Zoslanie Ducha Svätého - Turice

Slovensko má poslanie v Duchu Svätom.

Spýtajme sa, čo v nás dnes vyvolá spojenie slov Duch Svätý, misie, Slovensko a Šaštín? Od zmŕtvychvstania Pána Ježiša uplynulo päťdesiat dní. Uvedomujeme si, že Slovensko je časťou Cirkvi, do ktorej, či sa to niekomu páči alebo nie, patríme! Hovoríme o našom Slovensku, že je v strede Európy. Európy, o ktorej sa v histórii hovorí ako o kresťanskej Európe. A o Slovensku sa pred polstoročím začalo rozprávať ako o krajine pekných začiatkov misijných iniciatív. Pútne miesto Šaštín je znamením duchovného života malého národa pod Tatrami.
Dnes na sviatok Zoslania Ducha Svätého si uvedomujeme význam slov Svätého Otca Jána Pavla II. o novej evanjelizácii, že my dnes, v tejto dobe, máme zodpovednosť za vieru, ktorú sme prijali od našich otcov a máme zodpovednosť ako a akú vieru odovzdáme budúcim generáciám. Zaiste si uvedomujeme zodpovednosť za vieru v našom národe, ale aj svedectvo viery pre celý svet. Sviatok Zoslania Ducha Svätého je mementom, aby si uvedomili, že misijné hnutie je teplomerom celkového stavu viery. Kde chýba misijný zápal, tam je viera slabá.

Svätý Lukáš v Skutkoch apoštolských o priamych svedkoch zostúpenia Ducha Svätého v Jeruzaleme napísal: „Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť... ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2,4).

Svätý Lukáš predstavuje Cirkev ako výsledok pôsobenia Ducha Svätého. Opisuje príbeh, ktorý je nabitý množstvom symbolov ako: hukot, ohnivé jazyky, moc, že začali hovoriť inými jazykmi, alebo symbol holubice pri rieke Jordán, keď bol Ježiš pokrstený. Zostúpenie Ducha Svätého je veľký Boží čin, ktorého svedkom sa stávajú rôzni ľudia, ktorí sa pýtajú: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch“ (Sk 2,7-11). Táto udalosť sa dá chápať ako istý protiklad pomätenia jazykov pri babylonskej veži. Tam nastalo znamenie ako dôsledok ľudskej pýchy, ľudia si prestali rozumieť a tu je začiatok nového života, ktorého charakteristikou je, že si rozumieme. Je to začiatok veľkého procesu v dejinách. Ducha Svätého začíname chápať ako moc a silu Boha, ako dynamický moment v dejinách, ktorý uvádza do pohybu dejiny Cirkvi.
Tu zvláštnym spôsobom vidíme prejaviť sa Ducha Svätého, ale to neznamená, že to bola len jednorazová udalosť. Duch Svätý začal svoju činnosť, ktorá bude trvať až do konca čias. Duch Svätý je a bude hlavným iniciátorom dejín Cirkvi, ako jej vnútorný sprievodca jej života. My sme zvykli o Duchu Svätom v Cirkvi hovoriť v spojitosti so sviatosťou birmovania, ale Sväté písmo a cirkevná tradícia nám hovoria o Duchu Svätom, ktorý sa nedá spútať; pôsobí ako vietor a pôsobí bez ohľadu na naše zvyky kde chce a ako chce. Naša viera nás učí, že Duch Svätý sa zmocní človeka bez ohľadu na nejaké zvyky a nie je to podmienené ani vekom človeka, ani postavením.

Aj nám je potrebné prijať za svoje slová Pána Ježiša, ktoré povedal po svojom zmŕtvychvstaní, keď dýchol na apoštolov: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20,22). A vtedy ustrašeným apoštolom dáva poverenie, moc, a posiela ich do sveta slovami: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené a komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,23). Ježiš apoštolov poveruje mocou Ducha a posiela do sveta nie ako prorokov skazy a beznádeje, ale ako pastierov hľadať stratené, zablúdené, choré ovce a sprostredkovať im odpustenie hriechov. Ježiš si praje, aby sme prijali Ducha Svätého. Ježiš chce, aby sme sa stali a cítili byť členmi Božej rodiny, tými, čo sú obdarovaní jeho Duchom. Teda nie iba prijať sviatosti krstu a birmovania, ale prijímať i sviatosť pokánia – odpustenia hriechov. To, že prijímame sviatostné odpustenie, hlásime sa k Duchu Svätému. Žiadne náboženstvo nezdôrazňuje a nehlása tak intenzívne odpustenie ako kresťanstvo. Je aj našou úlohou, aby sme svojím životom svedčili o Božom odpustení. Pre nás viera nie sú len Vianoce alebo Veľká noc, ale celý rok, keď žijeme svoje povinnosti a úlohy kresťanov. Naša viera sa nedá, nesmie a nemôže uzavrieť do našich domov, kostolov, alebo obmedziť len na našu vlasť. Duchom Svätým sme vedení k činnej viere, aktivite lásky, pravdy, spravodlivosti vo všetkých oblastiach spoločenského života: vo vede, kultúre, umení, politike... Je to Duch Svätý, ktorý nás oslovuje myslieť aj na tých, čo o Bohu nepočuli, alebo nedostatočne sa im ohlasovalo evanjelium. Duch Svätý viedol apoštolov vtedy do celého známeho sveta. Apoštol Peter odchádza do Ríma, do hlavného mesta vtedajšej najväčšej krajiny. Apoštol Andrej hlása evanjelium v krajinách pri Čiernom mori a neskôr v južnom Grécku, kde bol aj ukrižovaný v meste Patras. Apoštol Jakub starší, brat apoštola Jána, nazývaní “synovia hromu“ pre svoju povahu, zomiera ako prvý vo svojej vlasti, kde neohrozene ohlasoval rodákom učenie Krista. Jeho brat jediný nezomrel mučeníckou smrťou, keď mnoho trpel. Hlásal evanjelium v Malej Ázii, najmä v Efeze a vo vyhnanstve na ostrove Patmos. Filip v dnešnom Turecku v Hierapoli zomrel mučeníckou smrťou, pribili ho na kríž a kameňovali ho. Jakub mladší hlásal evanjelium v Jeruzaleme, kde ho zhodili z hradieb a dobili kyjakom. Apoštol Bartolomej, rodák z Kány Galilejskej, šiel hlásať evanjelium až do Indie a v Macedónsku na rozkaz kráľa Astyaga mu stiahli kožu z tela a popravili. Apoštol Tomáš ohlasoval Krista v Perzii, dnešnom Iráne. Bol málovravným rybárom. Keď prijal Ducha Svätého, nielen volá – Pán môj a Boh môj – ale v Mailapure pri Madrase v Indii zomiera prebodnutý dýkou. Kamenári, zememerači, architekti si ho zvolili za patróna. Apoštol Matúš, evanjelista, nielen píše, ale aj cestuje a ohlasuje evanjelium najprv v Etiópii, v Ponte a Perzii. Najprv colník a nakoniec mučeník prebodnutý oštepom. Apoštoli Šimon Horlivec a Júda Tadeáš pre Krista pracovali v Egypte, Arábii, Sýrii a umučení boli v Mezopotámii. Júda bol bratranec Pána Ježiša.

Týchto dvanásť mužov si Ježiš povolal od rybárskych sietí, aby sa stali rybármi ľudských duší. Vyšli z malej krajiny, aby Kristove učenie ohlásili celému svetu. Prijali nielen Ducha Svätého, ale dali sa ním viesť. Stali sa svedkami viery v Krista v Duchu Svätom.
Dnes máme povinnosť byť svedkami viery Krista v Duchu Svätom. Bez Ducha Svätého Boh je vzdialený. Kristus by patril minulosti, evanjelium by bolo mŕtvym písmom, Cirkev by bola len organizáciou, liturgia len spomienkami a kresťanský život stavom otrokov. Cirkev Kristova aj dnes žije a bude žiť. V Duchu Svätom je stále živá a mladá. Duch Svätý aj dnes riadi Cirkev cez pápeža, biskupov. Cirkev v Duchu Svätom má a vie dať to, čo iné hnutia, organizácie, strany nemôžu a nevedia dať. V Duchu Svätom aj dnes noví a ďalší pracovníci odchádzajú do vinice.
Kardinál Newman hovoril, že na Cirkev sa dá pozerať ako na vitráž. Z vonkajšej strany je vidieť len obrysy, ale ak chceme vidieť krásu okna – vitráže, musíme vojsť dnu a pozerať smerom do svetla. Kto vstúpi do spoločenstva Cirkvi a pozerá na ľudí, veci a udalosti v Duchu Svätom, dostáva celkom iné hodnoty o Cirkvi.

Duch Svätý aj dnes inšpiruje smelé cesty apoštolov novej evanjelizácie. Aj dnes sprevádza tých, čo ho prijímajú a dajú sa ním viesť svojimi darmi. Aj dnes je Duch Svätý motorom činnosti a aktivity Cirkvi. Duch Svätý teda nielen na Turíce a nie iba apoštolov naplnil svojimi darmi, ale aj dnes a všetkých nás, keď robíme všetko preto, aby sme boli svedkami viery.
Pozrite, za mladým mužom prišiel jeden sektár. Mladý muž mal hlbokú vieru a len čo usadil sektára, povedal mu: „Skôr ako ma začnete presviedčať, dovoľte mi, aby som vám mohol položiť jednu otázku: „Povedzte mi, bolo by múdre, keby šofér pri benzínovej pumpe čerpal benzín do plnej nádrže?“ „Nie, to by nebolo múdre“, odpovedal sektár. „No vidíte. Moje srdce je plné katolíckej viery. Plné! Do môjho srdca tankovať vieru, to by bolo nerozumné. A preto vám radím, nájdite si iného človeka, neveriaceho, ktorý má prázdne srdce, ktorý nemá vieru v srdci, a tam tankujte vieru. Ja sa budem za vás modliť, aby ste boli aj vy šťastný, aby ste mali pravú vieru.“ Sektár vstal, poďakoval a odišiel. O nejaký čas sa sektár vrátil a hneď vo dverách povedal: „Nebojte sa, nejdem tankovať vieru do vášho plného srdca. Ale prišiel som vám povedať, že cestou od vás som rozmýšľal, s akou láskou ste ma prijali, ako ste sa so mnou pekne rozprávali. A preto opúšťam sektu, chcem sa stať aj ja kresťanom katolíkom. Ďakujem vám!“ A objal mladého muža so slzami v očiach.
Cirkev má svojich svedkov a Duch Svätý ich chce mať aj každého z nás. Je správne, že dnes na sviatok Zoslania Ducha Svätého chceme byť pravými svedkami viery. Uvedomujeme si, že naše svedectvo potrebuje naše Slovensko, ale aj mimo našej vlasti.

Modlime sa za nové misijné povolania. Prosme za tých, čo pracujú v misiách, najmä za slovenských misionárov na celom svete: v Rusku, Papua Novej Guiney, Afrike, ale aj západnej Európe.

Amen.