Piata veľkonočná nedeľa

Poukázať, že sláva a utrpenie sú pevne spojené.

AI
Mladí ľudia si radi hľadajú vzory. Často sú nimi slávni ľudia, filmové a hudobné hviezdy, speváci alebo športovci. Niekedy sú nimi tak oslovení, že vedia obetovať veľa, aby získali ich plagáty, tričká, autogramy. Aj vy ste mali takéto vzory? Možno ste sa aj vy túžili stať slávnymi.
Ako kresťania máme všetci túžiť po sláve. Ale inej, ako sme zvyknutí zo sveta šoubiznisu a reklamy.

KE
Boh nám ponúka slávu. Ukazuje nám to na svojom Synovi, ktorý hovorí: „Teraz je Syn človeka oslávený“ (Jn 13,31).

DI
Vo veľkonočnom období si pripomíname Kristovo zmŕtvychvstanie. Ukázal sa apoštolom vo svojom oslávenom tele. Strávil s nimi štyridsať dní, aby ich pripravil na svoj odchod k nebeskému Otcovi. Ježiš svoju slávu pripomína aj v dnešnom evanjeliu. Je tu ale jedna zvláštnosť. Hovorí síce o svojej sláve, ale pritom ešte nevstal z mŕtvych. Skončila len posledná večera. Ako je teda oslávený?
Pozrime sa trochu, ako videl Ježiš slávu. Po zázraku, keď premenil päť chlebov a dve ryby v púšti, ho ľudia chceli urobiť kráľom. Chceli ho poctiť. No aká bola Ježišova reakcia? Ušiel. Utiahol sa na pusté miesto. Neprišiel na svet, aby ho obsluhovali ale slúžiť. Slávu si predstavoval úplne inak. Učeníkom povedal: „Kto sa vyvyšuje bude ponížený a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Mt 23,12). Iba takto sa môže stať v očiach iných slávnym. Vieme, že Ježiš prišiel na zem slúžiť. Prišiel splniť Boží plán spásy. Zomrel za celé ľudstvo, aby každý človek mohol dosiahnuť spásu. Len takto mohol osláviť Boha. Tým, že plní Jeho vôľu. A to sa práve deje. Judáš odchádza z večeradla, aby vykonal svoj podlý plán. Ježiš o tom vie. Neprekáža, naopak, povzbudzuje ho k tomu. Tak sa Boží plán posúva o krok dopredu. Ježiš vie, čo ho čaká o pár hodín. Je odhodlaný trpieť a priniesť svoj život ako obetu. Preto nehovorí: „Otče, o chvíľu ma osláviš.“ Ale „Teraz je Syn človeka oslávený“ (Jn 13,31) Už sa to stalo! Sláva je dokonalá v spojení s utrpením.

PAR
Boh nám ponúka svoju slávu. No slávu nám núka aj svet. Čo je atraktívnejšie? Iste, vedomosti, hmotné dobrá, uznanie a obľuba u ľudí nie sú na zahodenie. Patria k ľudskému životu. Pomáhajú ho robiť šťastnejším. Ale nie je to všetko. Potrebujeme aj duchovné šťastie. Čisté svedomie, pokoj v duši, radosť zo života sú tiež našou súčasťou. Nemôžu ich nahradiť žiadne hmotné veci. Na druhej strane, ak máme takýto duchovný majetok, ten hmotný už nie je taký dôležitý. A predsa sa ho často neradi zriekame.
Čo cítime, keď sa máme vzdať vecí, ktoré ponúka svet? Často je to skutočne strata. Veď sa znevýhodňujeme voči iným ľuďom.
Do istej miery to môže byť pravda. Ale zabúdame, čo všetko môžeme získať. „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorý ho milujú“ (1Kor 2,9). Nielen vo večnosti, po smrti, spása prichádza už teraz, na zemi. Boh ponúka svoj pokoj, svoje požehnanie. Keď sa pozrieme na svoje túžby Jeho očami, zistíme, že mnoho ani nepotrebujeme. K pozemskému šťastiu nepotrebujeme vlastniť ten najluxusnejší dom. Netreba nám potlesk a uznanie ľudí. Uznanie Boha je oveľa viac.

MY
Mnohí ľudia chcú získať slávu u Boha napríklad aj rehoľným životom. V Cirkvi je to dokonalé odovzdanie sa Bohu. Všetko, čo človeka má, dokáže vymeniť za duchovné dary. Možno aj medzi vami je niekto, kto v detstve túžil zasvätiť svoj život Bohu. Možno u niekoho táto túžba stále trvá. Takú túžbu mal aj sv. František Borgia.

Bol pážaťom na španielskom cisárskom dvore. Bol obľúbencom u cisára. Mal všetko bohatstvo, na ktoré si pomyslel. Deti a milujúca manželka mu dodávali veľa radosti. Napriek tomu túžil po utiahnutom živote. Raz sa stala jedna udalosť, po ktorej sa rozhodol urobiť sľub. Ak prežije svoju manželku, vstúpi do kláštora.
1. mája 1539 náhle umrela cisárovná Izabela v najkrajšom kvete života. Celý svet ju vtedy obdivoval ako div ženskej krásy. Každý veľmož ju s radosťou obsluhoval a v prachu sa koril pri jej nohách pred pyšným trónom. František ako územný gróf sprevádzal spolu s manželkou mŕtvu do Granady, kde mala byť uložená v kráľovskej hrobke. Po dvoch týždňoch podľa obyčaje panovníckeho dvora rakvu otvorili v prítomnosti dvoranov, aby odprisahali, že privezená mŕtvola je skutočne mŕtvola cisárovnej Izabely. Hoci bolo telo napustené voňavými masťami, predsa z rakvy vychádzal neznesiteľný zápach. Všetci veľmoži s hrôzou od rakvy ušli. Len František stál ohromený nad mŕtvolou predtým hrdej a prekrásnej cisárovnej, aby splnil svoju povinnosť a mohol zložiť predpísanú prísahu o jej pravosti. S ustrnutým zrakom hľadel na ten hrozný predmet neúprosnej smrti. Celý sa zatriasol a zvolal: „Si to naozaj ty, Izabela, mocná a slávna cisárovná? Kde sú tie nádherné oči, purpurové ústa a kvitnúce líca, ktoré sme pred niekoľkými dňami obdivovali? Čo sa stalo z tej nádhernej krásy, ktorej sa všetci korili? A hľa, nikto ti už nechce slúžiť, všetci dvorania sa vytratili. Ó, márnosť nad márnosť. Zdobila ťa koruna i berla, kolenačky ťa obsluhovali, na mihnutie tvojho oka sa pohybovali tisíce poslušných smrteľníkov, preukazovali ti všetky možné pocty – a toto je koniec všetkého? Takýmto márnym, pominuteľným veciam venuje človek celú svoju bytosť, všetky svoje snahy a všetky svoje sily?
František sa vrátil domov a celú noc nemohol spať. Na druhý deň sa konala zádušná omša. Tú slúžil slávny Ján z Avily. Jeho slová Františka ešte väčšmi povzbudili uskutočniť dávny úmysel. Po porade s týmto skúseným kňazom zložil sľub, že ak prežije manželku, vstúpi do kláštora. O sedem rokov ho už mohol uskutočniť a vstúpil do spoločnosti Ježišovej.

Boh od nikoho z nás nežiada takéto „kúsky“. No aj Druhý vatikánsky koncil pripomína, že kresťania, aj keď sú z tohto sveta, majú žiť tak, akoby doň nepatrili. Už sv. Pavol hovorí „Naša vlasť je v nebi“ (Flp 3,20). Zasvätiť celý život je vážna vec. Ale svoju odovzdanosť Bohu môžeme dokazovať každý deň. A to aj maličkosťami, drobnými sebazápormi a obetami.

ADE
Ježiš nám svojím príkladom ukazuje, po akej sláve máme túžiť. Ponúka nám skutočne veľa. Ale táto sláva aj niečo stojí. Mali by sme si osvojiť námahu a zriekanie. Existuje staré latinské príslovie: „Per aspera ad astra“ – cez starosti ku hviezdam. Pri dnešnej svätej omši prosme Pána, aby očistil naše túžby, naše srdce a aby ho naplnil túžbou po večnej sláve. Vyprosme si tiež silu nasledovať príklad jeho Syna, ktorý sa pre tento cieľ zriekol aj vlastného života.

Amen.