Pri pohrebe

V dnešný deň viac ako po iné dni roka si nájdeme čas a navštívime cintoríny, kde odpočívajú naši drahí zosnulí. Tieto návštevy nie sú len spomienkou na tých, ktorí nás predišli, ale sú zároveň chvíľou vážneho zamyslenia sa nad naším životom, nad jeho cieľom, nad stavom našej duše.
Možno aj vy ste si uvedomili po tieto dni, že máme zobudiť svoje svedomie, vážnejšie sa zamerať na svoju dušu, pretože tieto dušičkové dni hovoria o konci nášho života. Zamyslíme sa, či správne chápeme učenie Cirkvi o posledných veciach človeka.

Apoštol Ján v poslednej knihe Nového zákona zaznačil svoj zážitok, ktorý mal vo vyhnanstve na ostrove Patmos. Tam okrem iného píše o počte poznačených, ktorých bolo 144-tisíc zo všetkých kmeňov synov Izraela (porov. Zjv 7,4).

Spomínané číslo je známe z Písma mnohým ľuďom. Toto číslo je však z nevedomosti či nesprávneho výkladu aj príčinou zlého a nesprávneho prístupu k životu. Neraz sa stretávame s názormi ľudí o tom, že Boh vopred určil, kto bude spasený a kto nie, vraj, načo sa potom snažiť čnostne žiť. A tiež hovoria, načo sa mám snažiť, keď aj tak budem spasený, prípadne načo sa snažiť, keď mám byť zatratený. Je to vec filozofického systému. V učení Cirkvi to poznáme pod názvom tomizmus, pomenovaný podľa sv. Tomáša Akvinského. Zároveň je to aj teologický smer, kde sa hovorí, že Boh dáva človeku slobodnú vôľu a on sám svojím životom rozhodne o večnej spáse alebo zatratení. Molinizmus je teologický smer, ktorý učí, že Boh vo svojej múdrosti vie, či človek bude alebo nebude spasený, teda už je všetko vopred rozhodnuté. Oba teologické smery sú otvorené. Cirkev nezavrhuje ani jeden. Boh vo svojej múdrosti vie, či človek bude alebo nebude spasený, ale dáva každému svoje milosti potrebné ku spáse a každý človek sa rozhodne sám slobodne a dobrovoľne o svojej večnosti. V našom učení je zjavné, že Boh chce dať všetkým ľuďom večnú spásu. Apoštol Pavol v Prvom liste Timotejovi píše: „Boh chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k jasnému poznaniu pravdy“ (1 Tim 2,4). Preto Boh každému človeku určil dostatočnú milosť ku spaseniu. To, že my povieme, že Boh vie, či budeme spasení, alebo zatratení, neovplyvňuje naše spasenie. Sami rozhodujeme o svojej spáse. Spasení však budú len tí, ktorí ukončia svoj život v milosti, v stave priateľstva s Bohom. Milosť je dar, ktorý si človek nezaslúži sám od seba, ale ako dar od Boha.
Prirovnanie: Ako lekár chce zdravie chorého z lásky k pacientovi, zároveň chce, aby pacient užil lieky, a tak dosiahol zdravie. Boh je lekár, ktorý nás miluje, dáva nám lieky, svoje milosti, a záleží od nás chorých, či budeme zdraví, to znamená spasení, a to vtedy, ak budeme lieky od Boha správne užívať.
Tu si musíme uvedomiť, že Boh a my nie sme na jednej rovine. U Boha nejestvuje čas, teda pre neho neplatí včera, dnes a zajtra. Boh je nad časom. Boh všetko vie. My sme však tu v čase. U nás je včera, dnes a zajtra. Boh nám dal všetko potrebné k našej spáse, svoje dary, milosti, dal nám dar rozumu a slobodnej vôle. Je na nás ako sa v čase rozhodneme, ako žijeme a to rozhodne o našej večnosti. Ak Boha prijmeme a budeme žiť v jeho priateľstve, to znamená v milosti posväcujúcej, splníme podmienky k spáse. A naopak, ak toto všetko, čo Boh ponúka a dáva nevyužijeme, sami sa dobrovoľne odsúdime. Preto si máme uvedomiť vážnosť okamihu, ktorý prežívame a ktorý rozhoduje o spáse alebo o zatratení. Tak sa dá vysvetliť, že človek, ktorý žil celý život bez Boha, ak sa v okamihu smrti s ním zmieri, prijme jeho dary, bude spasený. My ale nevieme kedy, kde a za akých okolností nás povolá Pán, kedy to Božie neustále “teraz“ spojí s naším “časovým teraz“. Keď príde naša smrť, príde aj náš súd. Preto sa nikto nemôže spoliehať na to, že bol dobrý, čnostný v minulosti, keď neskôr Boha hriechom odvrhne, neprijme dary, stratí všetko i z minulosti. Treba teda žiť stále v spojení s Bohom, prijímať dary, ktoré Boh ponúka k našej spáse. Tieto slová nemajú byť strašiakom, ale majú nás naučiť väčšej dôvere v Boha, ako o tom píše apoštol Pavol Filipanom o tom, že Boh, ktorý svojou milosťou v nás započal dobré dielo, nech ho aj dokončí, čiže privedie nás do večnej spásy. Máme teda plniť, čo žiada a dôverovať v jeho dobrotu a lásku.

Prečo si máme tieto slová dnes pripomenúť? Preto, že je čas spomienok na našich zosnulých a možno o rok ani my už nemusíme byť medzi živými. Preto sa máme utvrdiť v priateľstve s Bohom, žiť v milosti posväcujúcej, vedome a dobrovoľne prijímať dary – účasť na sv. omši, sviatostiach, modlitbe – aby sme si tak zaslúžili večnú blaženosť.
Tieto slová si hovoríme tiež preto, aby sme nerezignovali, nevzdávali sa, keď počuje hlasy o tom, kto bude spasený. Áno, Boh o tom vie, kto bude a nebude spasený, ale je to zároveň aj v našich rukách.
Hovoríme si tieto slová tiež preto, lebo medzi nami žijú bratia a sestry, ktorí nesprávne pochopili text Jánovho zjavenia o počte vyvolených, o čísle 144-tisíc. Toto číslo v našom učení neznamená číslo matematicky, ale je to číslo symbolické, ktoré označuje veľký počet vyvolených, čiže všetci, čo zomierajú v milosti a priateľstve s Bohom, patria do tohto počtu. Teda toto učenie sa rozchádza už v samotných základoch učenia tých bratov a sestier, ktorí sa hlásia k Jehovovej sekte, ktorí sa všemožne snažia dokázať týmto číslom na falošných a vykonštruovaných domnienkach, že do tohto čísla sú započítaní len členovia Svedkov Jehovových. Je to blud, ako aj ich výpočty o konci sveta. Ježiš vo svojom učení jasne povedal, že o tom dni nevie nik, ani anjeli v nebi, iba Otec. Teda Ten, kto dal svetu začiatok, ten mu určí aj koniec. A podobne je to aj s koncom nášho pozemského života, smrti.

Toto učenie Cirkvi a slová Svätého písma majú byť pre nás dostatočne silným poučením, aby sme nemuseli sa obzerať po falošnom učení tých, ktorí nás láskavo a milo, ba až dotieravo presviedčajú o pravosti ich učenia a ktorí sú ochotní pre svoje učenie ísť za novými stúpencami kilometre, neľutujú čas, námahu a financie. To je neraz nám na zahanbenie.
Preto pri všetkej úcte máme týchto bratov odmietnuť, slušne a dôrazne. Neprijímať od nich žiadnu literatúru, pretože vám začnú znepríjemňovať život. Nepúšťajte sa s nimi ani do nejakej veľkej debaty, pretože oni hovoria stále len to svoje a naučené. Vedú školený, naučený dialóg. Nie sú schopní priznať si svoje chyby a omyly. Často nás prekvapí ich príkladný život. Neraz sa z nich stanú úplne iní ľudia. Na prvý pohľad je to lákavé, krásne, ale uvedomme si, že za tým sa niečo skrýva. A rovnako si môžeme položiť otázku, prečo takto príkladne a vzorne nežijeme my, čo máme pravé učenie Krista.
Pripomínam a hovorím o tom aj preto, lebo títo Svedkovia Jehovovi využívajú také chvíle u ľudí ako je strata milovanej osoby. Vedia si k opustenému človekovi nájsť cestu, vedia ho potešiť, pomôcť mu, a nepovedia hneď, čo sa za touto službou a ochotou z ich strany skrýva. Čas hrá pomaly ale isto v ich prospech a takto vedia pritiahnuť človeka na svoju stranu. Podotýkam, že veľmi ťažko sa týchto falošných prorokov pozbaviť.

Preto keď zostaneme v tichu stáť nad miestami, kde odpočívajú telesné pozostatky našich drahých, uvedomme si, že máme dušu a tá nezomrela, nezanikla, že je stvorená Bohom a budeme odmenení podľa nášho života, buď pre večnú blaženosť, alebo pre večnú záhubu.

Amen.