Veľký piatok

Vzdajme, kresťania, úctu svojmu Božiemu Synovi na kríži.

AI
Poznám tvár svojho otca, syna? Chcem vás pozvať k zamysleniu sa nad utrpením nášho Vykupiteľa a Spasiteľa Ježiša Krista.
Dnes, keď stíchli naše kostoly. Nehrajú hudobné nástroje a nepoužívame zvony všetkých veľkostí. Keď raz v roku neslávime svätú omšu. Meditujme o Kristovom utrpení.

KE
V Ježišovej tvári znetvorenej údermi, pľuvancami a tŕňovou korunou sa
prejavuje pravá, nekonečná krása lásky, ktorá ide až do krajnosti a
ukazuje sa byť mocnejšou ako každá lož a každé násilie. O tom píše aj sv. Ján v Evanjeliu, ktoré voláme „Pašiami.

DI
Nechcem, aby ste si pred očami predstavili film - ľudské dielo o utrpení Krista. Chcem vám pomôcť k úvahe, v ktorej si každý sám vytvorí obraz svojho Boha, Ježiša Krista, ktorý trpí za naše, moje hriechy.
Iba obraz Ukrižovaného je schopný oslobodiť ľudí od prevládajúceho podvodu lži, ktorá sa tvári ako jediná pravda. Pre toto oslobodenie je potrebné nechať sa spolu s Ježišom zraňovať a pritom pevne dúfať v tú lásku, ktorá nikdy neváha zbaviť sa svojej vonkajšej krásy, aby práve tým hlásala pravdu krásy.
„Musíme si kľaknúť pred krížom, aby sme pochopili Boha a jeho lásku“, vyznal Mons. Bruno Forte, ktorý viedol exercície pre Svätého Otca a Rímsku kúriu. Na ceste ku krížu znela téma jeho meditácií v druhý deň duchovných cvičení. „Kríž je miestom, na ktorom sa nám Boh v tichu prihovára a osvetľuje temnotu nášho srdca, ktoré po ňom smädí. Celý Ježišov život je zameraný na kríž. Ak chceme vedieť, kto je Boh, musíme si kľaknúť pod kríž. Kríž je kľúčom k pochopeniu Evanjelia, pretože každý výňatok zo Svätého písma predstavuje uvedenie do tohto tajomstva“, povedal Mons. Forte v kaplnke Redemptoris Mater. V prvý deň exercícií sa zaoberal podobenstvom o márnotratnom synovi, ktoré, ako povedal, ukazuje „pokorného, hrdinského a materinského Boha, ktorý vystupuje súčasne ako Pán nádeje, radosti i utrpenia“. „Kým sme pred takýmto Bohom?“, položil si otázku. „Hráme úlohu najmladšieho syna, ktorý si všetko zobral, opustil domov a odišiel do krajiny, v ktorej všetko prehýril. Návrat márnotratného syna predstavuje aj mimoriadny okamih obrátenia. To predpokladá, že človek pochopí odcudzenie, ktoré mu priniesol hriech. Práve tak je s tým spojené aj uznanie vlastnej viny a spoznanie Božej lásky. Obrátenie sa začína vtedy, keď si dramatickým spôsobom uvedomíme, že sme sa od Ježiša vzdialili. Ono nás privedie naspäť na cestu stretnutia s Pánom.“

PAR
Ježiša poznajú aj Židia, Moslimovia, Hinduisti a Budhisti. Môže postava Ježiša oživiť dialóg medzi svetovými náboženstvami? Vianočné sviatky sú vhodnou príležitosťou k tomu, aby sme zistili, čo si myslia o Ježišovi iné náboženstvá. Kresťania tvrdia, že Vianoce oslavujú narodenie Ježiša Krista. Patrí však Ten, ktorého možno považovať za zakladateľa kresťanstva, výlučne kresťanom? Dnes, na prahu tretieho tisícročia, vieme, že Kristovo učenie a jeho myšlienkové posolstvo lásky, prekročili hranice Katolíckej cirkvi. Ježiš rozdeľuje a spája náboženské spoločenstvá, lebo podľa niektorých má ľudskú a zároveň aj božskú podstatu, a podľa iných je filozofom, mudrcom alebo prorokom. V týchto sviatočných kresťanských chvíľach akiste zaujme stručný prehľad úvah o Ježišovi v židovskom, moslimskom, hinduistickom a budhistickom náboženstve. Ježiš bol Židom. Tento prostý fakt otvára široké pole pre úvahy. Čo si myslia Židia o Tom, ktorého kresťania nazývajú Mesiášom? Zatiaľ, čo kresťanstvo dlhú dobu popieralo židovský pôvod svojho zakladateľa, judaizmus nechcel o osobnosti Ježiša ani počuť. Pre mnoho Židov je Ježiš takým istým predmetom štúdia a diskusií, ako Mohamed na hociktorej fakulte kresťanskej teológie. Veci sa však menia a Ježišom sa v súčasnosti zaoberá množstvo židovských publikácií. Podľa slov hlavného rabína Marca Raphaëla Guedja tento záujem vyplýva zo skutočnosti, že sa prehĺbil dialóg medzi náboženstvami. „V tejto výmene názorov nás podnecujú naši kresťanskí bratia. Napríklad nám kladú otázku, prečo Židia neuznávajú Ježiša. A my sa musíme pokúsiť nájsť odpoveď.“ Podľa rabína ide o to, aby sme sa naučili nájsť si svoje miesto zoči-voči iným náboženstvám. Postava kresťanského Mesiáša sa teda celkom prirodzene zapája do tejto reflexie.
Židia nazývajú Ježiša občas Rabbim (učiteľom) z Nazareta, ale judaizmus Ho neuznáva ani ako Božie vtelenie, ani ako proroka. „Považujeme ho za izraelského mudrca“, upresňuje Marc Raphaël Guedj. A pokračuje: „Ježiš chcel priniesť nového ducha, ale jeho vlastní ľudia ho neprijali“. Aj keď sa jeho posolstvo lásky mohlo stretnúť s väčším uznaním, nemôžeme zabúdať na to, že Ježišove slová otriasali vtedajšou židovskou mocou. Okrem toho sa v textoch Nového zákona vyskytujú výroky, ktoré zvlášť ostro polemizujú s judaizmom. „Nové náboženstvo vzniklo práve pričinením určitej falzifikácie či karikatúry judaizmu“, vysvetľuje hlavný rabín. Ohľadom Ježišovej osobnosti a Jeho posolstva sa stretá súhlas s nesúhlasom. Židia oceňujú istú múdrosť, ako aj všeobecnú dimenziu kresťanstva, no zo židovského hľadiska nemožno prijať Ježišovo božstvo. Podobný problém sa objavuje aj v islame. Korán si kladie otázku: „Boh je len jeden! Sláva mu! Ako by mohol mať syna?“ (Súra 4, 171). Svätá kniha moslimov spomína Ježiša viackrát a nazýva ho „Máriiným synom“, „prorokom“, „poslom“. Rozprávanie o Ježišovom narodení sa trocha líši od verzie, ktorú nájdeme v evanjeliách. Mária počne bez toho, že by poznala muža, utiahne sa na púšť a porodí pod palmou. Podobne aj o Ježišovej smrti sa hovorí bez ukrižovania a zmŕtvychvstania. Ježiš zomiera prirodzenou smrťou, Boh si ho jednoducho povolá k sebe.
Napriek tomu má Ježiš v Koráne významnú úlohu - vyučuje a oznamuje Mohamedov príchod, no nie je „Božím synom“. Podľa slov hovorcu ženevskej mešity Hafída Quardiriho je uznávanie všetkých prorokov a teda aj Ježiša podstatnou časťou jeho náboženstva. Pripomína tiež, že Korán pozýva národy Knihy k spoločnej reči. Takýto postup však vyžaduje odpoveď a v prípade moslimov „by kresťania mali uznať Mohamedove proroctvá, a keď už nie to, že sú adresované im, aspoň to, že sú platné pre moslimov“.
Od Ježiša ku Gándhímu. Väčšina východných náboženstiev sa neviaže na jedinú a „zosobnenú“ predstavu Boha, no Ježišovi taktiež udeľuje isté miesto. Zodpovedný vedúci Strediska védskych štúdií v Ženeve Swami Amaranda hovotí: „Hinduisti Ježiša uctievajú. Má postavenie Rišiho, je uznávanou duchovnou osobnosťou“. Aj keď pre hinduistov nie je Ježiš Boh, možno v Ňom vidieť jedno z božích vtelení. Podľa Swamiho Amaranda Ježišovo učenie nepredstavuje pre hinduizmus žiaden nový a podstatný prínos, lebo Ježišove aj hinduistické zásady sa viac-menej zhodujú. To však nezabraňuje, aby sa kresťanské a hinduistické myslenie neodlišovalo. Gándhí napríklad tvrdil, že Ježišove slová stáli v základe jeho metódy nenásilného odporu. Podľa neho Ježiš nekázal nové náboženstvo, ale nový život. Avšak znova sa naskytá tá istá otázka: Kým bol Ježiš v skutočnosti? Gándhí hovorí: „Na Ježiša sa pozerám ako na veľkého učiteľa ľudstva, ale nevidím v ňom jediného Syna Božieho. Toto prídavné meno je v doslovnom znení absolútne neprijateľné. No v prenesenom význame sme všetci synovia splodení Bohom.

MY
Budha a Ježiš. Zo všeobecného hľadiska je Ježiš v očiach budhizmu obdivuhodnou bytosťou. Je možné, že sa stal bohom po tom, čo bol človekom. Dalajláma priznáva, že postavy Ježiša a Budhu vykazujú isté podobnosti. Z morálneho hľadiska sú si ich učenia veľmi blízke. „Nazdávam sa, že vnútorný rozvoj má korene v láske, súcite, trpezlivosti, tolerancii, v postoji, ktorý je zbavený akýchkoľvek závislostí a nemiernych túžob. Všetky veľké náboženstvá šíria ten istý duchovný odkaz, a z toho vyplýva, že by mali podať dôkaz o vzájomnom rešpekte“, povedal dalajláma v príhovore v Ženevskej katedrále v roku 1999.
Blízkosť medzi osobnosťou Ježiša a Budhu zapríčinila, že v niektorých prúdoch budhizmu sa považujú tieto dve postavy za hodné rovnakého uctievania.
Zdieľať Krista? Opätovné objavenie Ježišovho židovského pôvodu, prorocká dimenzia jeho posolstva, Božie vtelenie, alebo priblíženie Ježiša k Budhovi – pohľad iných náboženstiev na Ježiša, otvára nové perspektívy. „Diskusie o Ježišovi môžu zapríčiniť búrlivé reakcie“, podotýka predseda Strediska pre dialóg medzi náboženstvami v Ženeve pastor Jean Claude Basset. „Kresťanov nútia vyjsť zo svojho stredu a uvoľniť zovretie. Podľa mňa je to dobrá vec.“ Existujú však prvky, o ktorých kresťania nemôžu pochybovať? „To, že Ježiš je stredom života”, odpovedá pastor. „Je vzorom pre ľudský život. V Ježišovi je čosi rozhodujúce”. Okrem toho, Ježiš zjavuje, že Boh je „Otec“, a tým zavádza určitú blízkosť. A Ježišovo božstvo? Kresťania vidia Ježiša ako človeka a Boha zároveň. Tieto dva aspekty sa od seba nedajú oddeliť. Keď však Jean-Claude Basset spomína súčasné výskumy, pripomína, že pre niektorých ľudí mal Ježiš centrálne postavenie aj bez jeho božskej podstaty. A nakoniec, podľa pastora je dialóg o Ježišovi nevyhnutný. Ak bude dostatočne otovrený, môže priniesť plody a pomôcť tomu, aby sa o “tejto postave, ktorú nemožno obísť”, opäť rozmýšľalo. Človek, ktorý sa „stal“ Bohom... a naopak, zdá sa, že rôzne náboženstvá všeobecne uznávajú Ježišovo myslenie a učenie. Jediný problém predstavuje jeho božský charakter.
Odpoveď na túto otázku nebola samozrejmá ani pre prvých kresťanov. Túto diskusiu obklopovalo už od prvých storočí nekonečné množstvo rozkolov a hádok. Zásluhou štyroch ekumenických koncilov sa rodiace sa kresťanstvo dohodlo na základných bodoch, týkajúcich sa Ježiša. V roku 325 povolal cisár Konštantín do Níkaie približne 300 náboženských hodnostárov, aby potvrdili Ježišovu božskú podstatu: „Splodený Otcom, pravý Boh z Boha pravého, je tej istej podstaty s Otcom“. Povedané inými slovami, autori tým chceli povedať, že Ježiš je skutočným Božím Synom. V roku 381 sa v Konštantinopole konal druhý ekumenický koncil. Vtedy išlo o to, aby sa jasne definovali vzťahy medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Tretí koncil sa pokúsil skoncovať s kristologickými škriepkami. A nakoniec, na štvrtom, čiže Chalcedónskom koncile v roku 451, bola vyhlásená dogma o spojení božej a ľudskej prirodzenosti v Kristovej osobe.

Podľa egyptského mýtu je Fénix pozemskou podoba slnka, ktoré po skončení svojej dennej vlády nad svetom vždy zomiera a potom sa znovu rodí a objavuje v jasnej žiari. Podľa grécko-rímskeho mýtu je Fénix zázračným vtákom, ktorý sa vždy po 500 rokoch sám spálil v hniezde na palme a z popola potom povstal omladnutý k novému životu. Tento vták sa vyskytuje v ranných kresťanských maľbách a symbolizuje Kristovo vzkriesenie. Paralela s Kristom - žiarou svojho utrpenia sa Kristus spálil a z tieňa smrti povstal k novému životu. Kristus, Slnko spravodlivosti, zapadol do smrti, ale znovu sa objavuje zmŕtvychvstalý v novej žiari.

Kristus, večný Syn Otca, je dnes pred našimi očami mŕtvy. Zomrel, aby sme my žili. Hľa, význam našich veľkopiatočných obradov.

ADE
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami... .

Amen.