Tretia pôstna nedeľa

Výzva pôstneho obdobia k pokániu je časová.

Kedy sme si naposledy povzdychli: Keby sa dalo znova začať! A predsa, kto a čo bráni znova začať? Pôstna doba je čas, keď sme viac vnímaví na udalosti našej spásy. Ochotnejšie odpovedáme na výzvu zmeniť svoj vzťah k hriechu. Sebazaprenie rôzneho druhu, pôst nielen od jedla, a najmä modlitba krížovej cesty stali sa praxou každého kresťana. Využiť pôstny čas tak, ako sa na kresťana patrí, je nádejou, že veľkonočné sviatky prinesú pokoj duši i telu. Boh čaká, že sa vedome, dobrovoľne a primerane okolnostiam postaráme, že náš život bude bohatší na duchovné hodnoty.

Vinohradník z podobenstva prosí majiteľa vinice za figovník, ktorý nerodí ovocie: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš“ (Lk 13,9).

Evanjelium obsahuje niekoľko výstrah. Keď hovoria Ježišovi, že Pilát zmiešal krv obetujúcich s krvou ich obetí, alebo keď mu hovoria, že veža v Siloe zabila osemnástich, nie je napomenutím, že každému človeku hrozí stále nebezpečenstvo, keď žije v hriechu? Evanjelium upozorňuje na potrebu obrátenia. Dve udalosti, pri ktorých došlo k náhlemu usmrteniu, prestrašili a stali sa upozornením, že niečo podobné sa môže stať každému. Nik nevie kedy, kde a ako bude zomierať. Ježiš podobenstvom o figovníku ukazuje na povinnosť žiť v spojení s Bohom. Je to výzva k zmene života a rovnako ku konaniu pokánia za svoje hriechy.
Figovník vo vinici nebol zasadený pre ozdobu. Hospodár právom čaká, že bude rodiť ovocie. Za normálnych okolností figovník rodí na tretí rok. Tento figovník nezarodil. Majiteľ má právo vinohradníkovi prikázať strom vyťať, veď „načo ešte aj zem vyčerpáva“ (Lk 13,7)? Vinohradník prosí o ročný odklad s vyrúbaním stromu.
Podobenstvo má bohatú symboliku. Hospodárom je Boh. Jemu všetko patrí. On jediný má právo robiť s vinicou čo chce. Právom očakáva úrodu. Vinica je svet. Figovník v podobenstve predstavuje každého človeka. Vinohradníkom je Ježiš Kristus. Boh každému človeku určil primeranú úlohu, ktorú má splniť. Boh sa postaral o všetko, čo je potrebné, aby sme splnili jeho vôľu. Každý z nás dostal talenty, nadanie a primeranú starostlivosť. Našou úlohou je urobiť to, čo nám za daných a konkrétnych okolností určil Boh. Preto každý človek je nezastupiteľný iným, a preto každý človek sám svojím slobodným konaním rozhoduje o svojej večnosti. Boh jediný ako Pán života a smrti má právo odvolať do večnosti svoje dielo, človeka. Pretože nevieme čas, je našou povinnosťou v každom čase života byť pripravený a plniť, čo nám Boh určil. Ak neplníme vôľu Božiu, platia Ježišove slová: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete“ (Lk 13,5). Ježiš dvakrát vystríha.
Boha máme nadovšetko milovať, ale taktiež báť sa. Kto zneužije Božiu lásku, zasluhuje si trest. Bázeň pred Bohom je čnosť, pretože človek stojí na stráži Božích milostí, ktoré dostáva od Boha. Bázeň Božia je niečo iné ako prirodzený strach, ktorý je prejavom ľudskej slabosti. Boh miluje človeka a chce mu len dobro. Preto od človeka Boh žiada dobro. I majiteľ vinice na figovníku hľadá v pravom čase ovocie. Keď nenachádza, právom sa hnevá. Figovník mal tri roky na to, aby sa stal stromom, ktorý na svoj čas dáva ovocie. Jalovosť človeka si právom zasluhuje trest. Človek si má preto zvlášť uvedomiť, že keď neprináša ovocie, stráca u Boha nádej. Boh je však trpezlivý k človeku. Nie je náhlivý, ale dáva ešte čas a príležitosť vec napraviť. Ešte jeden rok, a ešte bude okopaný a pohnojený, dostane lepšie podmienky, aby zarodil ovocie. Dostáva ešte príležitosť. „Možno nabudúce prinesie ovocie“ (Lk 13,9). Taký čas je ohraničený a pomerne krátky. Ak čas nevyužije, nezarodí, strom bude vyťatý. Aj v takomto správaní Boha spoznávame jeho lásku.
Ježiš na ceste do Betánie takýto figovník, čo mal len lístie, ale ovocie nie, preklial a strom uschol (porov. Mk 11,12-14).
Ježiš v dnešnom evanjeliu akoby stál vedľa nás a prosil za nás. Chce tým povedať, že nás veľmi miluje, nechce našu záhubu, vyzýva nás angažovať sa za svoju spásu. Dáva nám ešte príležitosť. Evanjelium pripomína, že obdržaná milosť neprináša automaticky ovocie a človek, ktorý je v podobenstve predstavený ako strom figovníka, musí spolupracovať s milosťou Božou, aby prinášal ovocie.


Áno, Boh je nekompromisný, i keď je neobmedzene dobrý. Boh dlho čaká, ale vie človek dokedy mu Boh dá príležitosť veci dať do poriadku, aby mu to poslúžilo k spáse? Ak človek neplní vôľu Božiu, má vôbec právo k svojej existencii na zemi? Na čo stvoril Boh človeka? Aj keď pri smrti sa ľudia pýtajú, prečo Boh chcel smrť tohto človeka a chcú brať Boha na zodpovednosť, ale sa nepýtajú na ovocie. Pre toho človeka hodina smrti bola hodinou vyúčtovania. Splnil vôľu Božiu? Božia dobrota nie je v tom, že Boh nebude brať hriechy na vedomie, to by nebol spravodlivý a pravdivý. Božia dobrota je v tom, že Boh dáva čas na pokánie, obrátenie, čaká, či daný čas človek využije.
Boh právom očakáva od nás ovocie v príhodnom čase. Božia trpezlivosť je nekonečná sama v sebe, ale u človeka je ohraničená ľudskou slobodou a krátkosťou pozemského života. Raz sa čas Božej trpezlivosti pominie a príde čas prísnej spravodlivosti, kedy budeme musieť vydať vyúčtovanie. Môžeme odkladať? Podobenstvo o figovníku je aktuálne aj v pôstnej dobe. Ježiš trpel za naše hriechy a nám pripomína, že nie je múdre odkladať s nápravou svojho života. Je to aj útecha, že sme dostali od Ježiša milosť, čas, aby sme mohli zmeniť svoje zmýšľanie, svoj život. Podobenstvo je vážnym napomenutím využiť milosť obrátenia.

Nestačí len premýšľať nad podobenstvom, ale aj rázne konať. Nestačí len poznať, ale najmä žiť podľa podobenstva.

Učený rabín celé dni premýšľal o všemohúcnosti a vznešenosti Boha. Jeden večer vstal od kníh a šiel sa prejsť, aby si odpočinul. Na ceste stretol človeka, ktorý rozhodnými krokmi chodil po neveľkom úseku cesty pred domom. Rabín sa ho spýtal: „Pre koho tak chodíš?“ Strážnik neprestal ani na chvíľu chodiť, ale spýtal sa rabína: „A ty pre koho chodíš?“ otázka sa dotkla srdca rabína. Odvtedy sa sám seba často pýtal: Pre koho sú všetky tie moje kroky, práca, čo v živote robím? Pre koho sú všetky tie moje námahy, nepokoje...?

My všetci sa pýtajme: Pre koho žijeme? Pre koho to všetko robíme? Je správne, že sa pýtame na zmysel svojho života, aby sme nestratili pohľad na pravé hodnoty, ktoré majú byť v zhode s vôľou Božou. Taký život je múdry a rozvážny. „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil“ (Mt 16,26)? Je správne, keď bdieme. Je správne, keď náš život, figovníkový strom, má v korune ovocie pripravené pre svojho Pána a Boha. Vtedy sa nemusí človek báť. A to chce nám Ježiš v evanjeliu pripomenúť. Nemusí na nás padnúť veža v Siloe, ale môžeme havarovať, nemusí na nás nik spáchať atentát, ale stačí, aby praskla jedna cievka v našom tele. Kto žije s Bohom, pre Boha, ten plní vôľu Božiu, ten právom môže čakať verdikt Boha Sudcu vo svoj prospech.

Nevzdychajme, ale rázne začnime. Keď chceme obrátenie, skúmajme už teraz, prípadne v tohoročnom pôstnom čase, kde sme spravili chybu a kde chceme zmenu uskutočniť. Je správne začať s Ježišom a odznova.

Amen.