Štvrtá pôstna nedeľa

Pokánie potrebujeme a pristupujme k nemu s radostným duchom.

AI
Dnes je dovolená ružová farba kňazského ornátu. Je to prejav radosti. Pôstny čas vrcholí. A my si pripomíname dôležité udalosti zo života. Naše poblúdenia, odchody od Boha, nesprávne zabočenie z cesty za Bohom k hriechu. Všetci vieme, čo znamená zablúdiť. Zablúdiť možno v lese, vo veľkomeste i na ceste. Zablúdenie je strata správneho smeru. Riešenie je zvyčajne návrat tam, kde sme odbočili zo správnej cesty. Až potom môžeme pokračovať správnym smerom a ísť ďalej. Pôstny, štyridsaťdňový čas je pre nás príležitosťou, aby sme sa ako veriaci ľudia zamysleli, či ideme správnym smerom a či sme neodbočili z cesty, o ktorej sme sa učili už na hodine náboženstva: Na svete sme preto, aby sme Boha poznali, jeho milovali a po smrti spasení boli.

KE
Na to upozorňuje Ježiš slovami adresovanými staršiemu „dobrému synovi“ i nám: „Tvoj brat bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15,32).

DI
Prípad márnotratného syna z evanjelia, je pre nás veľkým príkladom našich návratov k Bohu. Ide o príbeh starý a dávny, ale aktuálny. Neverou voči Bohu, o mnohé dobrá, milosti sme sa pripravili! Hriech ohrozil večnú spásu. Podobenstvo o márnotratnom synovi je jasným svedectvom, že obrátenie je jediným správnym riešením aj návratu k Bohu, ak sme zablúdili. Obrátenie je však aj pokánie. „Vstanem a pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som...“ (Lk 15,18). K pokániu vyzýva prorok Joel, keď používa výrok samého Boha: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom...“ (2,2). Boh sa neodvrátil od svojho ľudu a dáva mu príležitosť. Žiada však vnútorné obrátenie. Chceli by sme sa uspokojiť vonkajšími skutkami? Zmýšľanie o zmene života musí vychádzať z vnútra, srdca, presvedčenia o svojej vine, hriechu, že sme urazili Boha, ktorý je láska. Ježiš nám cestu pokánia ponúka už dvetisíc rokov. Výzvou k pokániu začal svoju verejnú činnosť. Pokánie je vždy obrátenie sa k lepšiemu, k nastúpeniu na správnu cestu. Človek sa musí vzchopiť, vstať a ísť k Otcovi. Ak tak neurobíme, tak potom má pravdu jeden z popredných lekárov - psychiatrov dnešnej doby, keď povedal: „Tak ako ubúda kajúcnikov u spovednice, tak nám v psychiatrických ordináciách pribúda pacientov.“
Sv. Klementovi z Ancyry matka v detstve pripomínala: „Syn môj, to, o čo tu ide, je večný život!“ Preto sv. Augustín nazýva myšlienku o večnosti „veľkou myšlienkou“. Hovorí: „Ó, večnosť! Kto na teba myslí a predsa žije v hriechoch, alebo nemá vieru, alebo rozum. Alebo oboje mu chýba.“
Parašutista si pred každým zoskokom sám skladá svoj padák. Na jeho starostlivej práci závisí jeho život. Bol by sebe vrahom, ak by túto prácu lajdácky urobil... Lajdácky robíme aj my, ak svoje kresťanstvo a našu večnú spásu "odšvindľujeme", ak ju neberieme vážne. Zahynieme a s nami aj tí, ktorých sme stiahli svojim zlým príkladom. Znovu sme vstúpili do pôstneho obdobia. Možno práve od týchto dní bude závisieť naša spása. Má to byť čas vnútorného obrátenia a nájdenia správnej cesty. „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom...“ volá Pán ústami proroka Joela (2,2). „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Čas sa naplnil aj pre nás. „Boh sa vysmievať nedá“ (Gal 6,7). „Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili“ (2 Pt 2,4).

PAR
Kto z nás nemá čo napraviť, obrátiť sa a kajať? Ktosi múdry povedal, že všetci patríme za mreže. Keď nie za tie železné, tak určite za tie drevené - do spovednice. Tento posvätný čas je na to veľmi príhodný a ide o to, do akej miery ho využijeme. Teraz nastal čas práce, pred dverami je súd. Vstaňme teda a robme pokánie: postime sa, prinesme slzy ľútosti s almužnami a volajme: Viac je našich hriechov, než morského piesku, ale Ty, Tvorca, ich zmenši, aby sme dostali veniec nevädnúci.
„Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1 Kor 10,12). Cirkev už neraz bola svedkom, ako sa dobrá pšenica v rozhodujúcom okamihu stala kúkoľom a kúkoľ zas dobrou pšenicou.

MY
Zmenu pekne ilustruje rozprávanie o dvoch mudrcoch, ktorí žili v starom meste Afkar.

Títo mudrci sa navzájom nenávideli a hašterili pre svoje náuky. Jeden popieral existenciu Boha a ten druhý bol zas veriaci.
Istého dňa sa stretli na trhu. Obklopení svojimi žiakmi, začali sa hádať o existencii Boha. Rozišli sa až po dlhých hodinách slovného zápasu.
V ten istý deň sa neveriaci učenec odobral do chrámu, padol na zem pred oltárom a prosil Pána Boha o prepáčenie za svoju zátvrdlivosť.
V tom istom čase druhý, ktorý si tak vysoko cenil Pána Boha, spálil všetky náboženské knihy, lebo stratil vieru.

Je teda možné žiť i vo svete, v ktorom je zlo v očakávaní možnej premeny kúkoľa na pšenicu. Ale je nemožné žiť v tomto svete bez bdenia a neustálej pozornosti, ak sa nechceme stať korisťou nepriateľa. Preto pamätajme a držme sa slov sv. Pavla: „Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1 Kor 10,12).

ADE
Modlime sa za seba i svoje okolie, zverených, bratov a sestry, aby sme bdeli pri konaní pokánia. Tešme sa, že Boh je láskavý otec. Túžme už neuraziť novými hriechmi svojho Boha.

Amen