Tretia pôstna nedeľa

Snažme sa aj naše životné kríže brať ako pokánie za našu vlažnosť

AI
Dnešný svet je charakteristický neustálym zhonom po niečom. Chodíme, zháňame, vybavujeme a snažíme sa o to, aby sme sa mali čo najlepšie. Veď každý z nás iste chce zabezpečiť čo najviac pre seba a pre svoju rodinu. Ale predstavme si situáciu, keby sme mali všetkého dosť. Keby bola taká ideálna spoločnosť, že by nebola potrebná rivalita. Myslím, že by sme si žili bez toho, aby sme sa naháňali. Žili by sme si v určitom zmysle pokojne. Ale tým pádom by sme sa prestali usilovať o zdokonaľovanie a zleniveli by sme.
Presuňme to teraz na duchovný život. Z praxe vidno, že ak si vo svojom živote žijeme bezproblémovo a všetkého máme dosť, prestávame sa akosi v duchovnom živote zdokonaľovať a zabúdame na Boha. Spomíname si na neho, až keď nám začne niečo chýbať. Vtedy ho začíname prosiť či už o zdravie, o pomoc v škole, v zamestnaní, vo vzťahoch...

KE
Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu pripomína, aby sme neustále a za každých podmienok mysleli na Boha a na večný život. Hovorí: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete“ (Lk 13,5).

DI
Tieto slová vyslovuje potom, ako mu niektorí Židia rozprávajú, že rímsky miestodržiteľ Pilát dal povraždiť Galilejčanov v jeruzalemskom chráme počas prinášania obety a že ich krv bola zmiešaná s krvou ich obetí. Židia sa domnievali, že nešťastie, ktoré prichádza na človeka, je trestom za jeho ťažké hriechy. No problémom v tomto krvavom čine bolo to, že na jednej strane podľa židovského zmýšľania dostali odplatu za svoje hriechy, no na druhej strane boli títo ľudia prejavom svojej zbožnosti, keďže prišli obetovať, nemohli byť predsa predmetom Božieho trestu. Zaujímavé na tom je to, že Ježiš neodpovedá, prečo sa to stalo. Nehľadá príčinu tohto tragického činu, ale hneď podáva druhú udalosť, kde zahynulo osemnásť nevinných ľudí, keď spadla veža v Siloe. Týmto chce poukázať, že utrpenie nie je len odplatou za hriechy, ale že kríž má význam u všetkých ľudí – môže byť napríklad impulzom k obráteniu. S témou obrátenia súvisí i nasledujúce podobenstvo o neplodnom figovníku. Majiteľ vinice žiada od vinohradníka, aby odstránil neúrodný figovník, ktorý je viac na škodu, ako na úžitok. Ten mu však odpovedá, aby dal stromu ešte jeden rok šancu, že sa oň lepšie postará.
Figovník predstavuje židovský národ, o ktorý sa Boh stará. Už od čias Mojžiša pekne vidno, ako je Pán na strane tohto národa. No oni sa nepoučili z hriechov svojich predkov a teraz chcú vydať na smrť Božieho Syna. Tri roky, ktoré sa spomínajú, sú tri roky Ježišovho účinkovania. Tri roky ohlasoval Božie kráľovstvo no nebadal veľké obrátenia – nevidel žiadne ovocie. Musel preto podstúpiť smrť, smrť ukrižovaním, aby nás tak oslobodil od večného zatratenia.

PAR
Takémuto neplodnému figovníku sa podobá každý jeden z nás po upadnutí do hriechu. Ale Boh nám dáva vždy šancu vstať vo sviatosti pokánia. Ponúka nám odpustenie hriechov, aby sme tak mohli rozkvitnúť v Božej láske a prinášať úrodu - čiže túto Božiu lásku rozdávať ďalej. Ale nestačí len prísť do spovednice, vyznať sa zo svojich hriechov a myslieť si, že je všetko „OK“. Že nám Boh automaticky odpustí. Áno, odpustiť nám odpustí, ale je potrebné, aby sme urobili aj niečo viac z našej strany. Je tu potrebná ľútosť a konať pokánie. Zvlášť v tejto pôstnej dobe nás k tomu Ježiš vyzýva, keď hovorí: „Ak nebudete robiť pokánie, zahyniete“. To znamená, ak sa neobrátite od hriechu, upadnete do večnej smrti.
Čo si treba predstaviť pod slovíčkom pokánie? Pokánie znamená asi to, aby sme sa vrátili na správnu cestu, aby sme napravili škody, ktoré sme urobili, aby sme sa zmierili so svojimi nepriateľmi, aby sme konali dobré skutky a podobne. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že by sme sa mali nielen chcieť očistiť od hriechov vonkajším úkonom svätej spovede, ale pocítiť aj vnútorne, že nám je fakt ľúto, že sme urazili Boha a teraz túžime po jeho láske a chceme niečím zadosťučiniť za naše urážky voči nemu. Keď obmedzíš fajčenie, pitie, získaš na zdraví, posilníš svoju duševnú zdatnosť, dostaneš hrdé vedomie, že si vieš rozkázať, že nie si hračkou vnútorných impulzov, sklonov. Pokánie nie je proti radostiam na svete, ale proti tomu, čo šťastie človeka na svete ničí. Aby sme sa vedeli veľkodušne rozhodnúť pre pokánie a umŕtvovanie, dôležité je jasne pochopiť dôvody, ktoré mu dávajú zmysel. Pre niektorých ľudí by väčšie umŕtvovanie mohlo byť ťažké, pretože nechápu jeho vnútorný zmysel. Je preto veľa dôvodov, ktoré by mali povzbudzovať kresťanov k pokániu. Umŕtvovanie je napríklad prostriedkom pre vnútorné zdokonalenie a rast čnosti. V omši keď kňaz spieva: „Hore srdcia!“, odpovedáte: „Mame ich u Pána.“ Áno, to je dobré, ale nech je to pravdivé aj v praxi. Predstavte si: keby že máme naše srdcia stále upriamené na Božiu lásku, a túto dokázali rozdávať iným o koľko krajšie by boli naše medziľudské vzťahy. Naše srdce musíme neustále povznášať k Bohu. Srdce kresťana musí byť plné lásky a nádeje vloženej do Pána. Preto nesmie byť otrocky pripútané k pozemským veciam, ale čoraz viac sa musí očisťovať. A to nie je možné bez pokánia, bez ustavičného umŕtvovania. Bez toho duša ostane poddaná mnohým veciam, ktoré spôsobia: túžbu po neskromnom komforte, prilipnutie na dočasné veci, nečistotu, vlažnosť... Umŕtvovanie nás oslobodzuje od mnohých pút a uschopňuje k láske. Ako loď, keď zloží svoj náklad, slobodne sa kolíše na vlnách a rýchlo kĺže vpred pod náporom vetra. Tak aj umŕtvovaná duša, ktorá zložila ťarchu hriechov a zlých žiadostivostí, sa slobodne a ľahko uberá k Bohu.
Na otázku Židov, prečo títo spravodliví museli trpieť, Ježiš nepodáva jasnú odpoveď, ale hovorí, aby konali pokánie, lebo zahynú podobne. Čiže spája pokánie s utrpením. Ježiš nám teda hovorí, aby sme prijímali utrpenie, lebo trpia nielen hriešnici - Pán zosiela denné kríže na všetkých ľudí. Na niektorých väčšie, na iných menšie. Podľa toho, aký je kto schopný uniesť.

Stredoveká legenda opisuje, ako sa Pán Boh zmiloval nad človekom, ktorý ustavične bedákal, že jeho kríž je priťažký. Tak ho jedného dňa zaviedol do obrovskej haly, v ktorej bol bohatý výber krížov rozličnej veľkosti a rozličného tvaru. Kázal mu, aby sa dobre poobzeral a vybral si ten, ktorý mu bude najlepšie vyhovovať. Človek začal hľadať, ale ťažko mu bolo nájsť vyhovujúci kríž. Buď bol hrubý, alebo dlhý, alebo ostrý, alebo nepohodlný. Každý kríž mal niečo nepríjemné. Nakoniec našiel v kúte taký, ktorý sa mu ihneď zapáčil. Vyskúšal si ho a pekne mu sedel. „Tento by som chcel mať“, pomyslel si. Prizrel sa mu bližšie a až vtedy zistil, že to je jeho doterajší kríž.

Áno, Pán Boh vždycky vie, čo je pre nás najlepšie. Aj keď to možno, práve v tej chvíli tak nevnímame. Ale nakoniec, keď danú ťažkosť prekonáme a spätne sa v myšlienkach vrátime, si väčšinou uvedomíme, že to mohlo dopadnúť aj horšie a dobre je, že to dopadlo tak, ako to dopadlo, že je to tak?! Lebo Pán nám dáva bremená, ale posilňuje naše ramená. Boh nás nenechá samých, ale čaká, aby sme sa aj my potrápili a až keď vydáme zo seba všetko a pritom zotrváme v dôvere v neho, príde nám na pomoc. Čaká ako obstojíme v skúškach, ale pokiaľ budeme mať stále vieru v jeho všemohúcnosť a bezhraničnú lásku a neprestaneme sa s dôverou modliť, nikdy nás neopustí. Veď ako nám prisľúbil: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám“. Alebo na inom mieste v Písme „Keby ste mali vieru čo i len ako horčičné semienko, kopce by ste dokázali prenášať“. Áno viera naozaj dokáže robiť zázraky. Ako príklad môžem konkrétne spomenúť, že ako deti nás rodičia učili, že keď sme niečo stratili a nie a nie to nájsť, máme sa s dôverou pomodliť ku sv. Antonovi – patrónovi stratených vecí. A priznám sa vám, ono to naozaj funguje. Len častokrát potom dôveru zamieňame za slepé spoliehanie sa na Pána, a to je zlé. Keď je problém, až tak si naňho spomenieme a začneme prosiť o pomoc. A čo sme robili dovtedy? Keď sme na neho zabudli v čase pohodlia, dá nám on príležitosť, aby sme si na neho spomenuli. Aby sme úplne nevybočili z cesty, po ktorej máme kráčať a aby sme sa vrátili z túlavých chodníčkov na tú správnu cestu.

MY
Takto nám Pán stavia do života kríže, lebo človek v krízových situáciách asi skôr začne premýšľať nad svojím životom a zamýšľať sa, kde spravil chybu, ako vtedy, keď si žije bezproblémovo.
Každý kríž má v živote človeka zmysel. Židia chápali kríž a utrpenie ako trest za veľké hriechy. Ale Pán posiela kríže aj na spravodlivých, aby boli takto tu na zemi svedkami a príkladom pre iných, podobne ako bol Ježiš Kristus.

Mohli by sme si spomenúť veľmi aktuálny príklad biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý nám môže byť naozaj veľkým príkladom vytrvalosti a veľkej dôvery v Boha.

Iná legenda rozpráva o ľuďoch, ktorí niesli so sebou svoje kríže. Jednému z pútnikov sa zdalo, že jeho kríž je veľmi dlhý, a tak z neho kúsok odpílil. Po istom čase putovania všetci zastali nad priepasťou. Na druhom brehu už bolo vidieť ako na dlani zasľúbenú zem. Bohužiaľ, neviedol tam nijaký most. Pútnici po malej chvíli váhania položili svoje kríže ponad priepasť. Všetky dĺžkou vyhovovali a stali sa mostom. Len ten odpílený bol krátky. Jeho majiteľ zostal stáť smutný a bezradný.

Nejako podobne každý človek kráča so svojím krížom cestou života. Počas tejto cesty sa ich iste vyskytne dosť. Ale verte, každý z nich má svoj význam. Ich pokorným nesením dokážeme prekonávať rôzne prekážky pýchy, namyslenosti a vlastného egoizmu. Pomocou nich sa stávame láskavejšími a prístupnejšími pre ľudí, lebo práve tieto problémy a trápenia spôsobia to, že sa dokážeme na chvíľu zastaviť v tom rýchlom kolobehu života a zamyslieť sa nad svojím životom.

ADE
Pán žiada od každého kresťana, aby ho nasledoval. A to až na kalváriu. Kresťan, ktorý sa v živote systematicky vyhýba obete, ktorý sa bráni utrpeniu, vzdiaľuje sa od svätosti a šťastia, ktoré sa nachádzajú pri kríži - pri samotnom Kristovi. Preto, snažme sa zvlášť v tejto pôstnej dobe prijímať denné kríže a utrpenia bez reptania a s láskou ku Kristovi, podobne ako bral Ježiš kríž na svoje plecia z lásky k nám. A snažme sa ich premieňať na pokánie za naše vlažnosti, lebo ak nebudeme robiť pokánie, všetci zahynieme vo večnom zatratení. Buďme vždycky spojení s Božou láskou a kráčajme cestou života spolu s krížom, ktorý s Božou pomocou iste uvládzeme uniesť, lebo jedine pomocou neho dokážeme prekonať priepasti nášho egoizmu a tak vojsť do zasľúbenej zeme a večnej radosti.

Amen.