Veľký piatok

Nie z povinnosti, ale z lásky k Bohu zastavme sa pod krížom.

Kráľ Milinda si mal zavolať kňaza a pýtať sa: „Ty tvrdíš, že človek, ktorý sto rokov páchal rôzne hriechy a pred smrťou poprosí Boha o odpustenie, že bude spasený? A ten, kto sa dopustí len jedného hriechu a neoľutuje ho, skončí v pekle? Je to spravodlivé? Vari sto zločinov je niečo menej ako jeden?“ Starý kňaz odpovedal: „Keď zoberiem do rúk malý kameň a položím ho na hladinu jazera, potopí sa, alebo zostane na hladine?“ „Potopí sa!“ „A keď vezmem sto veľkých kameňov, naložím ich na loď a tá vypláva na jazero, potopí sa, alebo zostane na hladine?“ „Nepotopí sa a bude plávať.“ „Je teda sto kameňov i s loďou ľahkejších ako jeden kamienok?“ Kráľ nevedel, čo má odpovedať. Kňaz mu to vysvetlil: „To isté platí o ľuďoch a Kristovi. I človek, ktorý sa dopustil mnohých hriechov, keď sa obráti, nemôže ísť do pekla. Naopak, človek, ktorý sa dopustí len jedného hriechu, ale nežiada Boha o odpustenie, milosrdenstvo, bude zatratený.“ (´B. Ferrero, Další příběhy pro potěchu duše, s. 68)

Dnes stojíme pod krížom. Aké rôzne myšlienky nám preletia hlavou! Napríklad: Bolo možné, aby sa bol Kristus vyhol smrti na kríži? Zaiste áno. U Boha nič nie je nemožné. Prečo teda Kristus zomrel? Nebolo inej cesty, rozumnejšej, pohodlnejšej či jednoduchšej, aby sa dosiahol rovnaký cieľ k uzmiereniu Boha s ľuďmi? Kristus sa však nevydal cestou najrozumnejšou, najpohodlnejšou či najjednoduchšou, ale cestou najkrajšou, cestou lásky. Má snáď Boh záľubu v utrpení? Keby mal, náš život by vypadal úplne ináč. Boh sa však utrpenia nebojí, pretože utrpenie prináša radosť a úžitok. V čom spočíva odpustenie hriechov? Zaiste nie v ukrižovaní a smrti Krista. Veľkosť jeho bolesti nerozhoduje o odpustení našich hriechov. Boh sám rozhoduje o podmienkach, spôsobe a miere odpustenia. Keby Boh chcel, mohol by odpustiť i bez ukrižovania Krista.
Veľký piatok je pre nás veriacich mementom, keď si pripomíname zmysel ukrižovania Krista. Boh nám dnes chce nielen povedať, ale jasne ukázať sám na sebe, že náš život i keď sa nám často môže zdať nezmyselný, má svoj hlboký zmysel a stojí za to ho žiť i keď sa ocitneme na dne.

A toto memento si uvedomujeme pri mnohých známych slovách dnešného evanjelia, najmä pri slovách: „Je dokonané“ (Jn 19,30).

Dnes viac ako kedykoľvek v roku myslíme na tajomstvo kríža. Mnohí nachádzame pri pohľade na Ukrižovaného odpoveď na otázky našej spásy. Nebol to Boh Otec, kto ukrižoval Krista, ale my ľudia, ktorí sme neprijali radostnú zvesť evanjelia. Božia láska k nám ľuďom je na kríži vystavená najťažšej skúške. Milovať hriešnika znamená vystaviť sa riziku odmietnutia, zrady, násilného odstránenia. Boh v tejto skúške obstál a obstojí v nej i človek, Ježiš z Nazareta. Kríž zjavuje pravú podstatu hriechu a zároveň víťazstvo Božej vernosti a lásky. Boh nemá zaľúbenie v bolesti, ale láska je silnejšia ako zlo hriechu i ako bolesť, ktoré toto zlo milujúcemu spôsobí. Kristus nás nevykúpil svojou bolesťou, ale láskou, s ktorou dobrovoľne zniesol najhlbšie poníženie a najhroznejšiu bolesť. Na druhej strane ale platí, že bez tejto bolesti a bez tohoto poníženia by sme nikdy nezažili úchvatnú hlbinu Božej lásky v jej plnosti. Bezpečne dnes vieme, že bez Kristovej smrti na kríži nebol by v nás porazený hriech. Jedná sa nielen o odpustenie, ale aj o vnútornú nápravu hriechom narušeného človeka. Pán Ježiš nie je len Boh, ktorý sa stal človekom, nie je iba zástupcom Boha pred ľuďmi, pretože on je zároveň zástupcom ľudí pred Bohom. On nie je iba Boh, ktorý sa daruje človeku, on je zároveň človek, ktorý sa dokonale a bezvýhradne daruje Bohu. Toto ľudské sebadarovanie sa uskutočňuje vrcholným a neprekonateľným spôsobom v hodine smrti na kríži. Každé naše sebadarovanie sa Bohu je iba podiel na dokonalom sebadarovaní Pána Ježiša z Nazareta Bohu.

Tu pod krížom si dnes uvedomujeme, že nie vlastnou silou máme prístup k Bohu, ale vďaka ukrižovanému Kristovi, ktorý nás privádza k Otcovi. Pripomíname si, že aj od nás záleží naša spása a sme povinní spolupracovať s Ukrižovaným. Dnes viac ako po iné dni roka si uvedomujeme, že Kristus dal svojím ľudským utrpením, ťažkostiam, smútku, chorobám, poníženiu, smrti nový zmysel. Preto sa na tieto hodnoty dívame nie ako na trest, ale ako na cestu, ktorá nás vedie k Otcovi, keď opúšťame priepasť viny a odcudzenia. Cesta je otvorená, je len na každom z nás, či na túto cestu slobodne a dobrovoľne nastúpime a či vytrváme (porov. V. Pospíšil, Bylo nutné, aby Kristus zemřel?, Perspektívy 3. 3. 1998).

Liturgia, ktorú dnes slávime, nám dá možnosť, aby sme viac a hlbšie prežili lásku Ukrižovaného k nám, a teda aby sme dnes patrične vzdali úctu ukrižovanému Kristovi, ktorý bol pre nás stríznený, z lásky k nám podstúpil krvou potenie, ponižujúce zajatie, výsluchy, bičovanie, tŕnímkorunovanie, cestu s krížom na Golgotu a napokon smrť na kríži. Chceme sa poďakovať, odprosiť a poprosiť. Naša poklona krížu je chvíľa milostí pre náš život. Kríž je znamením našej spásy. Je správne a žiaduce od nás, že zohýname kolená pred krížom a ešte viac, že vo svojom srdci chceme dať miesto Kristovi, ktoré mu právom patrí. Vyprosujeme si dar lásky, aby sme viac milovali svojho Boha a Pána. Tomáš Merton hovorí, že „jedine človek, ktorý už stál tvárou v tvár zúfalstvu, je skutočne presvedčený, že potrebuje milosrdenstvo.“ Kríž nás vedie k Bohu. Skutočne, jedine pod krížom môžeme nájsť Boha. Kríž je veľké memento pre človeka, pretože pod krížom človek nachádza odpoveď na otázky života, ktoré sa dajú nájsť len a jedine pod krížom. Pod krížom môže človek najskôr prežiť slová: „...buď vôľa tvoja“. Pod krížom sa človek najskôr naučí zobrať svoj kríž a ísť ďalej životom. Tieto a iné udalosti z dejín našej spásy, potrieb nášho života si uvedomme, keď budeme počuť slová: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta!“ A naša odpoveď nech znie pravdivo a presvedčivo: „Poďte, pokloňme sa!“
Je na každom z nás, aby sme dali Kristovi to, čo sme povinní dať. Veď sa jedná o našu spásu. Sami rozhodujeme o svojej spáse, večnom živote v Božom kráľovstve, o svojej slobode.

V deň svojej svadby prechádzal princ so sprievodom mestom. Ľudia ich radostne pozdravovali, keď ich za hradbami mesta prekvapil pohľad na pripravenú šibenicu. Kat už chcel vykonať svoju úlohu, keď sa princezná rozplakala. Princ sa spýtal sudcu, či je možné dať odsúdenému milosť. Sudca povedal, že len vtedy, keď sa odsúdený vykúpi cenou tisíc dukátov. Bola to veľmi veľká čiastka peňazí. Kde vziať toľko? Princ otvoril svoj mešec a vysypal ho. Bolo v ňom len osemsto dukátov. Princezná dala všetko, čo mala, a ešte chýbalo sto päťdesiat. Sudca stál na svojom, že milosť je možná len za rovných tisíc. Ľudia na výzvu princezny urobili zbierku. Už mali deväťstodeväťdesiatdeväť dukátov. Chýbal len jeden dukát. Ten posledný už nikto nemal. „Či ten človek bude popravený len preto, že chýba jeden dukát?“ pýtala sa princezná. „Taký je zákon,“ povedal sudca a nariadil katovi previesť popravu. Vtedy princezná zvolala: „Prezrite vrecká odsúdenému. Možno on sám bude mať ten dukát.“ Kat tak aj spravil. A skutočne, vo vrecku odsúdeného našiel chýbajúci dukát. Práve ten chýbal k záchrane života.
Dnes na Veľký piatok si uvedomujeme, že Kristus za našu spásu urobil všetko. Cirkev nám pomáha svojimi prostriedkami. Iní sa za nás modlia a prosia. A my máme stáť stranou? Je potrebné, aby sme sami urobili všetko pre svoju spásu. Pracujme, posväcujme sa, aby sme získali potrebný dukát k svojej spáse.
Božia láska je veľká. Ježiš nás vykúpil bez nás, ale spasiť nás bez nás nemôže. Sme povinní pre svoju spásu urobiť to, čo urobiť máme. Boh nám odpúšťa hriechy, ale my sme povinní poprosiť o milosrdenstvo Božie. Božia láska nám môže odpustiť množstvo hriechov, keď sa zriekneme každého hriechu. A práve preto si dnes pripomíname túto realitu pred ukrižovaným Kristom.

Amen.