Štvrtá veľkonočná nedeľa

Vec povolania k duchovnej službe stále aktuálna a časová. Boh nikoho nenúti.

Je tradíciou v Cirkvi, že každý rok na štvrtú nedeľu veľkonočnú venujeme pozornosť duchovným povolaniam. Aj zákonník Cirkvi, Kódex kánonického práva (kán. 233) nám ukladá povinnosť rozvíjať povolania. Túto povinnosť majú zvlášť kresťanské rodiny, vychovávatelia a osobitným spôsobom kňazi. Všetci máme podnecovať a podporovať podujatia na rozvíjanie povolaní. Je našou povinnosťou, aby sme pri voľbe životného stavu boli uchránení od akéhokoľvek nátlaku, rešpektovali právo toho, ktorý sa slobodne rozhodol.
Pred koncom tisícročia vo svete mierne stúpol počet duchovných povolaní. Aj keď dnes nepociťujeme viac-menej nedostatok kňazských povolaní, počuť z Cirkvi hlasy, že dnes je deficit 300 tisíc kňazských povolaní. Sú diecézy, napríklad v Čechách, kde kňaz spravuje viac ako tri či štyri farnosti. Aj u nás cítime, najmä v mestách, potrebu zriadiť nové farnosti. Viac sa ozývajú hlasy po stálych duchovných v nemocniciach, výchovných zariadeniach, väzniciach, armáde...
A tak dnešná nedeľa Dobrého pastiera má svoje opodstatnenie.

Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou“ (Jn 10,27).

Známe slová. Obraz, ktorý použil Pán Ježiš, bol jeho poslucháčom dobre známy a priam blízky. Ježiš tomuto obrazu dal hlbokú myšlienku. Ovce poznajú, rozpoznávajú hlas svojho ochrancu a pastiera od iných hlasov. Vedia, že za týmto hlasom sa skrýva ochrana, pomoc, bezpečnosť, starostlivá ruka. Už v Starom zákone proroci hovoria na túto tému. Prorok Ezechiel hovorí o ľuďoch ako ovciach v súvislosti s pastierom, ktorý sa o nich stará. Nejedná sa o urážku ľudí, že by boli prirovnávané k nerozumnému stádu. Pastier je chápaný ako očakávaný Mesiáš. Ezechiel poukazuje, že Mesiáš má byť Dávidovým potomkom (porov. Ez 34, 23-26). Hovorí o ochrane a bezpečí, ktorého sa dostane ovciam od pastiera, čiže verným od Mesiáša. Prorok Jeremiáš vyslovuje predpoveď, že Mesiáš pozbiera roztratený národ, ovce, čiže národ, ktorý v tom čase trpel v zajatí a dostáva predpoveď slobody (porov. Jer 23,3). U proroka Micheáša čítame, že Mesiáš bude kráčať na čele svojho ľudu a otvorí mu brány zajatia (porov. Mich 2,12).
Predpovede prorokov sa dokonale plnia na Kristovi. V súvislosti s Ježišom, Dobrým pastierom a jeho slovami – ja ich poznám – hebrejská pôvodina znamená oveľa viac. Pastier – Kristus má so svojím stádom, ľuďmi veľmi úzke až dôverné spojenie. Preto tí, ktorí k nemu patria, ho môžu nasledovať. Tu je potrebné si pripomenúť aj iný obraz, a to z Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola. Ján píše o Kristovi, ktorý je “Baránkom“, pred ktorým je veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov, ktorí stoja pred trónom Krista Baránka, oblečení do bieleho rúcha a v rukách mali palmy (porov. Zjv 7,9).

V týchto a iných textoch Písma sa nám dostáva uistenia, že Boh chce spasiť všetkých ľudí. Preto prišiel Ježiš na svet, aby nás vykúpil a spasil. Preto pri Poslednej večeri Ježiš ustanoví sviatosť kňazstva a apoštoli sa stávajú prvými kňazmi, novými pastiermi a všetci, čo uverili v božstvo Krista, sú ovečkami, čiže tými, čo sa chcú vedome a dobrovoľne dať viesť, usmerňovať Ježišom. A táto činnosť pretrváva aj dnes a bude až do konca čias.
Myšlienka ovčinca, ovečiek, pastiera sa znova a znova stáva aktuálnou a časovou a pritom tí, čo ju prijímajú a veria v jej silu, sa nestávajú nerozumným stádom či nepotrebným pastierom, ale naopak. Patriť Bohu, byť viac s Bohom, celí a celkom sa mu odovzdať, špeciálne plniť vôľu Božiu, zasvätiť mu svoj život na zemi, je odpoveďou na volanie, oslovenie, ktoré Boh dáva ako dar človeku. Nie každý môže splniť kritériá byť pastierom. Rozumieme povolanie ako dar, ktoré musí človek dostať, s ním spolupracovať, a byť si vedomý, že ho nedostal len pre seba, ale ako pastier preberá zodpovednosť za zverených bratov a sestry.

Teda povolanie je dar. Nedá sa kúpiť. Keď sa dar odmietne, chápe sa to ako urážka so všetkým, čo s tým súvisí. Darcom je Boh. Je to tajomstvo jeho lásky k človeku. Často si volá tých, ktorí to najmenej očakávajú. Oslovení sa často spierajú, vyhovárajú, že sú nehodní. Spomeňme si na prorokov Izaiáša, Jeremiáša, Jonáša a iných. A tak sa to stáva aj dnes. Boh oslovuje pozvaných rôznym spôsobom. Cez ľudí, udalosti i veci. Volá ticho, ale aj nástojčivo a rázne. Rešpektuje slobodu človeka. Nenechá človeka bez pomoci. Dáva svoje milosti, posilu, uistenie, odvahu... Od tých, ktorých volá, chce aj vonkajšie viditeľné aj vnútorné neviditeľné hodnoty. K vonkajším viditeľným hodnotám patrí, že v Rímskokatolíckej cirkvi je cirkevný a nie Boží zákon, že kňaz sa nežení, zostáva slobodný. Celibát nie je bremeno, ale prostriedok služby. Kňaz sa denne modlí predpísané modlitby Cirkvi; breviár – Liturgiu hodín za seba a jemu zverených, za Cirkev a svet. Kňaz predsedá liturgii, vysluhuje sviatosti, sväteniny, vyučuje, káže, spravuje cirkevný majetok... To vnútorné, neviditeľné v mnohom súvisí s viditeľným. Má byť mužom viery, nádeje a lásky. Aj keď svätením dostáva duchovnú moc, zostáva človekom. Zdedené a získané či nadobudnuté vlastnosti mu ostávajú. Preto sa môže stať, že kňaz môže byť dobrý i zlý, svätého života i pohoršením pre svoje okolie. Kňaz ako občan má svoje práva a povinnosti, musí rešpektovať zákon občiansky i cirkevný. Má právo sa vyjadriť k veciam spoločenským, a teda i politickým. Pre svoje vzdelanie si zasluhuje určité postavenie, nie však to, čo mu nepatrí. Z tohoto vidieť, že môžu a aj vznikajú napätia, kolízie, krízy či mylné a nesprávne postoje. Tak kňaz, ako aj spoločnosť si musia uvedomiť význam a poslanie povolania. Tak kňaz, ako aj nekňaz – laik sa bude za svoje správanie pri svojej smrti zodpovedať Bohu Sudcovi. A pripomeňme si, že komu bolo veľa dané, od toho sa bude aj veľa vyžadovať. A Kristus bude spravodlivým Sudcom. Preto je potrebné si dnes ďalej pripomenúť nároky, ktoré sa kladú na tých, ktorých Boh volá.

Všetci sme zodpovední za budúce povolania. Okolo povolania je často mnoho tajomného. Uvedomujeme si, že aj my sme oslovení: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,38). Dnes si snáď viac uvedomujeme, že nemôžeme čakať so založenými rukami.

Kňaz A. Wietrzykowski o zrode jedného povolania rozpráva takto:
Pri duchovných cvičeniach pre dievčatá, ktoré chceli sa stať rehoľnými sestrami, všimol som si pekné dievča. Spýtal som sa jej: „Prečo sa chceš stať rehoľnou sestrou?“ „Sama neviem,“ odpovedalo dievča. Cítim, že vtedy ma riadil Duch Svätý. Spýtal som sa jej: „A ty nemáš chlapca?“ „Mám!“ povedala priamo. „A je to dobrý chlapec?“ „Áno!“ znova odpovedala priamo. „Vidíš,“ povedal som jej priamo aj ja, „ty chceš ísť do kláštora, chceš byť šťastná a nerozmýšľaš, že jemu pokazíš život? Čo si on o tebe má pomyslieť?“ Dievča sklonilo hlavu a ticho sa spýtalo: „Čo mám robiť?“ „Choď domov a vydaj sa! A ak to bude chcieť Boh, modlí sa, aby tvoj syn sa stal kňazom. Nesmieš však syna k tomu nútiť. Modli sa!“ Prešli roky, skončila sa vojna. Ja som už aj zabudol na tento rozhovor. Stal som sa rektorom seminára v Poznani a prijímal som kandidátov na kňazstvo. Vtedy za mnou prišla žena. Nepoznal som ju, až keď mi rozprávala: „Vyprosila som mu kňazské povolanie tak, ako ste mi kázal. Teraz ho chcem zveriť do vašich rúk a verím, že vy ho privediete k oltáru.“ Tento jej syn je už niekoľko rokov kňazom. Je to dobrý, horlivý kňaz. To mi pripomína slová jedného katolíckeho spisovateľa, ktorý napísal: „Sú matky, ktoré cítia vo svojom srdci duchovné povolanie a pretože ho nemohli uskutočniť vo svojom živote, odovzdajú ho jednému zo svojich detí, aby to, čo bolo v ich srdci snom, stalo sa realitou v živote ich dieťaťa.“
Je potrebné aj dnes venovať pozornosť budúcim povolaniam. Klesá počet detí v rodinách a tým klesá aj počet povolaní. Konzumná spoločnosť zvádza tých, ktorí pocítili povolanie. Mladí ľudia sú ohrozovaní v čase detstva a dospievania. Klesá morálka. Stupňuje sa odpor k duchovným veciam. Podceňujú sa iniciatívy konané pre vzbudenie nových povolaní. Zabúda sa na zodpovednosť. Beda aj dievčatám, ktoré zvedú kňaza! Je správne, že sa modlíme za nové povolania. Vďaka patrí tým, čo aj hmotne napomáhajú pri nových povolaniach. „Boh žehná rodiny novokňaza do tretieho pokolenia,“ hovorí Don Bosko. Je čas maturít, čas rozhodovaní. Je čas formovať, hovoriť, viac prežívať, viac byť pripravený zachytiť hlas Boha.

„Boh je láska“ (1 Jn 4,8). Boh nás v každom novom povolaní obdarúva novým požehnaním. Prosme dnes Ježiša – Dobrého pastiera o tieto veľké požehnania. Modlime sa všetci. Rodičia, vy mladí priatelia, ale aj vy všetci... lebo žatva je veľká a robotníkov málo.
Pane, vypočuj našu pokornú prosbu. Požehnaj nás novými povolaniami a tých, ktorých si už povolal, požehnávaj a posväcuj.

Amen.