Štvrtá veľkonočná nedeľa

Vážiť si povolanie a modliť sa za nové povolania.

AI
Kňaz! Jedno slovo. Čo všetko sa o ňom hovorí, ako zmýšľa, k nemu pristupuje.

V USA pred pár rokmi uskutočnili zaujímavý pokus. Z jedného mesta vyrazili dva poštovné dostavníky ťahané koňmi. Cieľ ich cesty bol vo vzdialenom meste. Prvý dostavník mal ísť non- stop, len s krátkymi prestávkami na jedlo. Druhý však išiel iba šesť dní a v nedeľu ľudia i kone odpočívali. Každý počítal, že prvý dostavník dôjde do cieľa skôr. Na veľké prekvapenie však do cieľa dorazil prvý ten, ktorý využíval nedeľný odpočinok. A k tomu ešte s niekoľko hodinovým náskokom.

Čo má pokus s dostavníkmi spoločné s kňazstvom? Mnohí by chceli zreformovať kňazstvo. Chcú robiť akési pokusy. Majú svoje mienky na kňazstvo, ale nepýtajú sa, aké chce mať Boh kňazstvo svojej Cirkvi. Z dejín kňazstva vieme, že o reformátoroch už nepočuť. Cirkev je bojujúca i v stave kňazskom. Nie ľudia ustanovili kňazstvo, ale Kristus. On určil presné hodnoty kňazstva. Kristov stav kňazstva, sviatosť kňazstva zvíťazí nad všetkým, čo je ľudské o kňazstve.

KE
Ježiš zrozumiteľne a pravdivo hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky“ (Jn 10,27-28).

DI
Do veľkonočného obdobia, ktoré prináša nádej Ježišovým zmŕtvychvstaním, reálne zapadá aj modlitba o nové povolania zasväteného života. Ježiš stanovil sviatosť kňazstva pri poslednej večeri, ale po svojom zmŕtvychvstaní nielen poveril Petra hlavou Cirkvi, ale aj rozposlal učeníkov do celého sveta. Kristus kňaz naveky. Večný kňaz. Vyzýva nás k modlitbám za nové povolania tak kňazské ako i rehoľné a misionárske, ale dáva aj milosť tým, ktorí už svojim „áno“ odpovedali na jeho povolanie.
Každá doba mala svoju pečať na duchovných povolaniach. Popri ľudských hodnotách, musia mať povolania Božiu pečať. Boh povoláva a človek na povolanie odpovedá. Cirkev si nezatvára oči pred ťažkosťami, úlohami, povinnosťami duchovných povolaní. Cirkev však plní príkaz Boha a jeho vôľu. Preto sa Cirkev nebojí ani v oblasti povolaní, ale spolupracuje s Božou milosťou na nových povolaniach.

PAR
Na ceste ku kňazstvu narážajú mladí na tri prekážky. Pri príležitosti audiencie pre francúzskych biskupov pri ich návšteve ad limina apostolorum vyslovil pápež Ján Pavol II. myšlienky týkajúce sa dnešnej krízy kňazského povolania. Pritom spomenul tri zásadné ťažkosti, s ktorými sa mladí muži stretávajú pri svojom rozhodovaní o kňazskom povolaní. Sú to: strach pred záväzkom, chýbanie jasnej vízie o tomto úrade a ich osobný vzťah k Ježišovi Kristovi. Svätý Otec ďalej vysvetlil:
„Najväčšou prekážkou je strach pred záväzkom, pred neistou budúcnosťou tohto povolania, pretože žijeme v rýchlo sa meniacom svete, ktorý je zameraný na súčasný okamih a na pôžitok, a ako sa zdá, aj tieto záujmy sa rýchle menia. Možno to prekonať iba tak, že mladým mužom dodáme dôveru a nádej v Krista. V tomto zmysle tu musí spolupôsobiť celá výchovná práca v rodinách a v školách spoločne a pastoráciou mladých vo farnostiach.
Ďalším dôvodom, ktorý mladých mužov často odstrašuje od vstupu do kňazského seminára, je vývoj kňazského úradu samotného. Už od niekoľkých generácií sa kňazský úrad vo svojej forme veľmi zmenil. Boli chvíle, v ktorých mnohí kňazi boli vo svojej vlastnej identite veľmi zneistení. Kňazská služba veľa stratila zo svojej hodnoty vo verejnej mienke. Aj dnes ešte sa môže profil tejto služby javiť ako nejasný, čo mladým mužom rozhodovanie neuľahčuje. Preto je dôležité tento zasvätený úrad posilniť a priradiť mu v duchu spoločenstva dôležité miesto v Cirkvi, pričom zostanú zachované aj rozdiely a spoločné rysy s laikmi.
Tretia a zrejme najväčšia ťažkosť sa týka vzťahu mladých mužov k Bohu. Ich skúsenosti s Bohom sú často povrchné a relativizované množstvom náboženských ponúk. Túžba stať sa kňazom, však vyrastá z hlbokého intímneho vzťahu s Bohom, s vrúcnym osobným dialógom, čo sa predovšetkým vyjadruje v túžbe byť v blízkosti samého Boha. Je jasné, že kňazské povolania sú napomáhané všade tam, kde môžu vznikať skutočné stretnutia a osobné vzťahy s osobou Ježiša Krista, kde sa žije so sviatosťami, v modlitbe a v službe blížnemu.

MY
Pápež Ján Pavol II. na audiencii filipínskych biskupov počas ich úradnej návštevy Ad limina v príhovore k nim povedal: „Dnešný klérus nesmie podľahnúť pokušeniu chápať kňazstvo príliš svetským spôsobom ako „zamestnanie“ alebo „kariéru“, ako niečo, čím dosiahne iba zásluhy. Klérus by mal kňazstvo chápať oveľa viac ako povolanie odovzdávať samého seba a konať službu blížnemu a s rozhodnosťou prijímať dar celibátu ako aj všetko, čo je s ním spojené. Celibát sa má považovať za podstatnú súčasť vnútorného a vonkajšieho života kňaza a nielen za zdedený ideál, ktorý treba rešpektovať. Životný štýl niektorých duchovných však žiaľ úplne protirečí duchu evanjeliových rád a to napriek tomu, že tento duch by mal byť vlastný spiritualite každého kňaza. Škandalózne správanie sa niekoľkých málo kňazov ohrozilo vierohodnosť mnohých iných.“ V tejto súvislosti Svätý Otec povedal, že viem o úsilí, ktoré sa podnikajú, aby sa Cirkev postavila proti tomuto problému. Nikdy Cirkev nestráca nádej. Byť pravými učeníkmi predpokladá lásku, súcit s blížnym a súčasne aj prísnu disciplínu v prospech blaha všetkých. Biskupi a kňazi majú byť vždy spravodliví a plní milosrdenstva.
Preto je potrebné prikladať veľký význam a starostlivosť výchove kňazov a formácii bohoslovcov. Keď sa bohoslovec prihlási do seminára, okamžite začína proces formácie, aby sa stal dobrým a svätým kňazom. A to predpokladá rôzne roviny formácie a vzdelávania bohoslovcov.
Na prvom mieste je ľudská formácia, aby bohoslovec vôbec dokázal vnútorne spracovať kňazské cnosti ako jednoduchosť, cudnosť, múdrosť, trpezlivosť a poslušnosť.
Na druhom mieste je intelektuálna formácia predovšetkým vo filozofii a teológii s vernosťou Učiteľskému úradu Cirkvi.
Po tretie, v kňazských seminároch musí prebiehať aj pastoračná formácia, čím sa bohoslovec stane schopným realizovať teologické princípy v pastorácii.
A nakoniec je potrebné uviesť duchovnú formáciu. Najdôležitejšie je pravidelné prijímanie sviatostí predovšetkým sviatosti zmierenia. Ale treba pestovať aj osobnú modlitbu a zbožnosť a dôležité je aj časté stretávanie sa s duchovným otcom. Tak možno vychovávať kňazov, ktorí budú s radosťou konať všetko, aby Pánovi zachovali svoju vernosť a aby slúžili jeho stádočku.“
Počas takmer 25 rokov svojho pontifikátu vysvätil pápež Ján Pavol II. 2156 kňazov a 321 biskupov. Často apeluje Svätý Otec na mladých ľudí celého sveta, aby nasledovali Božie volanie k duchovnému životu a zdôraznil: „Boh si aj v dnešnej dobe volí mladých ľudí pre túto formu úplného odovzdania sa jemu. Kto toto volanie vo svojom vnútri počuje, mal by naň odpovedať veľkodušným „áno !´“

V Poľsku pri jednom kostole je kňazský hrob. Na náhrobnom kameni je upevnená socha Panny Márie a pri jej nohách sklenená schránka, v ktorej je uložený uschnutý myrtový venček – pamiatka na sobáš. Kňaz pochádzal z početnej rodiny a horlivo pracoval ako misionár v Afrike. Po rokoch mal možnosť navštíviť matku. Vtedy mu odovzdala venček so slovami: „Syn môj, mám radosť, že si dobrým kňazom a teším sa z tvojich úspechov v misiách. Nech je za to Boh pochválený. Ale pamätaj, že na začiatku tohto všetkého bola obetavá láska tvojej matky. Lebo keby som nebola sľúbila Bohu, že nikdy necúvnem pred žiadnou obetou spojenou s materstvom, možno by si nikdy nebol prišiel na svet. Veď si predsa 7. dieťaťom. Nech ti to vždy tento venček pripomína.“ Kňaz si venček s úctou vzal a po jeho smrti mu ho ľudia dali k nohám Panny Márie na náhrobný kameň.
Matka mala pravdu. Za hodnotným životom jedného hlásateľa evanjelia sa skrývajú obete mnohých ľudí. Aj náš národ, ak má mať dostatok ohlasovateľov evanjelia, musí priniesť nemalé obete a on ich aj prináša. Utrpenie na poli náboženskom, krv našich mučeníkov, bolesti mnohých vyznávačov sú semenom, z ktorého vyrástli a vyrastú horliví rozdávatelia Božích tajomstiev.
Preto aj my, povzbudení Ježišovými slovami, prosme Pána žatvy, aby poslal horlivých robotníkov na svoju žatvu a aby nám nikdy nechýbali obetaví Kristovi učeníci, ktorí nám svojim slovom i životom budú pripomínať, že človek nežije len z chleba a pre chleba, ale žije aj pre vyššie duchovné hodnoty.
A vy, milí kresťanskí rodičia, ktorí vychovávate synov, vkladajte do svojich každodenných modlitieb aj túto prosbu: „Pane, ak je to tvoja svätá vôľa, daj, aby náš syn stal sa kňazom!“

Ďakujeme dnes Bohu za duchovné povolania. Za nových i tých starších robotníkov vo vinici Pána. Za pastierov – kňazov a zasvätených, ktorých hlas počúvajú ovce – veriaci. Odprosujme aj za previnenia a hriechy. Prosme o Božie milosrdenstvo.

ADE
Môžu sa meniť kňazské košele podľa strihu... rehoľné šaty... aktualizujú sa výchovné prostriedky, normy, konštitúcie... Jedno ostáva. Boh volá. Boh bude aj odmieňať.
Modlime sa: „Pane, žatva ale veľká, ale robotníkov je málo. Prosíme ťa Pána žatvy volaj nových robotníkov, a tým čo už pracujú, daj síl vytrvať. Pane, daj rodičom milosť vychovať pre Cirkev duchovné povolanie. Pane, požehnaj farnosť, z ktorej vychádza nové duchovné povolanie.“

Amen.