Štvrtá veľkonočná nedeľa

Hlas Krista je hlasom Cirkvi, ktorá k nám hovorí cez svojich pastierov.

AI
Človek potrebuje vo svojom živote cítiť blízkosť niekoho, kto mu rozumie, kto vie, čo tento človek potrebuje. Zvlášť v ťažkých životných situáciách vyhľadávame ľudí, ktorí nás vypočujú, pochopia, poradia nám, čo máme robiť. Ale neexistuje na svete človek, ktorý by dokázal vidieť toho druhého vyčerpávajúco, so všetkými jeho trápeniami, životnými okolnosťami i schopnosťami na riešenie jeho ťažkostí. A predsa je niekto, kto nás pozná, chápe a drží pevne vo svojom náručí.

KE
Ježiš hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život“ (Jn 10,27-28a).

DI
Povolanie pastiera má v dejinách Izraela dlhodobú tradíciu a výnimočné postavenie. Už na prvých stránkach knihy Genezis čítame o Kainovi a o jeho spravodlivom bratovi Ábelovi, ktorý bol pastierom oviec. Patriarchovia boli kočovníkmi, ktorí putovali so svojimi stádami po zasľúbenej zemi. Jakub slúžil u Labana pri jeho stádach, aby si mohol vziať za ženu jeho dcéru Ráchel. Dejiny izraelskej monarchie zas spomínajú, ako Samuel po zavrhnutí Šaula prichádza do Betlehema pomazať nového kráľa. Keď Izai predvedie sedem svojich synov, z ktorých si Pán nevyvolil ani jedného, Samuel posiela po Dávida, ktorý pasie ovce. Aj starozákonní proroci neraz používajú obraz pastiera. Ezechiel prorokuje proti zlým pastierom, ktorí sa nestarali o ovce, ale pásli seba. Preto sám Pán sa ujme svojich oviec a postaví nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť. V tejto perspektíve prichádza Ježiš, ktorý o sebe vyhlási: „Ja som dobrý Pastier.“

PAR
Apoštol Ján už v úvode svojho evanjelia píše, že Ježiš „poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.“ A teraz Ježiš opäť hovorí: „Poznám svoje ovce... ja ich poznám.“ To je jednou z vlastností dobrého pastiera. Pozná svoje ovce a vie, čo potrebujú. Jeho ovce si to veľmi dobre uvedomujú, a preto je medzi pastierom – Kristom – a jeho ovcami veľmi blízky a nežný vzťah. Dôverujú mu, a preto idú za ním. A cestu, ktorou za ním majú ísť, poznajú. Poznajú ju vďaka tomu, že počúvajú jeho hlas. Táto cesta vedie k večnému životu a v skutočnosti niet pre nás inej cesty k večnému životu, ako je Ježiš Kristus. Preto je dôležité počúvať jeho hlas. Ako však môžeme počuť Kristov hlas v dnešnej dobe, 2000 rokov po tom, ako chodil po tejto zemi?
Dnešný svet je priam preplnený rôznymi hlasmi, ktoré neraz ohrozujú život mužov a žien dneška, najmä život mladých ľudí. Zvlášť v nich akoby chceli prehlušiť, ba priam udusiť hlas Krista, ktorý viacerých z nich osobitným spôsobom pozýva: „Poď za mnou.“ Tieto nebezpečné hlasy, ktorými je preplnený tento svet, vychádzajú z bezuzdného liberalizmu, z nezriadenej túžby po absolútnej slobode bez akýchkoľvek zásad a nariadení. Sú to hlasy, ktoré požadujú kariéru aj za cenu prevracania kabátov, podvodov a šliapania po chrbtoch ľudí, chvíľkový pôžitok dosiahnutý cez alkohol a drogy, zbavenie sa zodpovednosti za dieťa cez potrat, „úľavu“ v utrpení starých a nevyliečiteľne chorých ľudí cez eutanáziu, voľné zväzky mužov a žien. Ba dokonca sa nájdu aj také hlasy, ktoré by chceli postaviť spoločný život dvoch mužov alebo dvoch žien na úroveň manželského zväzku muža a ženy. V tejto hroznej disharmónii hlasov tohto sveta akoby sa strácal hlas Krista, ktorý je tichý a pokorný srdcom. A predsa iba tento hlas vedie k večnému životu. Ako ho teda nájsť?
Kristus nás ani v dnešnom svete nenecháva samých. Jeho hlas môžeme počuť v Božom slove, lebo „on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo.“ A potom, jeho hlas môžeme počuť, keď k nám Cirkev hovorí cez svojich pastierov. A myslím, že práve to by malo byť v centre našej pozornosti dnes, keď sa modlíme za duchovné povolania: hlas Krista, dobrého Pastiera, je hlasom Cirkvi, ktorá k nám hovorí cez svojich pastierov.

MY
Dejiny Cirkvi sú bohaté na príklady pastierov, ktorí konali a konajú podľa príkladu Krista, dobrého Pastiera. Ja vám teraz ponúknem udalosť, ktorá opisuje stretnutie takéhoto pastiera s človekom, ktorý v sebe cíti povolanie dobrého Pastiera – Krista, aby ho nasledoval a stal sa aj on pastierom veriacich.

Je jún 1936. Biskup stojí v pracovni za vysokým pulpitom a píše. Od nástupu na biskupský stolec v roku 1921 musí čeliť problémom svojich veriacich. Národ poznačený vojnovými hrôzami, poničený duchovne i hmotne. Bolo treba čím skôr sa pustiť do výchovy početnejšieho kňazského dorastu, zriadiť malý, zveľadiť veľký seminár, predchádzať tomu, aby sa v krajine zakorenila zločinná Marxova teória. Uvedomoval si, že národ potrebuje školy, kvalitných vychovávateľov, vzdelanie, a tým sa pozdvihne aj jeho hmotná úroveň. Cirkev nemala možnosť vychovávať vlastných učiteľov – nechal teda prestavať a zveľadiť dva učiteľské ústavy: ženský v Levoči, mužský na Kapitule. Opustené oravské deti dostali nový domov v Mokradi, Charita sa pod jeho vedením starala o chudobných na celom Slovensku. Výnosy z biskupských lesov a oráčiny šli tiež na stavbu kostolov a veľkého množstva budov pre základné školstvo, študentské štipendiá, ale hlavne na podporu tým, čo zápasili s najväčším nedostatkom... Na Spišskej Kapitule zasadá od rána konkurzná komisia a vyberá kandidátov kňazstva do seminára. Biskup zdvihne na chvíľu zrak od papierov a pozrie do okna. Upúta ho postava sediaca pri vchode do veže katedrály. Už hodinu sa odtiaľ nepohla. Biskup privrie kanceláriu a zíde dolu schodmi. Od rezidencie sa vyberie rovno k mladému zúfalcovi. Ten sa strhne, vyskočí, keď pred ním z ničoho nič vyrastie dôstojná postava, ktorá ho hneď zmätie otázkou: „Čo sa ti stalo, syn môj?“ Oslovený ledva vyjachce pozdrav a potom sa prizná: „Nechcú ma prijať do seminára, osvietený pán biskup.“ „Ako sa voláš?“ „Ďurka Ján.“ „Odkiaľ si?“ „Zo Sily. Len teraz bývam v Trnave.“ „V Trnave... A nebolo by ti bližšie študovať za kňaza v trnavskom seminári?“ „Chcel som. Odmietli ma.“ „Prečo?“ „Kvôli zraku,“ povie chlapec a skloní hlavu. Biskup začne po latinsky: „Kde si maturoval?“ „V nitrianskom malom seminári.“ „A teraz? Z čoho žiješ?“ „Dávam kondície po rodinách.“ „Rodičia ťa nepodporujú?“ „Nemáme majetok. Otec nezvláda všetko. A mama... nám umrela.“ Mládencovi sa zachveje hlas a skoro zlomí. No snaží sa držať, veď možno tento biskup, o ktorom každý vie, že je veľký ľudomil... Čo keby... Nenaberie odvahu na to ani pomyslieť. Veľkému kňazovi sa pozdáva jeho dokonalá latinčina, naschvál ho ďalej obracia: „Koľkých máš súrodencov?“ „Piatich, osvietený pán biskup.“ A biskup nahlas zauvažuje: „Komisia predsa ešte úradne nevyhlásila výsledky konkurzu. Tie budú až poobede k dispozícii. Syn môj, možno sa zavčasu strachuješ.“ „Mne povedali okamžite, že nemusím čakať, že... Ani sa ma poriadne nič nespytovali.“ „Vravíš hneď... Lenže oficiálne sa nečítali žiadne mená. Až popoludní. Radím ti počkať.“ „Ozaj? Ešte by sa dalo...?“ „Pravdaže. Komisia môže zmeniť názor.“ Možno od radostného vzrušenia a vypätia nervov sa kandidátovi zatočí hlava a musí si, náhle zblednutý, znovu sadnúť na otesanú skalu. Vzápätí chytro vstáva a ospravedlňuje sa. Biskup naň skúmavo pozrie. „Kedyže si naposledy jedol? Biskupovi neklam! Kedy to bolo?“ „Včera ráno,“ prizná zahanbený mládenec. „Tak sa poď najesť, syn môj! Nebudú to hody, ale aby si vydržal aspoň do vyhlásenia výsledkov. Hybaj!“ Biskup vovedie mládenca do skromnej komôrky vedľa kuchyne. Z nej nazrie dnu rádová sestra prepásaná bielou zásterou. Jeho excelencia poprosí „o to, čo obvykle“ – obyčajné zemiaky s kyslým mliekom, ale „hosťovi treba dať najesť“; na konkurze ho údajne vytrápili, teda si zaslúži. Tak pred neho prinesú polievku i plný tanier šúľancov. Počas obedu pokračuje rozhovor. Chlapec rozpráva úprimne, bez prikrášľovania, pred týmto biskupom sa za svoju biedu nehanbí. Veľa o ňom počul, vie, že v povestnej spovednici pri Božom hrobe trávi celé hodiny, a pozná i všetky jeho pastierske listy. Najlepšie ten, v ktorom vyzýva „nenásytnú žiadostivosť sveta po bohatstvách liečiť láskou k chudobe“. Chlapec sa prizná, že býva v hlinenej chalúpke so slamenou strechou. Keď na nej strecha zhorela, zadlžili sa, aby mohli kúpiť škridlu. Pre biedu a skorú matkinu smrť mu príbuzní počas štúdií nemohli ničím vypomáhať. Pretĺkal sa teda, privyrábal si doučovaním a často si chudobný študent musel vypytúvať stravu po všelijakých jedálňach. Až keď miništroval v kláštore u piaristov, tam sa dostal k poriadnym obedom. Zrak mu slabol najmä od prímy, na mape raz nevedel ukázať Bajkalské jazero a radšej dostal päťku, než aby sa priznal, že modrú škvrnu nevidí. Iba triedny ho doviedol k očnému lekárovi. Od maturity nosí okuliare s osemnástimi dioptriami. Hlásil sa nedávno k misionárom, bol aj za otcom gvardiánom u františkánov, ale všade ho odmietli. Toľko príbeh mládenca. A zrejme práve vďaka tomuto rozhovoru s biskupom Jánom Vojtaššákom sa z mladého chlapca raz stane kňaz a známy básnik katolíckej moderny Janko Silan.

ADE
Cesta za Kristom a odpoveď na jeho volanie nikdy nie je ľahká. Vyžaduje obete. A podobne je to aj v celom živote človeka – kňaza, ktorý chce svoj život pripodobniť Kristovi – dobrému Pastierovi. Veď Ježiš nikdy nikomu nesľúbil, že keď ho bude nasledovať, bude jeho pozemský život prechádzkou rajskou záhradou. Práve naopak, „kto chce ísť za mnou,“ hovorí, „nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Ale pritom nás uisťuje, že v tomto zápase nikdy sme sami, lebo je s nami on. Drahí bratia a sestry, „Pánov ľud a ovce jeho stáda“, prosme v dnešný deň, aby si Pán na príhovor Panny Márie, Matky Cirkvi a Matky kňazov, aj spomedzi vás povolal mužov, ktorí budú privádzať jeho ovce na bohaté pastviny Božieho slova. Tam budú počuť Kristov hlas a pôjdu za ním. On ich bude pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A dá im večný život.

Amen.