Pri pohrebe

Čo si vieme predstaviť pod slovom nádej? Pred nami sú telesné pozostatky vášho manžela, otca, svokra, brata, príbuzného. Tento náš brat trpel ťažkou a nevyliečiteľnou chorobou. Akú radosť ste však cítili, keď ste počuli z úst lekárov slovo nádeje, hoci v srdci ste cítili a vedeli o vážnom stave. Vieme, že ľudské slová sú slabé. Nikto si život nedal, a nikto si ho nemá právo ani zobrať. Jedine Boh. Jedine on môže náš život ukončiť. Aj keď dnes stojíme pri rakve vášho zosnulého, vám, ktoré smútite, zostala v srdci nádej. Nie ľudská, pominuteľná, ale tá, ktorej uveril aj náš brat.

V tejto nádeji nás povzbudzuje i apoštol Pavol v dnešnom prvom čítaní slovami: „Bratia! Boh nie je nespravodlivý, nezabudne na vaše skutky a lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali svätými“ (Hebr 6, 10).

Tieto slová o veľkej nádeji píše Pavol, o ktorom vieme, že prenasledoval Krista. No vieme i to, že keď sa stretol s Ježišom na ceste do Damasku, aby tam pochytal kresťanov a v putách ich priviedol do Jeruzalema, toto stretnutie ovplyvnilo a zmenilo jeho ďalší život. Musel zápasiť, bojovať, premáhať sa. Mal nádej, že to čo robí, nie je zbytočné. Veril, že toto všetko bude raz odmenené. Preto píše: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). Pavol nesmútil, že zanechal pohodlnejší život bez Boha, že ho vymenil za ťažší s Bohom. Veď pre vieru musel znášať ťažkostí od svojich rodných bratov, siahali mu na život, ale on využil právo, pretože bol rímsky občan a odvolal sa na cisára. Zomrel na jednom z rímskych pahorkov za Krista, ktorému po svojom obrátení celkom uveril. Zomrel plný nádeje, čo je cítiť v slovách: „Dobrý boj som bojoval, vieru som si zachoval, už mi je pripravený veniec, ktorý mi v onen deň dá Pán...“

O takejto nádeji v Boha, ktorú mal apoštol Pavol, môžeme hovoriť i o vašom manželovi, otcovi, svokrovi, príbuznom. Nie je to ani mesiac, čo vzpriamený kráčal tu v tejto kaplnke ku oltáru, aby prijal posilňujúcu sviatosť pomazania nemocných. Vedel som o jeho túžbe po živote, vedel som, že je vážne chorý. Tým viac som sa tešil, že prichádza k posile duchovnej. Vtedy som mal nádej, že Ježiš Kristus odmení tento jeho skutok. A dnes mám znova nádej, že tento skutok vykonaný slobodne a dobrovoľne odmení Boh. Možno viacerí z vás ani nevedia, že niekoľko dní predtým ešte robil okná na zvonici, aby sa zabránilo jej znečisťovaniu. A dnes sa s ním lúčime...

Ľudské slová potešia, ale my veríme v Božie slovo, ktoré je spravodlivé, veríme, že Boh slabosť nášho brata prepáči a pohliadne na jeho dobrú vôľu, ale i na vaše modlitby za otca a manžela. Prehĺbme sa i my v nádeji, že všetko čo konáme pre spásu našich nesmrteľných duší, nie je zbytočné. Veríme slovám, ktoré Ježiš povedal: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie.“
Pripraviť sa na smrť je veľká milosť. Dať si do poriadku svoj životný účet chápme ako vážnu potrebu. Neodkladajme. Veď i náš brat zomrel po 5-mesačnom trvaní choroby v 58 roku svojho života. Prednedávnom sme sa lúčili so sestrou, ktorá opustila rodičov v 20 roku svojho života. Kto bude ďalší? Buďme pripravení.
28. 1. o siedmej hodine sa Anna Grigorovna zobudila a zbadala, že na ňu díva manžel. „Vieš, Anna,“ povedal Fjodor Michajlovič Dostojevskij, „už tri hodiny nespím. Cítim, že dnes umriem...“ Anna sa rozplakala. On ju utešoval: „Pamätaj, že som ťa veľmi ľúbil, nikdy som ťa neoklamal, dokonca ani v myšlienkach.“ O jedenástej pocítil veľkú slabosť. Zavolala deti, chytil ich za ruky a manželku poprosil, aby mu prečítala podobenstvo o márnotratnom synovi. Bol to posledný text, ktorý si Dostojevskij vypočul. Večer umrel.
Je to krásne, keď človek má nádej. Ako márnotratný syn, ktorému otec odpustil. My všetci majme nádej, že nám Boh odpustí, ale zároveň sa usilujme o dobrý život.

Lúčime sa teda v nádeji na nové a bez konca trvajúce stretnutie s otcom, dedkom, bratom a manželom. Odpočinutie večné, daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti.

Amen.