Piata veľkonočná nedeľa

Príkaz lásky vyžaduje od nás pracovať zodpovedne na láske.

Sv. Bernard prirovnáva ľudskú dušu k vtákovi. Aj vták, aj duša majú po dve krídla. Jedným krídlom je príkaz lásky k Bohu a druhým príkaz lásky k blížnemu. Kto chce lietať, potrebuje obe krídla. Jedno krídlo na lietanie nestačí. Ani láska k Bohu bez lásky k blížnemu nie je pravou láskou. Platí zásada, že Boha, ktorého nevidíme, nemôžeme milovať, keď nemilujeme blížneho, ktorého vidíme. Láska k Bohu sa živí z lásky k blížnemu a láska k blížnemu nachádza svoj prameň v láske k Bohu.
Zadívajme sa na seba a do seba, ako žijeme príkaz lásky. Pripomeňme si, že láska dáva radosť životu, bolesť mu dáva cenu a viera svetlo. Môžeme hovoriť o troch tajomstvách: srdca, duše a svedomia. Šťastie lásky nespočíva v tom, aby sme boli milovaní, ale v tom, že milujeme.
Je to ťažké pochopiť a ešte ťažšie to uskutočniť.

Preto keď vrcholí veľkonočné obdobie, Cirkev nám pripomína slová Pána Ježiša z večeradla skôr, ako Ježiš nám svoju lásku dokázal utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním: „Podľa toho spoznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

Keď Judáš odišiel zradiť Ježiša, Ježiš pripomína učeníkom príkaz lásky. Ján píše, ako Ježiš oslovuje učeníkov. „Deti moje“ (Jn 13,33). Ježiš vyslovuje slová, ktoré vychádzajú z jeho srdca. Je to jeho starosť a zároveň posledná vôľa: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). Bezpochyby tieto slová vychádzajú z vnútra Ježišovho srdca. Ježiš vlastne poukazuje, aby učeníci pokračovali v jeho štýle života a činnosti. Žiada od nich veľmi náročný ideál, ktorý sa nedá realizovať, ak sa človek nevloží celý a celkom do reality, ktorú on žiada. Pritom sa veci dajú jednoducho rozoznať a zároveň činnosť je náročná. Kto však osobne spoznal Ježišovu lásku, kto z nej žije, chápe, prečo Ježiš žiada v príkaze lásky pokračovať.
O láske sa dá pomerne ľahko hovoriť. Slová o láske však musia nasledovať skutky. To predpokladá zrelosť človeka v láske. Evanjelium nepredstavuje slepú či neuvedomelú lásku. Láska, akú predstavuje Ježiš, je pravá, čiže trpezlivá, dobrotivá, ktorá nezávidí a nevypína sa, nerozčuľuje sa a nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží (porov. 1 Kor 13,4-7). Význam príkazu lásky potvrdzuje skutočnosť, že Ježiš ho pripomína tesne pred udalosťami, ktorými potvrdí význam príkazu lásky. V tomto príkaze treba vidieť podstatu, základ a silu Kristovho učenia. To je najvernejší obraz podstaty kresťanského učenia i celej filozofie.

Je nám ťažko porozumieť, prečo príkaz lásky je taký dôležitý? Odpoveď je jednoduchá. Sme deti lásky. Voláme sa Božími deťmi. Boh je predsa «láska» (porov. 1 Jn 4,8). Láska je podstatou nášho života a cieľom nášho snaženia na zemi. Láska je najsilnejšia moc, sila, zbraň, akú mohol nám dať Boh. Lásku dal Boh do srdca každému človeku bez rozdielu. Láska nie je rezervovaná len pre niekoho. Všetci máme milovať, byť milovaní slovom i skutkom. Láskou nemáme šetriť. Láska sa nesmie rezervovať. Láska nemôže vydierať. V láske máme rásť, rozvíjať a vkladať ju do konkrétnych skutkov každodenného života. Každý človek dostal od Boha do vienka potrebu milovať. A predsa vieme, že láska sa musí pripomínať. Hriech zabil lásku v srdci, rozume, citoch, slovách, skutkoch. Život pripomína, že ťažké je často milovať. Milovať iných, odlišne zmýšľajúcich, s odlišným postojom, s odlišným prístupom, s odlišnými skúsenosťami, ako sú tie naše. Radi by sme milovali, ale, aby boli ľudia podľa našej vôle. Takých ľudí je v okolí málo, ak sa vôbec nájdu.
A Ježiš príkaz pripomína učeníkom vo chvíli, „keď Judáš vyšiel z večeradla“ (Jn 13,31), aby ho zradil. Ježiš prestal vtedy Judáša mať rád? Aj za Judáša Kristus zomrel! Ježiš nám príkaz lásky nedáva na ideálne situácie, vo vzťahu k ideálnym ľuďom. Aj my máme milovať «veľkých i malých» Judášov. Milovať i nepriateľov Krista, Cirkvi, kresťanstva. Ježiš žiada milovať až po preliatie našej krvi. Ježiš dáva vzor: jeho smrť na kríži za všetkých ľudí. Pomenovanie «kresťan» je predsa odvodené od Krista. Realita života pri plnení príkazu lásky si vyžaduje neustálu prácu na sebe. Žiť plniac slová: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5). Láska je dar. Dar od Boha pre iných si nesmieme ponechať, prípadne len vyvoleným z neho nadeliť. Veriaci kresťan aj keď srdcom je vysoko, nohami je na zemi a to ho vedie k bojom s láskou vo svojom vnútri, dávať lásku bratom a sestrám, ktorých si často nemôže vybrať. Preto nesmieme zabudnúť, že láska je to jediné, čo Božie deti odlišuje od detí diabla. Kto má lásku, narodil sa z Boha. Kto nemá lásku, nenarodil sa z Boha. Toto je rozlišujúci znak medzi nami. Nakoľko lásku dokážeme žiť? Boh právom žiada svedectvo lásky.

Mladý a dobre situovaný muž dostal sa do stavu, že sa nezastavuje pred ničím a nikým. Alkohol, zlodejstvo a sex sa mu stanú samozrejmosťou života. Raz spozná dievča. Zamiluje sa. Chce byť frajerom aj pri nej ako dovtedy. Ona je praktizujúca kresťanka a jasne mu dá najavo, že nesúhlasí s jeho praktikami života. Čo dokáže láska? Dievča mu dá jasné podmienky. Muž začína pracovať na sebe. Až po troch rokoch práce na sebe dostane od dievčaťa súhlas k manželstvu. (Porov. M. B. Žiť evanjelium. Krakov, 1997, s. 85).

Poznala žena tieto slová? „Láska je prameňom radosti a zdravia, nenávisť je cestou k hrobu.“ Kristus nechce náš hrob. Príkaz lásky má a musí byť najväčším zákonom, ak má byť raz aj večnou odmenou. Život učí, že pravá láska dokáže robiť zázraky. Milujúci človek dokáže zmeniť človeka, ktorý prestal milovať. Rodičia neprestanú milovať márnotratné dieťa. Žena neprestane milovať márnotratného manžela. Kto spočíta prebdené noci, slzy, modlitby, sebazápory tých, ktorí milujú, aj keď ich láska je pošliapaná, odmietaná, zradená? Kto im dáva silu aj vtedy milovať? Ľudská sila zaiste nestačí. Je to jedine Boh. Je to Ježiš, ktorý z lásky zomrel aj za lotra, ktorý sa mu rúhal, hoci rovnako trpel vedľa neho na kríži.

Je chvíľa, že si uvedomujeme pravdu, ktorá sa dá pochopiť len pri pohľade na Ježišov kríž. Nikto nepotrebuje viac lásky ako ten, kto si ju nezasluhuje. To platí o každom z nás. Čím sme si zaslúžili, že Kristus za nás zomrel? A koľkokrát sme Kristovu lásku odmietli? Dnes preto prijímame Ježišove slová lásky: „Deti moje... aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,33.34). Uvedomujeme si, že založené ruky a čakanie na lásku kresťanom nepristanú. Cítime, že ak chceme byť milovaní, musíme milovať. Učiť sa v láske tvoriť obraz Krista vo svojej duši.

Priateľ sv. Pauliniusa požiadal o jeho portrét. Ten mu odpísal: „Ktorú podobizeň by som ti mal poslať? Starý človek je štaredý a nie je vhodný na vyobrazenie a nový človek nie je ešte hotový.“ Biskup hovoril o obraze svojej duše.

Naši sv. patróni nám o láske mnoho rozprávajú. Všimnime si ich život a zistíme, že láska je nákazlivá. Život nám prináša mnoho príležitosti k láske.

Sv. Bernard má pravdu, že pravá láska musí mať dve krídla práve tak ako vták, ak chce lietať. Najkrajším poďakovaním za príkaz lásky je, keď lásku nebudeme len teoreticky poznať, ale skutkami každý deň a so všetkými blížnymi žiť. Iba láska vie, ako to robiť. Keď sa dávame iným, sami sa obohacujeme. Kto dáva lásku, stáva sa bohatým.

Amen.