Krst Krista Pána

Aktívne žiť svoje úlohy a povinnosti zo sviatosti krstu.

Skúsme dať odpoveď na niekoľko úvodných otázok. Môže študent medecíny podpísať recept ako lekár? Môže študent vojenskej akadémie byť generálom? Môže študent teológie vysluhovať sviatosti alebo sláviť najsvätejšiu obetu, svätú omšu? Môže študent pedagogiky byť docentom či profesorom? Aj starší žiaci z náboženstva vedia, že krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť, bez ktorej nemôžeme prijať ďalšie sviatosti. Teda odpovede na otázky sú nám jasné. Recept môže napísať a podpísať len lekár, odborník, ktorý zložil sľub, že bude chrániť život pacienta. Aj keď sa chlapci vedia hrať na generálov, ale kto z nás by si dal veliť neodborníkovi? A ešte tak v čase vojny? Misiu vysluhovť sviatosti a sláviť Eucharistiu môže len poverený služobník Cirkvi, ktorý moc dostáva vysviackou od biskupa. Ak niekto chce dosiahnuť titul docent či profesor, musí dokázať svoje kvality.
A aký je náš vzťah ku sviatosti krstu, ktorý sme všetci prijali? Krstom sme slobodne a dobrovoľne cez našich rodičov a krstných rodičov a pri obnovovaní krstných sľubov i osobne sa vyslovili, že chceme vyznávať svoju vieru a podľa nej žiť. Stali sme sa odborníkmi. Som odborníkom primeraným veku a postaveniu vo viere a mravoch? Krstom sme sa stali zodpovednými a prebrali sme povinnosti i záväzky. Poznám, plním a zachovávam zodpovedne povinnosti a záväzky vyplývajúce zo sviatosti krstu?
Dnešnú nedeľu voláme aj Nedeľa Krstu Pána. Je prvou nedeľou v začínajúcom novom liturgickom období, ktoré voláme “Cezročné obdobie“.

Evanjelista svätý Lukáš nás dnes oslovuje slovami: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3,22).

Pripomeňme si, že krst Pána Ježiša nie je jednou zo siedmich sviatostí. Krst, ktorý vysluhoval Ján pri Jordáne, mal charakter pokánia. Bolo to prejavením vnútra toho človeka, že chce zmeniť svoj život k lepšiemu, že chce poprosiť Boha o odpustenie svojich hriechov, očistiť sa od nich. Krst ako jedna zo siedmich sviatostí bol Kristom ustanovený až neskôr. Krstom v Jordáne Pán Ježiš začína svoju verejnú činnosť. Zvláštnymi znameniami Boh potvrdzuje, že Ježiš je skutočný Mesiáš, ktorého predpovedali proroci a ktorého národ očakával. Počas krstu sa odkrýva tajomstvo Najsvätejšej Trojice, Boha v troch božských osobách. Je nám zjavené, že Otec posiela Syna a Syn je spojený s Otcom v láske Ducha Svätého. Ježiš chce plniť vôľu Otca a Duch Svätý spočíva na ňom. Ježiš prijal prirodzenosť človeka, ponechal si aj prirodzenosť Božiu, aby vykúpil človeka spod hriechu, aby sme sa mohli stať Božími synmi a dcérami. V Ježišovi, svojom Synovi, Boh Otec nám daruje hodnosť svojich detí. S Ježišom, ktorý vystúpil po krste z Jordána, spája sa celá ľudská rodina, aby sme sa obmyli od hriechu, zvíťazili nad strachom zo smrti a mali účasť na láske Boha. V Kristovi prijímame toho, ktorý je cesta, pravda a život (porov. Jn 14,6). Už nemusíme blúdiť, keď prijímame vedome a dobrovoľne Krista a jeho učenie. Ježiša nám dal Boh za Pastiera našich duší. A preto slová Boha Otca: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3,22) patria aj nám, každému pokrstenému a právom vyžaduje od nás, aby sme počúvali jeho hlas a zachovávali jeho prikázania. Ježiš nemusel vstúpiť do Jordána na znak pokánia a návratu, pretože nebol hriešnikom, nemal o čo prosiť svojho Otca. Keď spravil toto gesto pokory, to preto, aby nám pripomenul, že je solidárny s našimi hriechmi: “Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1 Kor 15,3). A svätý Pavol nám pripomína: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5,21). Dostáva sa nám poučenia o význame krstu na odpustení našich hriechov.

Aby sme lepšie pochopili význam krstu, Boh zariadil veci a udalosti tak, že pomocou znakov môžeme krst ešte viac pochopiť. Prečo voda? Vodu ľudia východu chápali ako žriedlo sily a života. Bez vody sa zem stávala pustou, krajina krajinou hladu a smrti. Slnko vypálilo život v rastlinách a človek bez vody zomiera. Voda, ktorá dáva život prírode, je vo sviatosti krstu znakom Božieho života, ktorým nás obdaroval zmŕtvychvstalý Kristus. Obmytie vodou bolo znamením hodnosti. Ježiš ako Boh a Pán umyl nohy učeníkom. Obmytím vodou pri krste stávame sa Božími deťmi, dostávame hodnosť priateľov Boha. Prečo holubica? V rabínskej tradícii bola holubica symbolom Ducha Jahveho, stvoriteľskej moci Božej. Holubica priniesla Noemovi ratolesť, symbol nového života. Na počiatku Písma v Knihe Genezis čítame: „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1,2). Holubica nad hlavou Ježiša pri krste poukazuje na teologickú pravdu, že nastal čas veľkej duchovnej obnovy, ktorú predpovedali proroci; čas, keď sa špeciálnym spôsobom prejaví Boh, čas nového stvorenia. V Kristovi ako novom Adamovi sa všetci stávajú novými ľuďmi, novým stvorením. I nad nami od sviatosti krstu vznáša sa Duch Svätý ako holubica, preniká nás, zmocňuje sa nás, posilňuje nás, dvíha nás, ochraňuje nás, i obnovuje. Ide len o to, aby sme sa jeho životodárnej moci nestavali na odpor svojím hriechom a solidaritou s hriechom.

Slová „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3,22) prvýkrát odzneli pri Jordáne, keď Ján Krstiteľ pokrstil Krista. Povedal ich Boh Otec v okamihu krstu Ježiša, ktorý sa modlil a vtedy sa otvorilo nebo a zostúpil na neho Duch Svätý v podobe holubice (porov. Lk 3,21-22). Čo sa vtedy vlastne odohralo? Prečo sa táto udalosť dotýka aj nás? Mnohí dnes nerozumejú slovu krst. V novinách, televízii i rozhlase sa stretávame, že tam a tam, ten a ten spevák či skupina pokrstili svoje CD, alebo že pokrstili lietadlo, loď, auto, ale aj psa či mačku. Teológia hovorí, že krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Ňou sa človek znovuzrodí z vody a z Ducha Svätého (porov. Jn 3,5), takže k tejto sviatosti je viazaná prvá posväcujúca milosť v živote človeka, milosť znovuzrodenia, ktorá je začiatkom nadprirodzeného života. Vzdialenou látkou sviatosti krstu je prirodzená voda, bližšou látkou je obmytie krstenca vodou a to buď ponorením alebo poliatím, alebo pokropením. V obrade západnej Cirkvi sa nateraz vysluhuje sviatosť krstu väčšinou poliatím krstenca na čele. K tomu, aby bol krst platný, sa vyžaduje, aby sa voda bezprostredne dotýkala kože krstenca na hlave, nie vlasov a aby voda tiekla. Pritom vysluhovateľ hovorí slová: „M. (meno), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Človek získava nezničiteľný krstný znak, základný účinok, ktorým sa človek stane údom tajomného tela Kristovho, členom Cirkvi. Ďalší účinok krstu je, že človeka posväcuje milosťou znovuzrodenia a tým získava odpustenie všetkých hriechov a všetkých trestov za hriechy. Dostáva právo na pomáhajúce milosti, ktoré sú potrebné k dosiahnutiu cieľa sviatosti krstu. Ak je krstenec schopný prijať ďalšie sviatosti, prijatím krstu dostáva toto právo. Vysluhovať platne sviatosť krstu môže každý dospelý človek, ale za riadnych okolností ju vysluhuje kňaz alebo diakon. V nebezpečenstve smrti krstencovi môže túto sviatosť udeliť každý človek. Potrebné je, aby vysluhovateľ mal pritom úmysel, že chce dotyčnú osobu pokrstiť. Prijať sviatosť krstu je spôsobilý každý nepokrstený človek a z nariadenia Kristovho je každý povinný sa dať pokrstiť. Za deti povinnosť preberajú rodičia alebo tí, ktorým ich zákon zveril do starostlivosti. U dospelého sa vyžaduje, aby mal pri krste úmysel, že chce prijať krst. Predpokladá sa, že na prijatie krstu bol náležite pripravený. Máme na to určený čas katechumenátu. Je pre nás potrebné chrániť sa pohoršenia, zlého príkladu voči tým, čo chcú prijať v dospelosti sviatosť krstu a vôbec začať aktívne žiť v spoločenstve Cirkvi.
Ján bol nepraktizujúci evanjelik, keď sa zoznámil s Valériou, ktorá bola zvyková katolíčka. Stála na tom, že musia mať sobáš v kostole. Kňaz sa ho ujal. Ján sa pripravoval sedem mesiacov. Pomaly prijímal pravdy viery. Rok po sobáši s bolesťou sa žaluje kňazovi: „Bývam u svokrovcov. Neviem pochopiť, prečo ma nútili, čo dnes neľutujem, aby sme mali sobáš v kostole, keď z nášho domu pravidelne v nedeľu na omšu chodím sám. Ich viera je plytká, zvyková, tradičná... Pán farár, ja však neprestanem si plniť svoje povinnosti kresťana katolíka.“
Uvedomujeme si, že náš krst je nielen záväzok pred Bohom, ale aj pred celým okolím, kde žijeme. Správne, že vieme aj toto využiť v prospech seba i okolia.

V spoločnosti veriacich rodičov bola reč o deťoch. Jeden muž v strednom veku povedal: „Stalo sa mi, že keď som bol unavený po celotýždňovom lopotení, a chcel som sa dišpenzovať od účasti na svätej omši, pozrel som sa vtedy na dospievajúceho syna, spomenul som si na svoje ťažkosti pri svojom dospievaní a hneď bez váhania som odložil myšlienku dišpenzovať sa od účasti na omši. Som presvedčený, že môj príklad je posilou pre syna.“

Kardinál Dannels, arcibiskup Bruselu, napísal: „Ako rozpoznáme, že prešli sme k tej skutočnej viere, kde Ježiš je pre nás niekým viac ako prorokom?“ A dáva odpoveď: „Je to veľmi jednoduché. Či my myslíme iba na Ježiša, hovoríme o Ježišovi, diskutujeme o ňom, obdivujeme ho – a nič viac? Či znova a znova sa nedávame na cestu za ním a či znova a znova nečerpáme silu zo sviatosti krstu? Vyprosujme si v novom liturgickom roku potrebné milosti.

Amen.