Tretia pôstna nedeľa

Nie je pokánie ako pokánie. Je v nich zásadný rozdiel. V čom? Pokánie je láska.

Pôstna doba je špecifická, a predsa. Nestalo sa aj vám, že sa odmieta hriech? Stáva sa, že hriech sa odsúva do minulosti. Nepozná sa pocit viny. Už odzvonili hriechu, vine. Neradil vám niekto, aby ste sa vymanili od cirkevných zákazov? Áno, o hriechu sa prestáva hovoriť, ale viac sa hriech pácha, a to verejne, bez hanby, strachu... Áno, aj ľutujú, aj idú ku sviatosti zmierenia, ale nelepšia sa, lebo sa nechcú. Ľútosť nie je opravdivá, je zvyková, tradičná... Degraduje sa Ježišova láska, Ježišove odpustenie... Vraj, nepotrebujú odpustenie, neveria, že kňaz môže niečo odpustiť... A čo nasleduje? Následky vidieť nielen na ich tvári, ale aj na celom živote, vidieť to na celej spoločnosti.

A predsa. Aj dnes, či niekto verí v existenciu hriechu alebo nie, Ježiš nám hovorí: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete...“ (Lk 13,3).

Nič nové pod slnkom. Ježiš rozpráva na tému obrátenia a pokánia. Niektorí z poslucháčov neprijímajú Ježišove učenie a útočia proti. Úryvok Lukášovho evanjelia hovorí o skupine ľudí, ktorí majú problém ohľadom hriechu, viny. Ježiš rieši problém v konkrétnej historickej skutočnosti, ktoré sa v tom čase udiali. Pilát niekoľkokrát vyprovokoval vzbury, počas ktorých došlo v chráme k preliatiu ľudskej krvi, ktorá sa pomiešala s krvou obetovaných zvierat. Židia dostali od Ríma výsady, ktoré miestodržiteľ porušil. Rovnako hovoria o nešťastí v Siloe, kde padla veža a zabila osemnástich. Tieto udalosti využívajú Ježišovi odporci, aby Ježiša zatiahli do svojich nečestných názorov. Ježiš vidí ich odpor k učeniu, ktoré im predkladá, preto im kladie otázky a hneď sám odpovedá. Odpoveď otázkou je považovaná za majstrovský prejav každého učiteľa, teda aj Ježiša. Na obe udalosti Ježiš dáva jednu odpoveď: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete...“ (Lk 13,3). Odporcovia Ježiša považovali pozabíjaných v chráme a pod ruinami veže za hriešnych. Ježiš na to odpovedá v tom duchu, že títo mohli byť oveľa menej hriešni ako tí, čo ich vyhlasujú za hriešnych.
Ježiš poukazuje na iné nebezpečenstvo, ktoré hrozí všetkým ľuďom, keď žijú v hriechu. V podobenstve o figovníku, ktorý nerodí ovocie, a preto má byť vyťatý, Ježiš poukazuje na význam a potrebu pravého a úprimného pokánia. Vinohradník prosí, aby figovník dostal ešte príležitosť: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno prinesie ovocie“ (Lk 13,8-9). Už udalosti, o ktorých rozprávajú Ježišovi, je potrebné vysvetliť v tom duchu, že každému hrozí meč Piláta a na každého sa môže zvaliť veža. Ak ide o figovník, ktorý neprináša ovocie, ktorý je prekliaty, pretože vyčerpal trpezlivosť majiteľa, ak sa ešte raz okope a zarodí, predstavuje veľkú a poslednú príležitosť lásky, ktorú si nezaslúžil. Prejavená milosť neprináša automaticky ovocie. Človek symbolizovaný ako figovník musí spolupracovať s milosťou, aby priniesol ovocie.

Takto predstavená katechéza sa obracia na nás, ktorí žijeme vo veľmi podobných a konkrétnych podmienkach. Možno i v našich pozíciách nájsť viac zo zmýšľania besedníkov s Ježišom. Sú aj takí kresťania, ktorí by najradšej odstránili z liturgie svätej omše úkon kajúcnosti. Je to prejav širšieho javu, ktorý poukazuje na zánik uvedomenia si hriechu u súčasného človeka. Dá sa hovoriť o strate morálneho vedomia a zodpovednosti za svoje činy. Tento postup musí budiť nepokoj, hoci i z tej príčiny, že nie sú tak ďaleko časy posledných svetových vojen, ktoré mnohé narušili. Veď predsa i dnes hriech zbiera ovocie v rozmere spoločenskom i osobnom. Už dávno praskol utopický sen J. J. Rousseau o človeku, ktorý je dobrý z prirodzenosti povahy. Človek si je dnes vedomý, že jeho existencia je ohrozená nielen vyššími silami, ale i ním samým. Koľko sa na túto tému napísalo a píše. Zriedka bol človek tak surovo posudzovaný. Je to divné. Vo filmoch, literárnych dielach sa viac a viac vŕtame v tajomných komôrkach sŕdc a ten istý človek tvrdí, že nik nemá právo hovoriť o hriechu. Svet si zvyká hovoriť o hriechu iných, ale o svojom mlčí. Sú takí, čo podnikajú kroky odstrániť z príručiek kresťanskej teológie pojem hriechu. Mali by to byť kroky Cirkvi, ktorá by sa mala pripodobniť svetu. Uvedomujeme si, že to nie je v Cirkvi nič nové. Už za čias Krista boli ľudia, ktorí o sebe hovorili, že sú spravodliví. Im venoval sv. Ján slová: „Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo“ (1 Jn 1,10).

Keď chceme dať odpoveď na otázku príčin takých názorov, môžeme bez obavy povedať, že začínajú odvrhnutím našej závislosti na Bohu. Pre človeka, ktorý zavrhne Boha, pojem hriechu pozbaví sa zmyslu a poňatia morálneho zla, môže byť iba relatívny. Postoj mnohých súčasníkov vyjadril Sartr, keď hovorí: „Nejestvuje dobro ani zlo a nikto, kto by mi mohol rozkazovať.“ Odmieta naviac existenciu absolútnych morálnych noriem Božieho práva. Človek zavrhuje Božie právo a súdi, že dosahuje oslobodenie. V skutočnosti pozbavuje sa najprv kompasu, ktorý mu ukazuje cestu do istého životného vedomia. Tak zostáva sám, bez trvalých a pevných zásad.

Stála orientácia na Boha nie je luxusný základ špeciálnych cirkevných tipov, ale určuje povinnosť všetkých, ktorí sa volajú kresťanmi. V každej situácii sa máme starať, aby sme ostali verní Bohu. Nesmieme zabúdať, že sme slabí a naklonení k hriechu, je potrebné chrániť sa hriechu a keď upadneme, že potrebujeme konať pokánie. To neznamená len navonok, ale je potrebný návrat vo vnúti. Nie iba navonok oľutovať a vyspovedať sa, ale vo svojom vnútri uznať svoj hriech, odprosiť Boha, že sme ho urazili. Zopakujme si, čo je dokonalá ľútosť. Návrat k Bohu je potrebné chápať ako vedomé a dobrovoľné zrieknutie sa všetkého, čo nie je spojené s Bohom. Treba sa nám zriecť všetkých praktík, ktoré nás držia v povrchnom prístupe k pokániu. Ježiš nám pripomína: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete“ (Lk 13,3). Nechceme patriť medzi tých, čo nesprávne chápu a praktizujú pokánie. Musíme byť opatrní na svoju mentalitu. Povaha človeka často spôsobuje problémy nám samým. Je pravdou, že o návrate je často možné hovoriť ako o hrdinskom čine. Potrebujeme sa upevňovať v radostnom duchu a v návrate vidieť radosť z odpustenia, upevňovať sa v pocite vnútorného i vonkajšieho pokoja. Pravda, potrebujeme prosiť o milosť obrátenia tak pre seba, ako aj pre iných ľudí. Viesť najmä deti a dospievajúcich k myšlienke modliť sa o zachovanie sa v duchu kajúcnosti počas celého života a taktiež modliť sa o milosť, keby sme opustili Boha – lásku, aby sme našli čo najskôr cestu späť.
Páter J. W. Groff rozpráva o tajomstve neba a pekla takto: Na kraji cesty sedel starý mních. Mal zavreté oči, prekrížené nohy a ruky položené v lone. Sedel a bol pohrúžený do hlbokej meditácie. Zrazu jeho meditáciu prerušil drsný a panovačný hlas vojaka: „Nože, starec! Ihneď mi vysvetli, aký je rozdiel medzi nebom a peklom!“ Mních sa ani nepohol, ako keby nebol ani počul. Potom otvoril oči, v kútikoch jeho úst zaihral slabý úsmev a vojak tam len stál a netrpezlivo čakal, a s každou pribúdajúcou sekundou bol čoraz nervóznejší. „Chcel by si poznať tajomstvo neba a pekla?“ vyriekol mních konečne. „Ty, taký zanedbaný? Ty, čo máš ruky aj nohy pošpinené špinou? Ty, čo máš neučesané vlasy a tvoj dych je odporný a tvoj meč je hrdzavý a tupý? Ty, čo si škaredý a tvoja matka ťa tak smiešne oblieka? Ty sa ma pýtaš na nebo a peklo? Vojak divo zaklial. Vytiahol svoj meč a zdvihol ho vysoko nad hlavu. Tvár mu skrivila grimasa, tepny na krku mu navreli a vystúpili, keď sa pripravoval sťať mníchovi hlavu. „To je peklo,“ povedal mních krotko, práve v tom momente, keď meč začal klesať. V zlomku sekundy zostal vojak ako omráčený a pocítil úctu, súcit a lásku k tomuto mierumilovnému človeku, ktorý sa odvážil riskovať svoj život, aby ho naučil, čo je to peklo. Meč sa zastavil vo vzduchu a vojakove oči zaplavili slzy vďaky. „A toto,“ pokračoval mních, „to je nebo.“ (Slepačia polievka pre dušu 3. porcia, SOFA, 1996, s. 322)
Dá sa povedať, že začiatkom návratu je aj naša bázeň pred Bohom, strach pred zatratením. Spomeňme si na menej donalú ľútosť. Nechceme sa zahrávať s trpezlivosťou Božou, ktorá dáva čas a príležitosť k náprave, k zanechaniu hriechu. Neodkladať na neskoršie... Naopak, je namieste naša vďačnosť Bohu za milosť obrátenia. Nemusí to byť len v starobe či chorobe.

Dnes pri eucharistickej slávnosti otvárame si srdce pre návrat, pre pokánie, pre vzrast Božej lásky v nás. Prosme o potrebnú posilu, aby sme si vykonali dobrú veľkonočnú sviatosť zmierenia, ale taktiež, aby sme si vyprosili milosť tejto sviatosti v hodine našej smrti.

Amen.