Veľký piatok

Ježiš čaká na moju odpoveď pod krížom.

AI
Je niekto prítomný, kto si dnes neuvedomuje význam Ukrižovaného Krista? Chce niekto vedieť, prečo sa takto pýtam, keď dnes na Veľký piatok si pripomíname umučenia a smrť Ježiša Krista? Odpoveď poviem v otázke: Prečo na ukrižovaného Krista často počas roka zabúdame?

KE
Je to aj preto, že zabúdame na Ježišove slová: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18,36).

DI
Ježiš prišiel na svet od Boha Otca. Aj keď sa stal človekom, neprestal byť Božím Synom. Slovami i skutkami dokazoval že je očakávaný Mesiáš. Jedni ho prijali, druhí mu pripravili kríž. Ján apoštol v opise udalosti ukrižovania a smrti nás vedie k zamysleniu. Kríž je miestom, na ktorom sa nám Boh v tichu prihovára a osvetľuje temnotu nášho srdca, ktoré po ňom smädí. Celý Ježišov život je zameraný na kríž. Ak chceme vedieť, kto je Boh, musíme si kľaknúť pod kríž. Kríž je kľúčom k pochopeniu evanjelia, pretože každá perikopa, výňatok zo Svätého písma, predstavuje uvedenie do tohto tajomstva.

PAR
Iba obraz Ukrižovaného je schopný oslobodiť ľudí od prevládajúceho podvodu lži, ktorá sa tvári ako jediná pravda. Pre toto oslobodenie je potrebné nechať sa spolu s Ježišom zraňovať a pritom pevne dúfať v tú lásku, ktorá nikdy neváha zbaviť sa svojej vonkajšej krásy, aby práve tým hlásala pravdu krásy.
Musíme si kľaknúť pred krížom, aby sme pochopili Boha a jeho lásku. Jedným zo znakov, ktoré často sprevádzajú záverečné obrady liturgie, je požehnanie. Kňaz pri formule: Nech vás žehná Všemohúci Boh, Otec i Syn, i Duch Svätý, urobí nad zhromaždením znak kríža. Veriaci tiež urobia tento znak, čím si požehnanie privlastnia. Ešte jasnejšie vysvitne jeho zmysel, keď je podložené modlitbou, ako sa to robí pri udeľovaní sviatostí a svätenín. V modlitbe je vyjadrená túžba komunity a Boh ju naplňuje svojou mocou. Symbol kríža zjavne ukazuje, ako prechádza Otcova vôľa krížom. Kresťan, ktorý žije z kríža, žije z Božej štedrosti a je objektom Božieho požehnania.

Žehnať môže len ten, kto má moc, kto vie tvoriť - Boh. Žehnaním hľadí Boh na svojho tvora. Volá ho jeho vlastným menom. Z Božej ruky prúdi sila, ktorá robí plodným jeho rast. Na tejto moci požehnania dal Boh podiel všetkým, čo sú povolaní zúčastňovať sa na tvorení života. Sú to hlavne rodičia a kňazi, ktorí sú na to ustanovení svojou podstatou a svojím úradom. Vždy je to však moc od Boha. Len čo si ju niekto privlastňuje ako svoje právo, stráca ju. Od prirodzenosti sme bytosťami prosiacimi. Boh žehná sám sebou. V požehnaní nám dáva samého seba. Pre zbožného človeka predstavuje istotu. Človek miluje život, a keď prosí o požehnanie a prijíma ho, vyslovuje tým nádej, že Boh ho neopustí a porazí všetky mocnosti zla. Požehnanie kňaza na konci omše sa vyvinulo z požehnania, ktoré biskup dával veriacim cestou od oltára. Kňaz ešte nemohol dávať požehnanie všetkým veriacim; udeľoval ho len tým, čo oň prosili, a to rôznymi liturgickými predmetmi: krížikom, kalichom, paténou, korporálom. Slávnosť kňazského požehnania sa stupňovala a preberala formy, ktoré podľa dnešného chápania patria biskupskému požehnaniu. Kým biskup požehnával rukou, kňaz nejakým liturgickým predmetom. Tento spôsob kňazského požehnania pomaly vymizol a žehnalo sa rukou, ale iba jedným znakom kríža. Predtým celebrant najprv pozdvihol oči a ruky k nebu, teraz už pred prepustením ľudu hovorí slová požehnania bez tohto úkonu. Keď prijímame požehnanie, skloníme sa alebo pokľakneme. Týmto gestom vyznávame svoju vieru a vyprosujeme si Božiu priazeň v rôznych situáciach každodenného života. Poprosme preto kňaza o požehnanie aj mimo svätej omše. Využívajme tiež požehnania, ktoré môžu poskytnúť na čelo rodičia deťom.

MY
Kým sme pred takýmto Bohom, ktorý nás neprestal milovať napriek našim hriechom, položme si otázku. Hráme úlohu najmladšieho syna, ktorý si všetko zobral, opustil domov a odišiel do krajiny, v ktorej všetko prehýril. Návrat márnotratného syna predstavuje aj mimoriadny okamih obrátenia. To predpokladá, že človek pochopí odcudzenie, ktoré mu priniesol hriech. Práve tak je s tým spojené aj uznanie vlastnej viny a spoznanie Božej lásky. Obrátenie sa začína vtedy, keď si dramatickým spôsobom uvedomíme, že sme sa od Ježiša vzdialili. Ono nás privedie naspäť na cestu stretnutia s Pánom. Preto sme tu pod krížom Krista, ktorý sa z lásky za nás dal usmrtiť. Zomrel aby sme my žili. Kríž nám dnes pripomína, aby sme ku krížu nielen dnes zaujali správny postoj kresťanov.

V spomienkach na prenasledovanie kresťanov v Huajnanane v štáte Leon, Mexicu zatkli biskupa Ľudovíta Altamiranu. Všetci za ním plakali ako za otcom. Neprestali sa modliť, aby dosiahli oslobodenie svojho pastiera. Nábožná učiteľka Juliana Olazarová zavesila si na krk krížik a veľký kríž a zavesila na stenu triedy. Neprestala sa modliť ku Kristovi Kráľovi, za biskupa, ktorý bol vo väzení. Raz počas modlitby s deťmi ozvalo sa rúhanie a údery pažieb na dvere školy. Prestrašené deti nevedeli kam sa schovať. Slečna, odveďte nás, plakali a vešali sa na učiteľku. Vojaci, ktorých viedol dôstojník, vnikli do miestnosti. Surovo odohnali od učiteľky deti, strhli jej z krku krížik a spolu s krížom zo steny ich hodili na zem. Nútiť deti, aby stúpali po krížoch. Ani jedno ich však neposlúchlo. Besná zúrivosť zmocnila sa vojakov, ktorí sa sami chystali šliapať po krížoch. Skokom postavila sa učiteľka medzi vojakov a kríže a kričala: „Pošliapte mňa, týrajte ma, nedotýkajte sa však môjho Boha a môjho Kráľa na kríži.“ Dôstojník vytiahol svoj revolver. Za okamih ležalo telo učiteľky na dlážke triedy v kaluži krvi. Vo svojich rukách stískala ešte kríž.

Zovšednel nám kríž. Snáď ešte ako ozdoba zo zlata na krku. Stále je viac a viac katolíckych rodín, kde chýba kríž na stene. Ešte je viac kresťanov, ktorý neurobia znamenie kríža na sebe ani ráno, ani počas dňa a ani večer. Kríže vedľa ciest sa stali len označením dôležitým ako orientačný bod. Kto sa pozrie na kríž v duchu pokánia, nádeje? Kto sa pri kríži aspoň pohľadom a povzdychom zastaví? Nie je to memento, výzva dnešného dňa ku nám kresťanom?

Čítal som príbeh o chlapcovi, ktorý stratil rodičov a žil so svojou starou mamou. Jedného dňa ich dom zachvátil požiar. Stará mama sa pokúšala vyjsť na poschodie, kde spal jej vnuk, aby ho zachránila. No už nevládala rýchlo vybehnúť po schodoch. Udusila sa v hustom dyme. Medzitým sa vonku zbehol dav ľudí, ktorí bezmocne prizerali vyčíňaniu ohňa. Zrazu začuli detský krik. Z okna na poschodí kýval chlapček a kričal o pomoc. Situácia sa zdala beznádejná. Prízemie bolo už úplne v plameňoch a zdalo sa, že nikto nevie, ako by sa dalo chlapčeka zachrániť. Z davu vybehol jeden muž a začal sa škriabať po odkvapovej rúre k chlapcovi. Rúra bola už veľmi horúca od plameňov, no muž sa nevzdal. O chvíľku už liezol po horúcej rúre aj s chlapcom na chrbte.
Ľudia v mestečku boli pohnutí tragickým osudom chlapca, ktorému po rodičoch zahynula aj stará mama. Preto sa mnohí uchádzali o prijatie chlapčeka do svojej rodiny. Starosta usporiadal zhromaždenie, aby sa rozhodlo, ku komu chlapec pôjde. Každý zo záujemcov o jeho výchovu mohol krátko povedať, prečo práve u neho by chlapcovi bolo najlepšie. Prvý muž povedal: „Všetci viete, že mám farmu a že by som mohol chlapcovi ponúknuť dobrý domov. Mohol by vyrásť na mojej farme a ja by som ho naučil všetkému, čo súvisí s touto prácou a obchodom.“ Miestna učiteľka povedala: „Ja by som mu mohla zabezpečiť nielen domov, ale aj výborné vzdelanie.“ Bankár povedal: „Moja manželka a ja by sme tiež mohli chlapcovi dať dobrý domov i dobré vzdelanie. Navyše budeme môcť finančne zabezpečiť i jeho budúcnosť“.
Starosta dal priestor ešte niekoľkým záujemcom. Potom sa spýtal: „Je tu ešte niekto, kto by sa chcel postarať o tohto chlapca?“ Na túto výzvu sa v poslednom rade postavil jeden muž a povedal: „Všetci títo predo mnou môžu chlapcovi ponúknuť veci, ktoré ja ponúknuť nemôžem. Som chudobný. Ale čo môžem ponúknuť, to je moja láska...“ Potom pomaly vytiahol ruky z vreciek kabáta. Zhromaždenie zašumelo. Jeho ruky boli zjazvené od popálenín, ktoré utrpel, keď sa škriabal po horúcej rúre horiaceho domu, aby zachránil chlapčeka.
Chlapček v tej chvíli sám spoznal toho muža. Veď práve jeho držal okolo krku v tej strašnej chvíli. On mu predsa zachránil život. A celkom spontánne sa k nemu rozbehol a o chvíľu bol v objatí zjazvených rúk. Farmár, učiteľka, bankár a ostatní sa bez slova posadili. Vedeli, že je už rozhodnuté. Nemohli ponúknuť viac, než ponúkali zjazvené ruky muža. Tie ponúkali konkrétnu obetavú lásku.

ADE
Komu my chceme a máme patriť? Čo nám ponúka svet? Kristus nám ponúka seba s ranami. Je na nás sa rozhodnúť. Už nechceme váhať. Povedzme to v tichu Kristovi pod krížom. Povedzme svoje úprimné ďakujem, prosím, odpusť, pomôž...

Amen.