Štvrtá pôstna nedeľa

Osobne prežiť svoj hriech pred tvárou svojho láskavého Boha Otca.

Náš život – ak by sme ho opísali – bol by pekne hrubá kniha. A čo jej obsah? Napríklad vzťahy, názory, postoje, mienky... Ťažko si pripúšťame, že sa mýlime. Iní nám škodia, neprajú, nežičia, závidia... Voči sebe sme zhovievaví, hovoríme o tom, že máme nárok, že nám to patrí... Ale na iných máme akoby iné oči, aj sa o iných vyjadrujeme odlišne, už nie sme tak žičliví, prajní, zhovievaví... A keď skúmame svoje srdce, koľko je v ňom lásky k Bohu a blížnemu, a koľko k sebe samým? Zamyslíme sa nad sebou! Buďme úprimní voči sebe a budeme prekvapení. Urobme niečo podobné dnes v túto štvrtú pôstnu nedeľu.

Nad Ježišovým správaním totiž farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (Lk 15,2). Na čo Ježiš začína odpoveď slovami: „Istý človek mal dvoch synov“ (Lk 15,11).

Táto perikopa je jedna z najznámejších častí evanjelií. Viacerí biblisti, napr. A. Julicher či bádatelia nazvali tento text, že je to “evanjelium v evanjeliu“. Podobenstvo o márnotratnom synovi bolo vždy v centre pozornosti, a to nie iba v duchovnej oblasti, spirituálnej, mystickej, ale aj v oblasti výtvarnej, sochárskej a podobne. Čo je v tomto podobenstve také geniálne? Dá sa to vyjadriť aj takto: Pán Ježiš prirovnal nášho Boha k “dobrému otcovi“. Preto mnohí podobenstvo volajú podobenstvom o “najlepšom otcovi“. To, že vystupujú dvaja synovia v texte, je staronový problém všetkých čias. Preto podobenstvu aj dnes patrí naša pozornosť. Osudy a charaktery oboch synov poslúžia jedine na to, aby vynikla veľkosť “dobrého otca“. Nikde Pán Ježiš nám neukázal Boha Otca tak jasne a zrozumiteľne ako práve teraz. Kto len trocha spozornie pri slovách Ježiša, znova a znova objavuje objavené a spoznáva i svoju realitu života. V tomto evanjeliu ožívajú naše osudy a začína ožívať v nás láska. Podobenstvo zhrňuje celú históriu človeka. Ježiš predstavuje svojho i nášho Otca a rozpráva o dvoch synoch, ktorými sme my ľudia.
Keď mladší syn myslí, že otcove prahy ho obmedzujú, zásady rodinného života sa mu zdajú ťažké a nepríjemné a sám život málo atraktívny, chce odísť. Je zaujímavé, že otec príliš nezdržuje syna tým, že by ustúpil z morálnych zásad a niečo by mu sľuboval, vyhováral, vykresľoval. Ani sa nelúči so svojím synom tak, ako by sa už nikdy nemali stretnúť, ale akoby už zajtra mali byť spolu. A to bez hnevu, zlorečenia a urážok. Priam sa zdá, že otec pri odchode syna hovorí: Syn môj, ak ti bude zle, ak by ťa svet rozčaroval, ak ťa niečo zlé postretne, vždy sa môžeš na mňa spoľahnúť. Budem ťa čakať aj vtedy, keby si sa kompromitoval, aj vtedy, keby si sa stal celkom opovrhovaným, aj vtedy, keby ťa všetci opustili... aj vtedy ostávaš mojím synom a ja tvojím otcom. Príď! Otec cíti, predvída, čo bude nasledovať a aj tak mu dáva časť majetku, ktorá synovi patrí. Syn odchádza tam, odkiaľ sa nevracia rýchlo a ľahko. Odišiel do cudzieho prostredia, medzi cudzích ľudí. Vo vzdialení syna od otca je obraz hriechu, ako človek od Boha sa vzdiaľujú, keď pácha hriech. „Doma je len doma“, hovorí príslovie, ale „tam“ to znamená ďaleko od domu, kde sa žije ťažko. Bez Boha sa žije ťažko, aj keď človek všetko má: priateľov, materiálne dobrá... Človek aj vtedy predsa si spomenie na „dom otca“, keď už z toho, čo pokladal za cenné, potrebné, krásne na svete, mu nič neostalo. Keď ho opustili všetci ľudia, ako aj zdravie, úspechy... Pre mnohých je to chvíľa pred smrťou. Mnohí ju nazývajú milosťou. Človek v odpore voči Bohu vyskúša ešte kde-čo. Nechce Boha. Strata lásky, a najmä pýcha bránia človeku vrátiť sa, uznať svoju chybu, omyl, pád... a preto sa dáva do novej a ďalšej služby zlu a hriechu, a ocitne sa v ešte väčšej špine, situácii... Neuvedomuje si, ale dochádza k celkovému upokoreniu. Pán Ježiš tento stav opisuje obrazom, že syn sa dal do služby ako pastier svíň. Ale akoby to nestačilo na upokorenie, nemá čím utíšiť svoj hlad. Pre Židov sviňa je symbolom najväčšej špatnosti tak fyzickej, ako aj morálnej. Tu nastáva zlom. Čo do nedávna chápal ako šťastie, prináša neuveriteľnú bolesť. Tieto slová poukazujú na skutočnosť, k čomu a kde nás privádza hriech. Až teraz si človek začne uvedomovať, čo stratil, čo si doma necenil, čím pohrdol. Uvedomuje si svoju vinu a prežíva výčitky svedomia, že si už nezaslúži volať sa synom, pretože prežíva to, čím urazil otca, keď od neho odišiel. A je to láska otca, ktorú treba chápať ako jeho dar: vo vnútri, v srdci syna vyvolá silu vrátiť sa späť k otcovi. Hoci rozum a srdce syna hovoria, že nemá právo volať sa synom, ale aspoň bude blízo otca. Blízkosť, dom otca poskytne to, čo si nevážil. Návrat k otcovi je teda zmenou doterajšieho života, životnej filozofie. Táto zmena sa musí dotknúť dna duše človeka. Čo Ježiš ďalej nenápadne vyslovuje, stáva sa svetlom a teplom, čo nemôžu udržať hranice sveta, čo rastie až do Božieho kráľovstva. Správanie otca prerastá najväčšie a najsmelšie očakávania. Otec čaká netrpezlivo na návrat syna. Otec nevíta syna krikom, hnevom, výčitkami. Naopak. Už v diaľke vidí syna. Čím je syn bližšie, tým viac rastie otcovo odpustenie voči nemu, o ktorom ešte on nevie. Syn si myslí, že on ide k otcovi, ale v tom čase otec beží, ponáhľa sa privítať si syna. Otec urobí všetko preto, aby pri stretnutí to mal syn čo najľahšie. Otec objíma syna, pobozká ho, čo je prejavom odpustenia, zabudnutia, nepripomenutia toho, čo bolo a to všetko pre lásku otca. Syn začal svoje pripravené vyznanie: „Otče, zhrešil som... Už nie som hoden volať sa tvojím synom“ (Lk 15,18-19), ale otec mu nedovolil dokončiť, pretože dal príkaz sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme...“ (Lk 15,22-23). Synovi otec vracia stratenú hodnosť a prijíma ho do rodiny ako syna. Príkaz na hostinu hovorí, ako otec hodnotí synov návrat. Nič mu nevyčíta, nepripomína, naopak, vzniká atmosféra žičlivosti a teší sa z návratu syna.

V situácii márnotratného syna sme sa už ocitli viac-menej všetci. Hriechom sme sa vzdialili od otca. Otec stále na nás čakal. Aj vtedy, keď sme odišli od neho, otec sa nás nevzdal. Rovnako pri návrate nám pomáha. A máme si pripomenúť, čo nás čaká pri návrate. Či to nie je pre nás v pôstnej dobe aktuálna vec? Je prianím Boha, aby sme zanechali hriech a vrátili sa k nemu.

Cítime význam podobenstva aj v tom, čo sa dá vyjadriť slovami: Zhrešil si? Už viac nehreš! Áno, zradili sme, a preto chceme byť už verní. Opustili sme Boha, ale už chceme natrvalo zostať s ním. Uvedomujeme si veľkosť Božej lásky, že Otec na nás bude čakať až do poslednej chvíle, aby sme sa vrátili. Pripomína nám to podobenstvom, že jeho láske neutečieme.
Rovnako si uvedomujeme, že nesmieme sa správať ako druhý syn, ktorý je pohoršený dobrotou otca. Hoci neutiekol telesne od otca, ale jeho srdce nie je podobné srdcu otca. Je potrebné, aby sme dávali pozor na svoje správanie, aby sme nikoho, komu otec odpustí, neodsúdili. Naopak, v láske chceme nasledovať otca. Nesmieme zabudnúť na to, že nevieme, kedy bude posledná minúta nášho života. Nesmieme opovážlivo sa spoliehať na milosrdenstvo nášho Otca. Je správne, že ako bývalý márnotratný syn, chcem sa tešiť znova zo získaných symbolov: prsteňa, čo symbolizuje, že sme znova synmi obuv symbolizuje, že sme znova slobodní, už nie sme otroci hriechu šaty symbolizujú, že sme na správnom mieste. Návrat má z našej strany byť poznačený naším presvedčením, že sa už nechceme zriecť Otca a chceme v jeho prítomnosti žiť stále. Vtedy nový život nám prináša ďalšie Božie milosti.
Španielske príslovie hovorí: „Ak je váš dom v plameni, zohrejte sa pri ňom“. Pre nás nech to znamená, že keď sme pochopili dnešné podobenstvo, chceme ho čo najvernejšie zrealizovať vo svojom živote.
Môže nám to pripomenúť aj úryvok z knihy The Sowers Seeds – Spomienka toho, kto seje o Thomasovi Edisonovi, ktorému v decembri 1914 požiar zničil celkom laboratórium. Hoci škoda dosiahla viac ako dva milióny dolárov, budovu poistili len na 238 tisíc dolárov, pretože ju postavili z betónu, aby bola ohňovzdorná. Väčšina celoživotnej Edisonovej práce skončila v tú decembrovú noc v obrovskom ohni. V horúčave plameňov, v dyme a troskách Charles, Edisonov dvadsaťštyriročný syn, úporne hľadal svojho otca. Keď ho nakoniec našiel, otec bez slova stál a sledoval celý výjav. Tvár mu rozpaľoval oheň, premýšľanie i spomienky a jeho biele vlasy povievali vo vetre. „Bolí ma preňho srdce,“ povedal Charles. „Má už šesťdesiatsedem rokov – už nie je najmladší – a všetko mu vzal oheň.“ Keď ma uvidel, zakričal: „Charles, kde je mama?“ Keď som mu povedal, že netuším, rozkázal mi: „Pohľadaj ju a priveď ju sem! Nikdy v živote už nič podobné neuvidí.“ Nasledujúceho rána sa Edison pozrel na ruiny a povedal: „To nešťastie má pre nás veľkú hodnotu. Všetky naše omyly zhoreli v ohni. Vďaka Bohu, teraz môžeme začať odznova. Tri týždne po požiari Edison odovzdal svoj patent na prvý fonograf.
Boh nám na podobenstve ukázal, že novú milosť z odpustenia musíme využiť. Je to memento.

Náš život je možné prirovnať k románu. Je však našou povinnosťou, aby sa skončil pri stretnutí s Bohom Sudcom, že budeme celí a celkom patriť Bohu. Byť Boží a len Boží.

Amen.