Prvá pôstna nedeľa

Boj proti každému pokušeniu nesmieme podceniť. Nekoketujme s hriechom!

Pôstna doba – ktorú začíname – je čas, ktorý máme správne využiť. V mnohom nám napomôže pre náš život. Čo si môžeme napríklad uvedomiť hneď na jeho začiatku?
Profesor skončil prednášku a ako obvykle sa spýtal: “Má niekto otázku?“ Jeden zo študentov sa ozval: „Pán profesor, v čom je zmysel života?“ Jeden zo študentov, čo sa už chystal odísť, sa zasmial. Profesor sa zadíval na študenta, ktorý mu položil otázku, aby sa presvedčil, či otázku myslí vážne. Bola to pravda. „Odpoviem vám.“ Vytiahol z vrecka nohavíc peňaženku a z nej malé zrkadielko, nie väčšie ako minca. Potom povedal: „Počas vojny som bol malý chlapec. Raz na ulici som našiel rozbité zrkadlo. Schoval som si z neho tu najväčšiu časť. To je toto. Začal som sa s ním hrať a učarovalo mi, že môžem nasmerovať lúč svetla do tmavých kútov, kde sa slnko nikdy nedostalo, do hlbokých dier, trhlín a skrýš. To zrkadielko som si ponechal. Keď som sa stal dospelým, zistil som, že to nebola len detská hra, ale metafora toho, čo môžem v živote urobiť. Ja som taktiež kúskom zrkadla, ktoré ako celok nepoznám. Ale s tým čo mám, môžem poslať svetlo – pravdu, porozumenie, poznanie, dobro a nehu – do tmavých kútov ľudského srdca a môžem niečo v nich zmeniť. Môžu to uvidieť iní ľudia a taktiež to robiť. V tom je pre mňa zmysel života.“ (B.Ferrero, Další příběhy pro potěchu duše, Portál, Praha 1997, s. 36)
Uvedomiť si môžeme, že náš boj proti pokušeniu môže sa stať mementom aj pre víťazstvo iných.

Príklad nachádzame v Ježišovej odpovedi pokušiteľovi: „Napísané je: ,Nielen z chleba žije človek.“ Ale aj zo slov: „Je napísané: ,Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ A pri treťom pokušení Ježiš mu odvetil: „Je povedané: ,Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Lk 4,4.8.12)!

Udalosť, o ktorej evanjelium rozpráva, sa odohrala na začiatku verejnej činnosti Pána Ježiša, keď na púšti prežil štyridsať dní. Môžeme hovoriť o alúzii štyridsaťročnej cesty Židov púšťou. Bol to pre Židov čas vážnych skúšok, keď národ viackrát podľahol pokušeniam. Bol to aj čas, keď musel u Židov dozrieť vzťah k Bohu. Podobne museli dozrieť v dejinách Cirkvi apoštoli, svätci, vyznávači, keď uprostred ľudí, s ktorými žili, sa museli osvedčiť, že celí a celkom patria Bohu. To, že vlastne tie roky skúšok prinášajú im upevnenie vo viere, znamená, že sú skutočne nasledovníkmi Pána Ježiša, ktorý sa postil na púšti a bol pokúšaný v spojení so svojím mesiášskym povolaním. V žiadnom prípade nepochybujeme o pravovernosti udalostí, akými prešiel Ježiš, a taktiež nechceme zmenšovať ich hodnotu. On, ktorý vzal na seba naše hriechy, túžil poznať moc pokušenia, preto ich podstúpi, aby nám ukázal, že aj my máme zvíťaziť nad zvodcovskou silou. Eva „videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla...“ (Gn 3,6). Ježiš prijal prirodzenosť človeka. Aj on na púšti vyhladol. Rozhodol sa spasiť človeka, a preto chce každému človeku ukázať víťazstvo nad pokušením. Na to poukazuje sv. Ján slovami: „Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky“ (1 Jn 2,16-17). Ježiš troma citátmi z Písma odpovedá diablovi, ale to nie je táranina naučených formuliek, ale vykúpené jasným podaním odpovede. Je to akési existenčné vyznanie prenesené na vyššiu rovinu.

Aj keď sa súčasný človek smeje z existencie diabla, veriaci si viac a viac uvedomuje, že diabla nehodno podceňovať. Diabol jestvuje a má určitú moc so súhlasom Boha. Človek – ako bytosť obdarovaná rozumom a slobodnou vôľou – sa musí osvedčiť vo vernosti k Bohu. Sme slabí a poznačení egoizmom, a aj to zohráva u diabla svoje, pretože nepôsobí na každého človeka rovnako. Diabol je taktik.
Preto si musíme byť vedomí toho, čo je to pokušenie. Pokušenie je pasca, nástraha, ktorá nás navádza na hriech. O pokušení bohatstva píše sv. Pavol Timotejovi: „Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia“ (1 Tim 6,9). Pokušenie je často príťažlivá, hypnotizujúca fatamorgána, ilúzia zisku, prospech, príjemnosť. A až potom ukáže sa, že klamstvo má krátke nohy, že na krivde človeka sa nezbohatne, že lenivosť ruinuje plány človeka, že keď zvalí vinu na druhého človeka, pred ňou sa nezachráni. Ale to všetko až potom. Teraz pokušenie vyzerá duchaplné, dôvtipne vábivo, predstavuje sa v pestrých farbách, ubezpečujúco, že je to kvalita, že nič sa tým nestane, že nikto sa to nedozvie, že nič sa nerozkazuje, že iní takisto postupujú, má rôzne farby dúhy, pobáda, čaruje, ponúka perspektívy. Pravda, až potom nasleduje katastrofa, tragédia, blato, smútok, žiaľ, strata jasnej cesty, beznádej. Často nasleduje ľudská krivda, nespravodlivosť spôsobuje nešťastie. A to “potom“ môže byť už zajtra, o niekoľko dní, rokov, ale vždy bude nasledovať ako vracajúca sa vlna, vlna prinášajúca zlo.
Čo je žriedlom pokušení?
Diabol pôsobí na zmysly, na našu fantáziu, pamäť, aby ovládal našu vôľu. Veľmi dobre pozná naše slabé miesta, a preto vie, kde, ako a kedy účinne môže zaútočiť. Taktiež používa iných ľudí, ktorí už podľahli diablovi a teraz ako nástroj presviedčajú, tlmočia, prosia, hrozia, aby sa nezmieril, aby ustupoval, povedal, protivil sa, vypil, zobral, pozeral, oklamal, sfalšoval, vydieral, vykrúcal sa, opisoval, zbavoval sa, pretože ti to prinesie úžitok, pomôže, odstráni, umožní, lebo to získaš bez práce a to toľko, koľko budeš chcieť. Zmyslovosť kričí a domáha sa ukojenia. Robí všetko, aby neprišla o svoje obete. Čo vtedy robiť? Odstrániť faloš, ktorou sa maskuje a vtedy stráca svoju fascinujúcu silu. Pravda oslobodzuje od klamstiev a fatamorgán, prinavracia dôležitosť ich hodnotám. Jedno je isté: nesmie koketovať s pokušením.

Rozpráva o tom príbeh o pustovníkovi, ktorý bol taký dokonalý, že už bol jednou nohou v raji. K životu už nepotreboval skoro nič. Býval v jaskyni a živil sa lesnými plodmi. Diabol premýšľal, ako by pustovníka zviedol na hriech. Dlho ho sledoval, skúmal jeho reakcie, ale nenašiel nič, na čo by priamo mohol zaútočiť. Prišiel za ním vtedy, keď si práve posledný kúsok chleba máčal v studničke, aby mu zmäkol.
„Pozdravujem ťa,“ pozdravil diabol. „Vieš, kto som?“ „Diabol,“ odpovedal pokojne pustovník. „Boh mi dovolil, aby som ťa pokúšal. Chcem, aby si spáchal hriech.“ „Len hovor,“ odpovedal pustovník. „Počúvam ťa.“ „Zabi niekoho.“ „Nie. O tom sa nebudeme rozprávať.“ „Tak prepadni nejakú ženu.“ „To je beštiálne a nechutné. To nikdy neurobím. Choď preč, diabol! Nemáš fantáziu.“ „Tak sa napi aspoň vína. To ani nie je hriech. Na jednom hlte nie je nič zlého.“ V tej chvíli sa diablovi v rukách objavil krčah s chladeným a perlivým vínom. „Len si trochu upi.“ Pustovník sa nadýchne a upije si vína. „Hm,“ usmial sa pustovník. „Je dobré“ a dal si hneď druhý dúšok vína. „Je silné... je diabolské!“ Pustovník sa už hlúpo usmieval. A potom znova si upil. Už sa ledva držal na nohách. Po lúke prichádzala k pustovníkovi mladá žena. „Pozdravujem ťa, svätý muž,“ oslovila pustovníka. „Priniesla som ti niekoľko jabĺk a trochu chleba.“ Pustovník sa s divokým krikom a zakalenými očami vrhol na ženu. Chytil ju za vlasy a zvalil na zem. Žena začala volať o pomoc. Počul ju otec, ktorý neďaleko pracoval na poli a pribehol k jaskyni. Pustovník vzal veľký kameň a celou silou udrel otca. Keď sa pustovník spamätal, pri nohách mu ležal mŕtvy muž v kaluži krvi. „Myslím, že je po ňom,“ povedal s úsmevom diabol. (B.Ferrero, Další příběhy pro potěchu duše, Portál, Praha, 1997 s. 37)
Kde spravil pustovník najväčšiu chybu? Keď sa pustil s diablom do rozhovoru. Koketovať s hriechom znamená začiatok pádu.

Pán Ježiš nám dal opačný príklad. V jeho slovách pokušiteľovi je jasná odpoveď: „Napísané je: Nielen z chleba žije človek.“ Ale aj zo slov: „Je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ A pri treťom pokušení Ježiš mu odvetil: „Je povedané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha!“ (Lk 4,4.8.12). Toto je potrebné si osvojiť. Chápeme, že každý kompromis je nám na škodu. Vieme, že kto podá diablovi palec, už má celú ruku a pritiahne ho ku sebe. Je potrebné byť opatrný, pestovať v sebe zásady, vyhýbať sa zmyslom, ako sú chuť, zrak, ale pozor najmä na dotyk, ktoré pôsobia obzvlášť silne, poznávajúc príjemnosti, a preto človeka rovnako rýchlo ujarmujú. Taký stav ničí osobnosť, prehlušuje citlivosť na duchovné hodnoty, oslabuje zmysel pre morálne hodnoty človeka, pobáda ho k príjemnostiam oveľa triviálnym a plytkým. A to každý veriaci človek zavrhuje, neprijíma, odmieta.

Profesor od detstva sa naučil chápať a správne pristupovať k zmyslu života. Malé zrkadielko mu to pripomína. Kiež by nám naše dobré, ale aj zlé zážitky, skúsenosti poslúžili k dobru, spáse našich duší. Na začiatku pôstnej doby zoberme si pred seba, že aj obmedzovaním sa, zriekaním, ovládaním sa, sebazáporom v dovolených, príjemných a dobrých veciach chceme byť vernejší Bohu.

Amen.