Zoslanie Ducha Svätého - Turice

Aj vo všedné dni byť svedkom v Duchu Svätom.

Nepatríme k tým, čo nielen konštatujú, ale aj cítia nedostatok času pre seba, duchovné hodnoty, ale aj pre svoje okolie, drahých? Osobné stretávanie nahrádzajú diktafóny, odkazovače, internetové stránky. Technika a veda nám uľahčujú život, ale osobný kontakt nenahradia.
Viac a viac ľudí sa neraz pýta: Ako sa stať pánom svojho času? Ako sa nestať otrokom svojich právd? Ako sa vyhnúť omylom? Čo robiť, aby sme svojho Boha vedeli počúvať, prijímať, plniť jeho príkazy, slová?

Na Turíce si pripomíname slová: „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, a naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som povedal“ (Jn 14,26).

O Duchu Svätom sa pomerne málo hovorí. Zostáva akoby v tieni Otca a Syna. A predsa je to práve on, ktorý svojimi darmi môže a chce nás obdarovať, pokiaľ mu dovolíme. Dary Ducha sú nenápadné. A predsa tieto dary sú ničím a nikým nenahraditeľné.
Čo sa vlastne udialo na päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní a desiaty deň po nanebovstúpení Pána Ježiša? Isté je, že to nepochopíme v celej plnosti.
V Starom zákone boli Turíce veselým sviatkom žatvy, dožinkami. Pôvodne to bol sviatok spomínania na dar Zákona na Sinaji. Neskoršia tradícia hovorí, že Zákon na Sinaji bol proklamovaný v 70 jazykoch, teda v plnosti rečí, takže Desatoro je záväzné pre všetky národy. Tak sa rozumie, že Zákon ovláda celé židovstvo a Ježiš zoslaním Ducha Svätého na Turíce chce dať novú náplň sviatku. V sile Ducha Svätého bude ohlasované učenie Krista, ktorý “neprišiel zrušiť Zákon a prorokov, ale ich naplniť“. Lukáš vidí vo vzkriesení, nanebovstúpení a zoslaní Ducha obsah Kristovho povýšenia, to, čo sa začalo vstupom Krista do Jeruzalema a napĺňa sa zoslaním Ducha Svätého.
Podľa Skutkov apoštolov (porov. 2,1-11) bolo v Jeruzaleme v čase Turíc mnoho Židov a nábožných ľudí. Apoštoli s Pannou Máriou a ďalšími plnili slová Pána Ježiša a vo večeradle sa modlili, čakali prisľúbeného Ducha. Celý Jeruzalem prekvapil hukot z neba, ktorý sa šíril z večeradla. Zvedavý zástup nielen počul hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a nad tými čo boli vo večeradle, videli akoby ohnivé jazyky, nad každým jeden. Evanjelista sv. Lukáš o tom píše: „Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2,4). Tí, ktorých priviedol k večeradlu neznámy úkaz, boli zmätení, stŕpli od údivu, pretože tí z večeradla boli Galilejčania a počuli „ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch“ (Sk 2,11). Duch Svätý začal dosvedčovať, že Ježiš Kristus je Boh a Pán, a rozmanitosť rečí a národov už na prvé Turíce je znamením, že všetci sme jedným Božím ľudom. Opis udalosti ukazuje počiatok Cirkvi a je výsledkom pôsobenia Ducha Svätého. V príbehu o Turíciach je mnoho symboliky.

Počuteľné a viditeľné znamenia vyjadrujú mocné Božie pôsobenie. Tak grétčina, latinčina i hebrejčina vyjadrujú ducha, vietor a dych rovnakými alebo podobnými slovami, a tak súvislosť medzi symbolom vetra a medzi Duchom je istá. Prudký vietor je teda obrazom príchodu Ducha Svätého.
Ohnivé jazyky znázorňujú, že každý zúčastnený má podiel na dare Ducha Svätého.
To, že „začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (v. 4), môže sa rozumieť, že hovorili jazykmi prítomných ľudí a tiež aj nezrozumiteľnou nápadnou rečou z popudu Ducha.
Zástup hovoriaci mnohými jazykmi možno chápať ako ľudí, ktorí sa z diaspory – cudziny presťahovali do Jeruzalema, aby tam očakávali príchod Mesiáša. Zdá sa, že títo ľudia boli otvorení očakávanému Mesiášovi a tvoria hlavnú časť prvotnej Cirkvi, keď „v ten deň sa prihlásilo asi tritisíc duší“ (Sk 2,41).
Udalosť Turíc sa nepredstavuje ako technický prostriedok ohlasovania evanjelia, ale ako mocný Boží čin, ktorého svedkami sú najrôznejší ľudia.
Turíce sa môžu chápať ako protiklad udalosti pri pomätení jazykov v Babylone. Babylon je dôsledok pýchy a Jeruzalem začiatok novej éry.

Čo sa vlastne udialo na päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní a desiaty deň po nanebovstúpení Pána Ježiša? Isté je, že to nepochopíme v celej plnosti. Je potrebné dodať, že Skutky apoštolské predstavujú Ducha ako moc, silu Boha, ako dynamický moment v dejinách, ktorý uvádza do pohybu dejiny Cirkvi.

Duch Svätý teda nekonal len na Turíce. Dnes nekoná Duch Svätý len pri vysluhovaní sviatosti birmovania. Duch Svätý svojou mocou pôsobí i dnes, a to aj vtedy, keď človek nevidí, nechce vidieť jeho dielo. Je správne, že dnes si nielen pripomíname udalosť Turíc, ale chceme sa otvoriť darom Ducha Svätého. Z našej strany je potrebné prijať Ježišov pokoj. Uveriť v Krista ako svojho Boha a Pána. Zrieknuť sa hriechu, vyznať svoju lásku Bohu a otvoriť sa láske Božej podľa miery, ako sme schopní.
Duch Svätý preto ustráchaných a uzatvorených učeníkov posiela svojou mocou, aby konali v jeho mene. Duch Svätý aj dnes posiela ohlásiť radosť, pravdu, lásku. Priviesť zablúdené a choré ovečky do ovčinca. Uľahčiť návrat márnotratných synov k Otcovi. Sprostredkúvať odpustenie hriechov, zmierovať ľudí s Bohom a medzi nimi navzájom. Čo nám toto všetko pripomína? Sme ochotní prijať poverenie a ísť v Duchu Svätom? Kresťan sa nemusí báť zobrať poslanie a ísť plniť vôľu Božiu. Nielen hierarchické kňazstvo, ale všeobecné kňazstvo, ktoré sme prijali pri krste, nás po prijatí sviatosti birmovania poveruje „choďte a učte...“. Sviatok Turíc pripomína, že máme byť svedkami Božej lásky medzi ľuďmi. Každý z nás dostáva zjavenie Ducha, aby to osožilo iným.
Pokiaľ budeme plniť vôľu Božiu, Duch Svätý nás bude viesť a riadiť svojimi darmi. Kresťan preto žije nenápadne svoj život. Netúži po sláve, moci, popularite. Dary Ducha sú nenápadné. Máme primerane rozvíjať talenty, dary, drachmy, čiže obchodovať, pracovať na sebe, aby sme vrátili znásobený dar.
Každý stav, matka, otec, rodičia, robotník i úradník, laik i duchovné osoby majú spolu nachádzať pôvab a krásu svojho povolania a poslania. Aj dnes Duch Svätý je činný skrze nás a v nás.

Ten Duch Svätý, z ktorého počala Panna Mária pri zvestovaní, ten Duch Svätý, ktorý pri rieke Jordán vydal svedectvo o Kristovi, ten Duch Svätý, ktorý vzkriesil Krista, ten pôsobí aj v nás a skrze nás.
Tak ako sa zmenil Peter, keď zo strachu zaprel Ježiša na Pilátovom nádvorí a po prijatí Ducha Svätého bez strachu káže: „Robte pokánie“ (Sk 2,38), dajme sa zmeniť Duchu Svätému aj my. Ján a Peter idú do Samárie, aby bratov a sestry, ktorí prijali krst, upevnili vo viere vkladaním rúk a modlitbou. Povinnosť nás kresťanov je verejne vyznať a nezaprieť, že sme kresťania.
Sviatosťou birmovania sme sa stali “dospelými“ kresťanmi. Do duše nám bol vtlačený nezmazateľný znak, keď sme vedome a dobrovoľne v Duchu Svätom vyznali, že chceme žiť svoju vieru, učenie Ježiša Krista. Ducha Svätého máme prosiť, aby sme viac chápali a prijímali jeho dary.
Bez pomoci a darov Ducha Svätého nemôžeme zachovať si ideál evanjelia. Vtedy by sme boli bludári ako Pelagius, ktorý sa domnieval, že dá sa zachovať ideál evanjelia vlastnými silami. Ježiš v podobenstve o viniči a ratolesti učí: „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15,4). Na Turíce sme dostali „moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12), ale táto moc je od Kristovho Ducha, s ktorým máme byť čo najužšie spojení životom modlitby. Len tak budeme svedkami vzkrieseného Krista. Len tak chápeme, že budúcnosť Cirkvi je v našich rukách a závisí aj na nás.

40-ročná matka štyroch detí hovorí: „To, o čom nehovoria v mojom prípade lekári ako o zázraku, len ticho krčia ramenami, môžem povedať, je dielo Ducha Svätého.“ Pred desiatimi rokmi jej zistili sarkóm, zhubný rakovinový nádor. Bola žena v rokoch s troma malými deťmi. Boli to pre ňu ťažké chvíle. Dni a noci na oddelení, kde pacientom vypadávajú vlasy, chudnú, kde jedny odchádzajú na cintorín a noví prichádzajú na ich posteľ, človek o kde-čom premýšľa, búri sa, hnevá, dúfa, nahovára si, plače...
„To všetko som prežila“, hovorí dnes už zdravá žena v rokoch. Po jednej návšteve kňaza, keď mi priniesol eucharistického Krista a v tichu som sa pokúšala sústrediť na modlitbu, som pocítila v srdci hlas: „Chceš žiť? Aj ja chcem. Urob, čo je v tvojich silách a o ostatné sa nestaraj.“ Roztriasla som sa na celom tele. Po chvíli som sa pristihla, ako šepkám: buď tvoja vôľa. Uzdravenie sa neuskutočnilo v okamihu. Prekonala som ešte dve operácie a niekoľko mesiacov v nemocnici. Žijem. Ba čo viac, o štyri roky, i napriek kritike lekárov, som počala a porodila zdravé dieťa.
Dnes viem, že vo svojej viere som pevnejšia a istejšia. Denne si uvedomujem význam Ducha Svätého v mojom živote. Modlím sa k Duchu Svätému, radím sa s ním, viac si uvedomujem, že moje telo je chrámom Ducha Svätého.“

Aj v našom srdci máme takýto vzťah k Duchu Svätému? Prebýva v nás Duch Svätý? Modlime sa k Duchu Svätému?
Je správne, že venujeme pozornosť prijatej sviatosti birmovania a účinkovaniu Ducha Svätého v našom živote. Turíce sú príležitosťou obnoviť svoj vzťah k tretej božskej osobe, Duchu Svätému, Láske medzi Otcom a Synom.

V Duchu Svätom náš prirodzený i duchovný život je ešte viac plnší, živší a obohacuje. To nielen konštatujeme, ale denne sa o tom presviedčame. V spolupráci s Duchom Svätým nachádzame viac času pre seba i okolie, pre vieru i vedu, a to už niečo znamená. Vďaka ti, Bože, Duch Svätý, za sedem darov: múdrosti, rozumu, rady, sily, umenia, nábožnosti i bázne Božej.

Amen.