený, padol do zajatia. Keďže ho nebolo možné umiestniť v nemocnici, priniesli ho do blízkeho domu v Paríži a zverili ho do ošetrovania mladej francúzskej žene. Vojenský lekár nechal liek na utíšenie bolesti a povedal, aby ranenému dávala každé 3 hodiny 10 kvapiek. Ak by mu dala navyše, mohol by od toho umrieť. Vojak so súcitom poslúchal a deva sa so starosťou venovala ranenému. Tešila sa, keď už mohol trošku hovoriť. Istého dňa na jeho pokyn siahla do jeho náprsnej tašky, v ktorej ako hovoril, je medailón, ktorý mal pri sebe francúzsky dôstojník, ktorý musel zomrieť jeho rukou. Keď chytila medailón do ruky, zbledla, ruky sa jej roztriasli. Veď práve ona bola tou snúbenicou. Ležal pred ňou bezbranný. Od nej závisel jeho život. Už, už sa v jej vnútri budila nenávisť. Iba 10 kvapiek, hovoril lekár. A teda, čo mi prekáža, aby som ho teraz zabila, tak ako on zabíjal. Strhol sa v nej boj. Naraz zbadala na stene kríž. Pán Ježiš hľadí na ňu a ako vo sne počuje jeho slová: „Pozri, mňa ukrižovali a odpustil som im.“ Teraz aj ona odpúšťa, hoci srdce kvíli od bolesti.
Aj chorý sa zvíjal v bolestiach. A ona ráta kvapky, presne až do desať. Ani viac, ani menej.

Láska k nepriateľovi je niečo, čo najviac plní úžasom v kresťanskej láske. Prináleží ku kresťanstvu od momentu, keď Ježiš Kristus povedal: „Milujte svojich nepriateľov“ (Mt 5,44a).
Aj táto žena v spomenutom príbehu bojovala vo svojom vnútri. Tento boj ale premohla Kristova láska na kríži. Aj my zažívame každý deň takýto boj. Posilnenie ale dostaneme v Eucharistii. Každý deň prijímajme Ježiša a buďme mu podobní múdrosťou, akú preukázal aj v dnešnom evanjeliu. Neodsúdil – odpustil a ukázal príklad nielen tým, ktorí tam boli, ale aj všetkým veriacim i neveriacim v dnešnej dobe.

ADE
Nechajme sa teda preniknúť Božou láskou a posväcujme svoj život modlitbou. Ježiš nám hovorí – modlite sa za svojich nepriateľov.
Buďme naplnení bratia rozumnosťou, akú mal náš učiteľ a Pán, ktorý pokojne a s pokorou vtlačil do sŕdc tých, ktorý konali v zaslepenosti, kúsok lásky a žene očistil srdce i dušu.

Amen.