Štvrtá pôstna nedeľa

Pôstna doba je čas uvedomiť si, že náš Boh je dobrý.

Aj vás pri pohľade na kríž napĺňa myšlienka o láske nášho Boha? Boh nás miluje. Náš Boh je dobrý.
Môže sa stať, že tí, čo vidia Boha len ako trestajúceho, majú z neho strach. Boh nie je policajt, ktorý dáva pozor, len aby trestal, pokutoval, naháňal strach, spôsoboval bolesť, zabraňoval radosti... Kto takto pozerá na Boha a v tomto duchu si plní povinnosti kresťana a človeka, si raz vydýchne, keď dospeje k presvedčeniu, že Boh nejestvuje a stane sa ateistom.
Kto Boha vníma ako Otca, ktorý je prísny, ale pre naše dobro, ktorý nám prejavuje svoju lásku, stará sa o nás, obdarúva nás mnohými dobrami, ten nevidí vo viere nátlak, donucovanie, teror či ujmu. A takýto človek, kresťan aj v krížoch, ale i v svojej zrade nachádza cestu k Bohu. Existenciu dobra Boha sám pocíti a presvedčí sa, že Boh je neporovnateľne viac dobrý ako on sám.

Pán Ježiš nám predstavuje v podobenstve o márnotratnom synovi lásku Boha, keď otec staršiemu synovi pri návrate jeho zblúdilého syna hovorí: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“ (Lk 15,31-32).

Jedno z najznámejších podobenstiev Pána Ježiša sa stáva darom pre nás. Nikde inde Ježiš nepodáva tak nádherný obraz Boha Otca tak živým a reálnym spôsobom. Vidíme to už vo chvíli, keď otec splní prosbu syna a dá mu časť majetku, ktorá mu patrí. Pre nás tá časť majetku Boha je náš život, naša sloboda a náš rozum, zodpovednosť za seba. Toto je najväčšie dobro, aké nám môže dať len Boh. To, že premárnime všetko, upadneme do núdze a v tej núdzi sa konečne spamätáme, nie je tak jednoduché, ako sa môže zdať konanie syna k otcovi, jeho ľútosť pri návrate. Otec víta syna s láskou, ide mu sám v ústrety a prikáže ho zaodiať, obuť a dať mu prsteň – znamenie synovstva. Vo svojej láske otec pokračuje, keď musí čeliť ostrej výčitke staršieho syna na adresu vracajúceho sa márnotratného syna. Slová, ktoré hovorí staršiemu synovi, nie sú iba pokusom upokojiť rebelujúceho, ale tieto slová hovoria o najhlbšej pravde. Ten, kto vytrvá s Bohom, vlastní všetko, čo patrí Bohu.
Podobenstvo, v ktorom Ježiš rozpráva o láske Otca, má jeden detail. Pri rozprávaní, ako Boh odpúšťa hriešnemu človeku, Ježiš sám nevystupuje. Ježiš v podobenstve je samým slovom, ktoré hovorí o tom zmierení, ktoré v skutočnosti je od večnosti uskutočnené, ale v texte evanjelia niet o tom správy, že Ježiš je tým Slovom, skrze ktoré Boh od večnosti koná svoje zmierenie so svetom.

Predstavenie Otca Ježišom je dôkazom lásky, akou nás Boh miluje. Boh nás stvoril na svoj obraz. Obdaroval nás rozumom a slobodnou vôľou, čo Boh u každého z nás rešpektuje, a to aj vtedy, keď tento dar zneužívame, keď odchádzame od neho a chceme si žiť, vraj, slobodne. Boh nám nemôže v tom zabrániť i keď nás miluje. Snaha dosiahnuť falošné slobody sú príčinou, že i dnes odchádzajú márnotratní synovia z domu od otca, ktorý ich miluje. Odchádzajú, pretože chcú byť slobodní. Chcú robiť to, čo sa im páči a čo je im príjemné. Chcú zažiť slobodu, a spoznajú sklamanie. Boh neprestáva byť aj ich láskavým otcom. I vtedy, keď sú nútení sami prijať svoje poníženie ako následok svojej falošnej slobody. Boh ich nevylúčil zo svojej lásky i keď sa ocitli na periférii života a ešte nenašli silu premôcť seba a vrátiť sa späť. Ako k neslobode sa rozhodol človek sám, musí sa aj k návratu rozhodnúť slobodne, hoci prinútený stavom, do ktorého sa slobodne dostal.
Vtedy, keď ho opustí pýcha, sebaistota, jeho hriech a uvedomí si, kde nájsť záchranu, dá sa hovoriť o pokání. Syn narobil veľa hlúpostí, hodne stratil, ale návrat domov je múdrosť, ktorá mu zachráni život. Je správne, keď si syn uvedomí milujúce srdce otca, ktorým opovrhol, ktoré však neprestalo milovať. Aj kajúci návrat je víťazstvo, keď smeruje domov. A milujúci otec zmení výzor márnotratného syna.

Katolícky týdeník (9. V. 1999, č. 19) uviedol skutočný príbeh: Mladý človek ukončil vysokú školu. Otec, ktorý ho mal veľmi rád a bol na syna hrdý, pýtal sa ho, aký darček by chcel. Syn si prial nové auto. V deň promócií syn očakával, že otec mu odovzdá kľúče od nového auta. Veľmi sa zadivil, keď mu otec odovzdal Bibliu. Syn bol taký sklamaný a následne rozhnevaný, že knihu hodil na stôl a odišiel. Niekoľko rokov otca ignoroval. Otec zomrel a matka ho prosila, aby bral ohľad na ňu a prišiel otcovi na pohreb. V izbe na stole ležala Biblia, ktorú mu otec podaroval. Matka ho poprosila, aby ju otvoril. Bola v nej biela obálka, v ktorej bol šek vystavený na čiastku potrebnú na kúpu nového auta. V tom okamžiku si syn uvedomil, ako veľmi ublížil otcovi. Otec ho miloval a k autu mu daroval aj Knihu kníh, Bibliu, pretože mu chcel pripomenúť to, čo je v živote najdôležitejšie, a on to odmietol.

V pôstnej dobe nám to isté pripomína Cirkev. Pretože nikto a nič, okrem Boha, nemôže uspokojiť naše srdce a utíšiť náš hlad. Každý hriešnik, ktorý sa zrieka hriechu, prežíva to, čo márnotratný syn. Poznáva hodnotu darov, ktoré dostal od Boha a najmä dar lásky Boha, ktorý neprestáva milovať.

Pokiaľ žijeme, môžeme sa vrátiť k Bohu. Aj keď sme zničili svoj podiel, naše obrátenie je prejavom múdrosti, ktoré nás nielen zachráni, ale nám i iným pripomenie Božiu lásku.

Vykonajme si aspoň v duchu púť do nemeckého Neumünsteru, kde pútnici môžu vidieť zvláštny kríž, o ktorom rozpráva legenda. Keď počas tridsaťročnej vojny Švédi toto mesto plienili, jeden vojak pri rabovaní prišiel do kostola a videl tam kríž. Nevšímal si ukrižovaného tela Krista, jeho ruky, nohy či prebodnutý bok, ale zlatú korunu na hlave. Rozhodol sa, že ju ukradne. Pristavil si schody a v okamihu, keď sa natiahol po korune, uvoľnili sa ruky Ukrižovanému z klincov nie aby udrel lúpežníka, naopak, objal ho do svojho náručia s takou silou, že vojak pocítil vo svojom srdci taký prúd Ježišovej lásky, že sa v hlbokej ľútosti za všetky svoje hriechy života hodil na kolená pod kríž a plakal. Odvtedy je na kríži Ježiš pribitý len nohami a ramená sú otvorené k objatiu každého, kto sa mu objať dá. (Porov. Vrablec, J.: Hlásaj slovo. Nitra 2000, s. 214).

Pôstna doba je pre nás otvorenou náručou Krista, ktorý chce každému prejaviť svoju lásku. Boh neustále hľadá a čaká na márnotratných synov a dcéry. Čaká, lebo chce odpustiť, chce nás obohatiť svojou láskou. Pripomeňme si, že sme povolaní k večnému životu. Naša duša je nesmrteľná.

Náš Boh nie je len trestajúci. Je spravodlivý a je najmä Boh «láska». Keď prijímame toto učenie, vzťah k Bohu nás obohacuje. Na postoj otca z podobenstva o márnotratnom synovi chceme odpovedať opätovaním svojej lásky.

Amen.