Piata veľkonočná nedeľa

Veľkonočnú dobu máme využiť, aby sme zrealizovali príkaz lásky.

Nepatríte aj vy medzi tých, čo si v súvislosti s Ježišovými slovami o príkaze navzájom sa milovať povedali, že sú to veľmi ťažké slová? A v myšlienkach sa oživili slová, udalosti, stretnutia, kde vaša láska bola pošpinená, urazená, ubitá...
Mama hovorí o svojej dcére: „Vynadala mi a bola by ma snáď aj vybila. Hanbu mi robí. Trápi ma. Môžem ju však prestať milovať? Veď som jej dala život. Vychovala. Je to predsa moja dcéra. Aj keď mi ona nevie opätovať lásku, keď je chudobná povedať mi milé slovo. Pozná ma a potrebuje len vtedy, keď niečo potrebuje... Ja ju nemôžem, nedokážem prestať milovať.“
Brat hovorí o bratovi: „O rodičov, pokiaľ žili, sa neobzrel. Snáď len raz v roku prišiel, aj to len sviatočne. Rodičom nič nepriniesol, ale viem, že nikdy neodišiel on i jeho deti s prázdnou rukou. A keď zomreli, chcel rovnakú čiastku. Moja manželka sa bez slova mesiace starala o nich, keď boli pripútaní na posteľ. Teraz mi hovorí: Daj bratovi, na čo si nárokuje, čo si pýta, čoho sa dovoláva. Veríme predsa v Boha. Boh to vidí. Nepostav si brata proti sebe. Daj mu, čo chce. Je predsa tvoj brat.“
Medzi veriacimi sa často stáva, že na dobrého kresťana katolíka vyskočí a nakričí iný “katolík“ pre maličkosť, drobnosť... Pouráža, poosočuje, poohovára, zoberie dobré meno a ešte sa cíti byť v práve. A keď ho dobrý kresťan prosí o odpustenie, aby sa zmierili, nechce.
V Ríme na ulici Via Appia, neďaleko známych katakomb sv. Kalixta je malý kostolík, ktorý sa volá Quo vadis, ku ktorému sa viaže legenda, o ktorej píše aj spisovateľ Henryk Sienkiewicz. Keď apoštol Peter videl, čo sa dialo v Ríme – prenasledovali, vraždili, väznili kresťanov – chcel si zachrániť život, preto odchádzal z Ríma. Na ceste stretol Ježiša, ktorý už bol vystúpil do neba. Peter sa Ježiša vtedy pýta: „Majster, kam ideš?“ Na čo Ježiš Petrovi odpovedá: „Idem sa za teba dať ukrižovať.“ Peter pochopil.
Pýtame sa: Kam kráča naša viera? Kam kráča naše kresťanstvo?

Dnešné evanjelium nie je legenda. Ježiš pri rozlúčkovej večeri s učeníkmi, keď už Judáš odišiel Ježiša zradiť, hovorí apoštolom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34-35).
Veľkonočná doba nám pripomína vážne požiadavky, ktoré od nás čaká Ježiš. Medzi ne patrí aj príkaz, aby sme sa milovali navzájom. Pán Ježiš pred svojím nanebovstúpením dáva svojim apoštolom príkaz, ako majú vtedy postupovať a vyjadruje to slovami: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). Ježiš nazýva tieto slová “novým prikázaním“. Znamená to, aby učeníci pokračovali v štýle Ježišovho života a jeho činnosti. Je to vlastne náročný ideál, ku ktorému sme všetci Ježišom vyzvaní. Tieto Ježišove slová sa nedajú realizovať, pokiaľ človek nedá do hry života skutočne seba samého. Rozpoznávacie znamenie je jednoduché, ale náročné. Kto však spoznal lásku Pána Ježiša na vlastnej koži, vlastnom živote, kto z tejto lásky žije, kto ju prijíma, rozumie jej, pochopil týmto Ježišovým slovám. Kto tieto slová pochopil a prijal za svoje, ten môže ľahšie a viac ako ktokoľvek iný ich realizovať vo svojom živote.

Svätý Ján apoštol napísal: „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem“ (Zjv 21,1-2). Vieme, prečo prišiel Ježiš na svet, prečo sa nám stal podobný v ľudskom tele. Ježiš chce, aby sme s ním spolupracovali na svojej spáse. Prvé nebo sme si hriechom zatvorili. Ježiš svojou smrťou nám otvára nebo. Po prijatí Ducha Svätého máme spolupracovať s jeho milosťami, aby sme si zaslúžili účasť v novom Jeruzaleme, v Božom kráľovstve. V Písme sa stretávame s kategóriami, ktoré máme poznať a podľa toho si zariadiť život. Nový obraz neba, ktorý nám predstavuje Ježiš, keď sa budeme milovať, že „... podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci“ (Jn 13,35), zobúdza v našich srdciach odhodlanie, nádej a lásku. Ježišove slová sú žriedlom energie pre náš život, keď Boh je naším Otcom, ktorého srdce je plné lásky a milosrdenstva. Ježiš pri svojom nanebovstúpení nám prisľúbil, že nám ide pripraviť miesto. Starý obraz neba vyvoláva v nás strach pred veľkosťou a svätosťou Boha. V Starom zákone Izaiáš volá: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľuďmi s nečistými perami“ (Iz 6,5). Podobne Peter, skôr ako prijal Ježiša ako svojho Vykupiteľa a Spasiteľa, hovorí mu: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Ježiš musel Petra a apoštolov presvedčiť, že prišiel na svet kvôli slabým a hriešnym, a nie k tým, ktorí si myslia, že nemajú hriechy a nepotrebujú pomoc od Boha. Nová zem povstáva v nás vtedy, keď uveríme v lásku Boha a začneme odpovedať na jeho lásku svojím životom. Nestačia len slová, lebo: „Viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Boh chce, aby sme prijatím “nového prikázania“, to znamená životom lásky medzi sebou budovali “novú zem“.

Novú zem musí budovať v sebe každý, kto uveril v Krista. Udalosti zo života hovoria, že nestačí sa narodiť v kresťanskej rodine a nestačí byť veriacim ako dieťa alebo len niekedy, keď mi to vyhovuje. Pri krste bolo do našich duší zasiate semeno viery. Vzrast nám dáva Boh. Kedy príde pre nás žatva – smrť, nikto z nás nevie. Našou povinnosťou je pracovať na roli svojej viery. V živote sa nedá žiť osamote. Medziľudské vzťahy sú často ťažké, nepríjemné, tvrdé. Nielen iní majú chyby, nedostatky, dopúšťajú sa omylov, hriechov, ale každý jeden z nás. Preto sme povinní si navzájom odpúšťať. Ježiš nás učí realizovať vo svojom živote príkaz, aby sme sa navzájom milovali. Chápeme, že Ježišove slová o tomto príkaze platia aj dnes. Nestratili na význame. Musíme ich zachovať, ak chceme byť spasení.
Pohľad na Ježiša hovorí, že on najprv konal a potom hovoril. Najprv odpúšťa hriechy a potom hovorí o láske. Spomeňme si na Zacheja. Ježiš dáva svoj život za nás, a teda nielen hovorí o láske.

Kto chce hovoriť o láske, musí v nej dozrieť. To nie je niečo, čo sa dá nacvičiť. Dozrievanie v láske rastie z osobného poznávania Boha k nám. Láska podľa evanjelia nie je nevedomá a slepá. Súvisí zaiste s poznaním. Uvedomujeme si, že láska v Ježišovom štýle nestojí na deklarovanej pravde, ale na pravdivom postoji. Ježiš nás tak učí milovať aj vtedy, keď naša láska nie je opätovaná, a to aj obeťou vlastného života.
Keď na Svätopeterskom námestí Turek Mehemet Ali Agča 13. 5. 1981 spáchal atentát na pápeža Jána Pavla II., vieme, že pápež sa na svojho vraha nielen nehneval, ale ešte v tom istom roku prišiel za ním do väzenia, aby ho navštívil a povedal mu, že ho má rád.
4. 5. 1998 sa stala tragédia. Člen švajčiarskej gardy Cédric Tornay zastrelil svojho nadriadeného podplukovníka Aloisa Estermanna, jeho manželku a potom sa sám zastrelil aj on. Bolo to zo závisti. Vieme, že na pohreb vraha prišla aj rodina zavraždeného. Prečo? Aby im povedali, že sa nehnevajú na neho. Títo veriaci si uvedomujú slová: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,22).
Vieme, že sa máme mať radi. Nie je potrebné, aby nám to niekto pripomínal. Vieme však aj to, ako je ťažké milovať svojho blížneho. Mať rád tých, ktorí sú iní, ako sme my. Je pravdou, že keby všetci ľudia boli podľa našich predstáv, nemali by sme ťažkosti ich mať v láske. Ale vieme, že takáto situácia na zemi nikdy nebude. A práve preto vo veľkonočnej dobe sú Ježišove slová aktuálne a je časové si ich všimnúť a zariadiť sa podľa nich. Judáš odchádza z večeradla, aby ho zradil, ale Ježiš ho neprestáva mať rád. Ježiš nás miloval do krajnosti.
Aj v našom živote stretneme veľa malých Judášov. Máme ich prestať milovať? My sami sa stávame Judášmi a iní majú nás prestať mať radi? Je správne, že chceme si vyprosiť pravú lásku tak k Bohu, blížnym i ku sebe samým. Uvedomujeme si, že Ježiš od nás chce, aby sme sa zriekli nenávisti, zlej odplaty, agresie, súdov... Po svätej omši sa vrátime do bežného života. K ľuďom, ktorí nemusia odpovedať na našu lásku láskou, ale hriechom. Nesmieme a nechceme ich nenávidieť a nasledovať ich v hriechu. Preto prosme eucharistického Krista o posilu vytrvať v dobrom, v láske.

Quo vadis? Kam kráčaš? Matka z úvodu homílie miluje dcéru. Brat brata. Toto Ježiš čaká aj od nás.

Amen.