Prvá pôstna nedeľa

Pôstna doba je čas aktívnej práce na sebe.

Začiatok pôstu u mnohých kresťanov je poznačený rôznymi predsavzatiami. Pôst by mal byť časom modlitby, účasti na krížovej ceste, desiatku bolestného ruženca alebo krátkeho úryvku zo Svätého písma. Pôst sa má prežiť vo väčšej duchovnej aktivite. Boh nehľadí na množstvo či veľkosť predsavzatí, ale na ich kvalitné prežitie. Pôstny čas možno využiť prácou na sebe. Často je ľahšie zriecť sa jedla či nápoja, ako nájsť si viacej času pre najbližších, mať milé slovo, usporiadať prípadné nedorozumenia, napätia, vzťahy, ale i rázne zamedziť novému zlu, hriechu. Výzva k zmene života. Zachovávať prikázania.
Prečo? Byť kresťanom znamená aj zrealizovať príkaz Pána Ježiša:

„Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Lk 4,12).

Týmito slovami Ježiš rázne ukončil pokúšanie diablom. Slová poznal každý veriaci Žid. Boh cez Mojžiša nielen ustanovil Desatoro, ale určil za vec svedomia, že Božie príkazy sa musia zachovávať. „Nepokúšajte Pána, svojho Boha, ako ste ho pokúšali v Masse“ (Dt 6,16). Človek rád zabúda, najmä keď musí urobiť násilie na sebe. Mnohé a mnoho chce človeka zviesť, oklamať a dať prednosť čomukoľvek pred Bohom. Takýto stav nazývame pokušením. Dať prednosť čomukoľvek pred Bohom vedome a dobrovoľne je hriech. Je to čin proti Bohu. Je to známa vec od raja a bude ťažkou až do chvíle druhého príchodu Boha.
Ježiš, ktorý si vzal prirodzenosť človeka, stal sa nám podobný, rovnako prešiel stavom pokušenia. Lukáš evanjelista dokumentuje, čo aj dnes mnohí chcú odmietnuť, a síce existenciu satana.
Trojnásobné pokúšanie Krista je mementom, že satan nie je iba symbol zla. Je skutočnosťou, že diabol až do konca čias má moc pokúšať človeka. Aj keď niekto v jeho moc a rovnako v peklo neverí, to neznamená, že nejestvujú. Pokúšanie Krista na púšti upozorňuje: nemaj naivnú predstavu o satanovi. Pokušenie je naším každodenným stavom. „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete“ (1 Pt 8-9), pripomína sv. Peter apoštol. Pokúšanie Krista na púšti nám má pripomenúť taktiku diabla. Trikrát pokúša Krista. Satan obyčajne koná nepriamo. Najprv útočí na nižšie moci človeka: zmysly, pamäť, fantáziu. Nemá moc a práva ovládať náš rozum a vôľu. Ale pokúša sa ovládať práve rozum a vôľu. Nezáleží mu na čase, dokáže vyčkávať. Taktizuje a dokáže zaútočiť, keď človek prestane bdieť nad sebou. Adama pokúšal cez Evu, Abraháma pokúšal vo viere, Mojžiša pri skale v Meribe, Jóba v trpezlivosti, Samsona v jeho sile, Petra v strachu a bojazlivosti na Pilátovom dvore pred slúžkou, Tomáša v zvedavosti.
Nie všetky pokušenia pochádzajú priamo od zlého ducha. Ľudská trojnásobná žiadostivosť: očí, tela a pýcha života (porov. 1 Jn 2,15-16), útočia na rozum a vôľu, sú nástrojom satanovej stratégie.
Diabol aj Ježišovi predkladá tri klamstvá. Prvé pokušenie útočí na moc, keď hovorí: „Povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom“ (Lk 4,3). Ježiš je hladný, a diabol útočí na jeho hladom unavené zmysly. Odpoveď odzbrojuje diabla: „Nielen z chleba žije človek“ (Lk 4,4). Aj tieto slová diabol pozná, ako aj každý veriaci Žid z knihy Deuteronómium (porov. 8,3).
V druhom pokušení diabol chce kompromis. Sľubuje moc, slávu, ak sa mu bude Ježiš klaňať. Klamár to sľubuje Bohu, ktorý je pravda. Pravda je vždy pravda a zlo je vždy len zlo. Miesto pre kompromis neexistuje. Aj toto diabol vie a Ježiš mu to pripomína (Dt 6,13).
Tretie pokúšanie má pečať senzácie. Ľudia rýchlo podliehajú tomuto pokušeniu. Toto pokušenie je ako oheň slamy. Tretí raz Ježiš poráža diabla slovami, ktoré pozná Starý zákon: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Lk 4,12; porov. Dt 6,16).

Keď Ježiš dovolil, aby ho diabol pokúšal, chce nám pomôcť v pokušeniach. On, ktorý bol vo všetkom ako my (porov. Hebr 4,15), je náš vzor víťazstva nad pokušením. Preto prosba v modlitbe Otčenáš je opodstatnená. Stratégia Krista proti pokušeniu sa má stať i našou. Kontrola zmyslov a rozumu, pracovať na telesnom i duchovnom je výzva aktívne prežiť pôstnu dobu. Nezvládnuté pokušenie robí človeka vnútorne rozdeleného.

Počas pôstu, keď si pripomíname utrpenie a smrť Krista, je možnosť vrátiť sa k pravým hodnotám duše i tela.
Predísť, predchádzať, víťaziť nad pokušeniami znamená aj chrániť sa zbytočných znakov, ktoré po nezvládnutých pokušeniach ostávajú.

Bol veľmi zlý chlapec a často v zlosti ubližoval tým, čo žili v jeho blízkosti. Otec mu dal raz takúto radu: „Keď sa nedokážeš ovládať a rozhneváš sa, vezmi klinec a zahlob ho do nášho dreveného plota.“ V prvý deň zahlobil tridsaťsedem klincov. Postupne však prichádzal na to, že je jednoduchšie ovládať svoj hnev, ako stále zatĺkať klince, a pomaly sa učil ovládať sa. Každý deň pribúdalo v plote menej a menej klincov, až jedného dňa mohol syn vyhlásiť: „Otec, dnes som nezatĺkol do plota ani jeden klinec.“ Otec chlapca pochválil a povedal: „Odteraz vždy, keď ovládneš svoj hnev, vytiahni jeden klinec z plota.“ Chlapec sa učil umeniu ovládať svoj hnev a postupne vyťahoval klinec za klincom, až raz hlásil otcovi, že v plote už nie je ani jeden klinec. Otec chlapca opäť pochválil a podišiel s ním k plotu, v ktorom zostalo po klincoch množstvo drobných jazvičiek. „Vidíš tie jazvy po klincoch v plote?“ pýtal sa syna. „Tento plot už nikdy nebude taký, aký bol. Uvedom si, synček, že takéto jazvy zostávajú v srdci, v duši človeka vždy, keď nevie krotiť svoj hnev a svojimi slovami či skutkami ho zraníme.“

Tento príbeh je možno skutočný, možno vymyslený (-d-.Katolícke noviny, č. 11. 2000. s. 4). Začíname pôstnu dobu. Chceme ešte robiť nové jazvy v duši, dušiach? Kristove víťazstvá v pokúšaní sú nám podanou rukou k našim víťazstvám v pokušeniach. Je čas a príležitosť zošľachtiť svojho ducha a umocniť svoje vnútorné i vonkajšie rozpoloženie svojej osobnosti. Je čas si povedať a začať: Ja, XY, s pomocou Božou, príkladom okolia a učením Cirkvi chcem nastúpiť ako nový človek na novú cestu života.
Všetci urobme podobne. Život bez hriechu je možný, ale pokušeniam sa nevyhneme. Pokušenie ešte nie je hriech. Ale aj v pokušení rozhoduje vernosť.
Cigareta je dovolená, fajčiť nie je hriech, a predsa zriecť sa hoci len jednej cigarety, tej, ktorú práve chcem vložiť do úst, je veľké víťazstvo.
Alkohol nie je hriech, a predsa ten malý pohárik či pohár piva, čo držím v ruke, je vhodné odložiť, dokonca výhodnejšie vyliať na zem ako do úst. A to je veľká vec.
Hracie automaty majú skrátiť čas, pobaviť, rozptýliť, potešiť. Ale nevkročiť do miestnosti, kde sú hracie automaty, môže byť väčšie víťazstvo, keď už človek nemusí klamať, kradnúť, podvádzať, ničiť seba, rodinu, šťastie.
Každý hriech, nielen hlavné, ktoré začínajú pýchou, ale i cudzie hriechy, ktoré priamo nepáchame, ale napomáhame iným v hriechu, sú aj naším nešťastím a aj za ne budeme prijímať trest. Stavovské hriechy, manželské hriechy nie sú najprv pokušením? Šťastie a nešťastie je v rukách každého človeka.

Je správne, že začíname od malých vecí. Už to, že si vzbudzujeme ten najlepší úmysel, ako je modlitba, túžba zriecť sa hriešnych návykov, urobiť rodinu i seba šťastnými je správne. Skúsme sa častejšie zastaviť a všimnúť si sám seba, svoje správanie, čo práve robím, kde idem. Pousilujme sa častejšie vkročiť do kostola, vziať do rúk ruženec, Sväté písmo. Zadívajme sa do zrkadla a usmejme sa na seba, usmejme sa na svojich drahých. Nájdime si pre nich čas. Vložme sa do rúk Krista. Skryme sa pod ochranu Panny Márie. Predsa nič nás to nestojí, a veríme, že je to veľa. Boh nepozerá na veľkosť našich činov. Pozerá na to, koľko lásky vkladáme do skutkov, slov, myšlienok...
Evanjelista Lukáš o pokúšaní Ježiša napísal: „Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel“ (Lk 4,13). Týka sa to aj nás.

Amen.