Krst Krista Pána

Pripomínajme si význam krstu pre spásu.

AI
Bola mi položená otázka: Prečo krstíte, keď potom nežijú podľa viery? Medzi veriacimi odznela námietka: „Prečo sa majú rodičia a krstní rodičia zúčastňovať predkrstných pohovorov svojich detí?“
Zaiste to nie je byrokracia Cirkvi. Dieťa sa môže pokrstiť aj bez pohovoru. Dnes je to už väčšia časť veriacich, ktorí boli takto pokrstení. Ľahko ich rozpoznať. Sú to tí, čo chýbajú na nedeľných svätých omšiach, pre ktorých sú sviatosti spojené len zo sviatkami a výnimočnými udalosťami a slávnosťami. Sú to tí, čo chcú, aby sa Cirkev riadila podľa ich názorov, hoci vedomosti absentujú.
Na druhej strane je obohatením aj pre kňaza stretnúť sa s ľuďmi, čo si uvedomujú potrebu a význam krstu, aj keď sa už viackrát zúčastnili stretnutí pred vysluhovaním krstu ich detí.
Na prvú nedeľu v období cez rok si každý rok pripomíname krst Pána Ježiša. Prečo?

KE
Ježiš ako Boží Syn nepotreboval vojsť do rieky Jordán a prosiť Jána Krstiteľa o krst pokánia. Krst je znakom očistenia a návratu. Ježiš to nepotreboval, bol bez hriechu. Ježiš však ako človek z mäsa a krvi prosí o krst a stáva sa jedným z nás, je medzi nami. Slová Boha Otca adresované Bohu Synovi, keď na Neho zostúpil Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica, sú významným znamením: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3,22).

DI
Keď Ježiš stál v rieke Jordán medzi hriešnikmi, ktorí z vlastnej vôle žiadali krst pokánia, nebolo to v dejinách spásy nič nové. Vyvolený národ praktizoval rôzne obrady očisťovania, pretože človek cítil svoju hriešnosť. Krst Ježiša bol niečo iné. Bol jediným, ktorý ho nepotreboval. Bol Bohom. Ten ktorý prišiel spasiť svet, počína si ako hriešnik, aby dal príklad k pokániu. Prichádza aby hluchí počuli, slepí videli, chromí chodili, malomocní sa očistili a to nie iba po telesnej, ale aj duchovnej stránke. Ježiša k tomu vedie láska.
Pán Ježiš nezdôrazňuje a neodvoláva sa na Božie Synovstvo, na to, že je rovný Bohu, ale zdôrazňuje svoje človečenstvo. Vyvolený Boží, kráľ Izraela zaraďuje sa do zástupu hriešnikov, ktorí z rúk Jána Krstiteľa prijímajú krst pokánia. Kedysi ho hľadali králi, teraz on stojí medzi hriešnikmi. Čoskoro keď začne učiť povie: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Lk 5,31), ale už dnes realizuje slová: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32). Vďaka Ježišovi sme svojim krstom povolaní k večnému životu.

Slová Boha Otca „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3,22), sa vzťahujú na každého človeka pri krste. Aj malé dieťa sa stáva Božím dieťaťom, hoci žiadosť o krst predkladajú jeho rodičia. Pri krste Krista si pripomeňme prirovnanie: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,5). Nadväzujúc na tieto slová si uvedomujeme, čo sa deje s človekom pri krste v nadprirodzenom živote. Začleňujeme sa do Krista. Vďaka tomu začíname mať účasť na svojej spáse. Už nie sme sluhovia, ale synovia a dcéry Nebeského Otca a bratia a sestry Božieho Syna. Ako pochopiť, že sa nám odpúšťa nielen dedičný hriech, ale aj všetky osobné hriechy spáchané pred krstom? Ježiš ako Boží Syn je svätý. Kto z nás ho môže obviniť z hriechu? Keď sme sa krstom stali podobní Kristovi, stávame sa čistými, svätými a preto krstom sú nám odpustené hriechy, a tiež do duše dostávame večný znak, že sme sa začlenili do Boha. Krst je výzva k svätosti. Krstom prijímame nielen práva, ale aj povinnosti. „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48).
Boh nás nielen prijal za deti, bratov a sestry, ale v Duchu Svätom, ktorý je Láska sa o nás aj stará. Aj keď sa nám po dedičnom hriechu rozum zatemnil, vôľa zoslabla, dostáva sa nám skrze Cirkev, ktorú riadi Duch Svätý dostatok milostí a posily. Mnoho je darov Ducha Svätého.
V čase krstu sa zmenil priebeh života Ježiša. Opisujú to všetci evanjelisti. Boh Otec pri krste pomazal Syna a Ježiš začal plniť svoje poslanie Vykupiteľa a Spasiteľa ľudského pokolenia. Ježiš odchádza od Jordána na púšť, aby potom vystúpil a predstavil sa ako Mesiáš. Začalo sa realizovať protoevanjelium z raja.

PAR
Trojjediný Boh sa pri krste Syna zjavuje svetu. Ježiš podal pravdu o Bohu. Poznávaním Krista a prijímaním Jeho učenia, poznávame Boha v miere potrebnej pre spásu. Krst Krista to je začiatok poznania tajomstva Boha. Odkrýva sa tajomstvo, ktoré nikdy nebudeme môcť celkom pochopiť. Je to začiatok nového života. Krst v detstve nesmie ustať. Krst sa osvojovaním si rozumu a vôle postupne rozvíja a narastá nám zodpovednosť voči Bohu, sebe i blížnym. Boh od nás žiada zodpovednosť za našu spásu. Keď sa stávame dospelými, sme plne zodpovední za svoju spásu. Nebolo by správne odkladať milosti až na stav dospelosti. Ako deti majú účasť na dobrodení rodičov už v detstve, tak Boh obdarúva svojimi milosťami skôr ako sa človek stane dospelým. Rovnako je potrebné si uvedomiť, že naša viera sa nemôže opierať len o tradíciu z detstva. Krátko po krste Ježiša v Jordáne sa končí aj misia Jána Krstiteľa. Splnil svoje poslanie. Aj jeho smrť v Herodesovom paláci na príkaz nezákonnej manželky kráľa Herodesa má svoje opodstatnenie. Vernosť Kristovi až po preliatie krvi.

MY
Boh nám odkryl tajomstvo. Bez neho by sme neboli poznali lásku Boha k ľuďom skrze krst. Náš krst nás zaväzuje. Ide o začiatok našej spolupráce na spáse. Naše plné vyznanie viery sa prejavuje aj prijatím krstu. Krst je Boží dar človeku a zároveň povinnosťou si tento dar chrániť a rozvíjať. Je veľkým nevďakom pohŕdať Božím darom a rovnako nerozvíjať dar. Cirkev preto krst nechápe ako jednorázový úkon, obrad. Kristus nás učí neutekať pred krížmi. Adam hriechom nebo zatvoril, ale Kristus nám krstom, smrťou a zmŕtvychvstaním nebo otvoril. Krst je pre nás perspektívou nových, večných hodnôt.
Voda bola v Biblii znamením smrti. Vodami potopy Boh trestal hriešnych ľudí. Zachránil sa len Noe a jeho rodina. Vo vodách Červeného mora zahynul faraón a jeho ľudia, pretože chceli prekaziť Božiu vôľu.
Voda je aj znamením života. K krste umiera starý človek a rodí sa nový. Boh dáva človeku v krste všetko potrebné pre večný život. Krst je sviatosť viery. Svieca prestáva byť ozdobou, keď sa zapáli a nechá horieť. Povolaním sviece je dávať svetlo a teplo. A čo keď kresťan nežije svoje povolanie?

Henri de Lubac v knihe „Dráma ateistického humanizmu“ nadhodil zaujímavú myšlienku. Tých, ktorí veria v Boha, je ďaleko viac, ako tých, ktorí veria, že by mali hriech, keby sa kedykoľvek niečoho zlého dopustili, že by mali vinu. Ale tam je práve koreň ateizmu. Ten, kto neverí, že by sa pomýlil, Boha nakoniec nepotrebuje. Hriech je ničivá sila, ktorú človek sám môže uviesť do pohybu, ale ktorú nikto sám nemôže zastaviť. Potreba neustálej očisty je známkou, že sa postupne približujeme k Bohu.

ADE
Je potrebné sa ku krstu často vracať, prežívať znovu jeho význam pre spásu duše. Každoročné pripomínanie si krstu Pána Ježiša má tento cieľ. Zastavme sa aj na mieste, kde sme prijali krst. Poďakujme za tých, čo nám krst sprostredkovali, rozvíjali krstnú milosť a rovnako si vyprosujme milosti, aby sme boli pomocníkmi vo viere pre tých, za ktorých sme sa pri krste zaručili.

Amen.