Veľký piatok

Znamenie kríža oslovuje aj dnes.

Dnes viac ako inokedy si uvedomujeme, že Kristus na kríži nemlčí. Stačí tak málo: stíšiť sa, nemať v srdci hriech a zadívať sa alebo aspoň predstaviť si ukrižovaného Krista, a keď si potom predstavíme svoj život, uvedomíme si, že Kristus aj v tej najťažšej chvíli nás miloval, prosil za nás Otca.

Muž rozpráva o tom, ako našiel v kríži svojho utrpenia zmysel trpieť, žiť s Kristom.
„V ťažkom duševnom i telesnom rozpoložení som si chcel vziať život. Bol som v stredných rokoch, s dobrým postavením v štátnej službe. Je pravdou, že ma rodičia vychovávali kresťansky, ale to som už roky nepraktizoval. Viackrát som svojej manželke naznačil, že si chcem vziať život, pretože už nevládzem trpieť. Keď prišla moja matka a ja som pred ňou vyjadril podobnú myšlienku, odišla a keď sa vrátila, mala v rukách kríž. Dala mi ho do rúk a povedala: „Netrpíš sám! On trpí s tebou a on ti pomôže. Ver!“ Jej slová ma najprv prekvapili a následne mnou otriasli, že som mal pocit, že je môj koniec. Mama sa začala modliť bolestný ruženec. Keď sa začala modliť posledný desiatok, po rokoch som sa k nej pridal a domodlili sme sa ho spolu traja, pridala sa aj moja manželka. Kristus z kríža prehovoril ku mne. Dnes ešte trpím, ale som presvedčený, že nie som sám a moje utrpenie nie je zbytočné.“
Možno máme podobnú skúsenosť. Každý z nás má svoj kríž. Ježiš ho dáva z lásky a pritom často bez varovania. Ježiš vie, prečo a aký kríž je pre nás najvýhodnejší. S očami upretými na kríž, či s krížom v rukách naučme sa povedať: „Kristus sa stal pre nás poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2,8-9).

Jánove evanjelium poukazuje na to, že Ježiš sa s jasným vedomím a dobrovoľne vydal na smrť. Suverénne sa stavia zoči-voči svojim žalobcom a sudcom. Nik mu nemôže vyrvať život, on sám ho dáva. Ježiš zomiera vo chvíli, keď v chráme zabíjali baránky na veľkonočnú večeru. On sám je tým prvým veľkonočným Baránkom a jeho krv je cenou za našu spásu.
Nikde v evanjeliách, keď sa opisuje utrpenie a smrť Krista, nenachádzame nič z toho, že nás chceli citovo rozrušiť, rozplakať či vydierať. Text nehovorí, že by sa rozčuľovali nad utrpením Ježiša. Nikoho nesúdia, nepohoršujú sa. Nič sa nehovorí o Ježišovej porážke. Opis udalosti zanecháva však v srdci človeka, ktorý hľadá pravdu, zmysel života a cieľ svojho utrpenia, presvedčenie, že toto všetko je tajomstvo našej spásy, vykúpenia sveta. V tajomstve Boha môžeme si uvedomiť, že všetky udalosti života Ježiša sú dopodrobna v múdrosti a láske od večnosti naplánované, čo Boží Syn prijal z vlastnej vôle, aby ľuďom zjavil Boha, ktorý je Láska.
Keď Peter berie Ježiša stranou, aby mu dohováral, Ježiš ho karhá, pretože Ježiš vie, že jeho smrť je znamením víťazstva a nádeje pre každého človeka. Z každej udalosti Ježišovho života možno prísť k presvedčeniu, že Ježiš nás miluje. Nielen hovoril o láske, ale svojím životom to dokázal. Korunou lásky k nám sú aj slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).


Liturgia Veľkého piatku nie je len spomienkou. My neprichádzame plakať nad trpiacim Kristom. My prichádzame s vďakou, úctou, vierou, láskou a nádejou pod kríž. Ježišov kríž nie je zbytočný. Jeho utrpenie má pre nás nesmiernu cenu. Aj keď sa neraz pýtame: prečo? Prečo je na svete to či ono utrpenie... Pod krížom si uvedomujeme, že Ježiš neprišiel na svet, aby odstránil bolesť, utrpenie a neprišiel ani preto, aby každý a hneď porozumel utrpeniu. Pod krížom možno nájsť iný spôsob odpovedi. Ježiš svojou smrťou na kríži robí maximum. Kristus na kríži sa delí s nami o našu bolesť. Berie na seba bolesti všetkých ľudí. Kríž je tajomstvo a zároveň otvorená náruč pre každého. V Kristovom kríži je zahrnuté všetko. Je v ňom ston trpiacich, plač, bolesti, strach matky nad dieťaťom, výkrik ranených, tragédia prepusteného z práce, hlad detí, zúfalosť otcov, pokorenie človeka, pozbavenie ľudskej dôstojnosti, opustenosť starého človeka, agónia umierajúceho, pošliapaná česť, zradené priateľstvo... V kríži sa nič nestráca: ani fyzické rany, ani duševné úzkosti.

A práve preto jedine Ježiš z kríža má právo povedať: Pozri na mňa. Neprestávam ťa milovať. Chcem tvoju spásu, aj keď si nedbal o mňa.
Je pravdou, že ľudia i dnes k Bohu hľadajú ľahšiu, príjemnejšiu cestu. Radšej voláme Kristovi na slávu a menej ochotne šepkáme „buď vôľa tvoja“. Láska bez bolesti neexistuje. Do neba vedie len cesta cez kríž. Aj dnes zostáva platná výzva: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16,24-25). Tieto slová aj dnes mnohí kresťania prijímajú za svoj cieľ. Mnohí prichádzajú na to, že život má takú hodnotu, koľko námahy nás stál. Uvedomujeme si zodpovednosť za svoj život. Kto sa naučí stáť pod krížom Krista a kríž mu ostane nielen v oku, ale dostane sa aj do srdca, taký človek nadobudne presvedčenie, že bez Božieho milosrdenstva nie je možná naša spása. Ten sa naučí hoci s námahou žiť slová “buď vôľa tvoja“, ale spozná, že žiadny kríž prijatý od Krista nie je zbytočný.
Pod krížom sa najlepšie učí „milovať nepriateľov; dobre robiť tým, čo nám zle robia; žehnať tým, čo nás preklínajú a zlorečia; odpúšťať tým, čo nám berú česť, dobré meno, oberajú nás o zdravie; modliť sa za tých, čo nemajú citu, lásky, porozumenia, čas pre nás; pod krížom sa naučíme dať aj to posledné; ísť s ním nie míľu cesty, ale dve míle; pod krížom sa najlepšie učí mlčať a zabrániť tak väčšiemu zlu; nevrátiť zaucho, ale nastaviť aj druhé líce...
Pod krížom sa najlepšie učí znášať ten náš, ten môj kríž, prehru, neúspech, chorobu, bolesť, sklamanie, žiaľ, zradu...

Náš bozk Ukrižovanému nech je odprosením, nie bozkom Judáša. Náš pohľad na kríž nech nie je rúhaním zástupu na Golgote, ale verným prijatím slov „hľa, tvoja matka, hľa, tvoj syn“. Odnesme si Kristove slová z kríža „Je dokonané“ (Jn 19,30). Tajomstvo Božej lásky sa naplnilo a my chápeme slová: „Uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,37).

Amen.