Šiesta veľkonočná nedeľa

Upriamiť pozornosť na vzkriesenie, ktorým sa otvorili každému nový rozmer života.

Predstavme si, je 31. december – posledný deň v roku. Všade cítiť úžasnú veselú náladu. Každý chce prežiť tento deň v čo naj – atmosfére. Popritom možno niektorí bilancujú. Premýšľajú, čo pekné zažili v uplynulom roku, aké nezabudnuteľné spomienky im zostali, koľko vecí sa podarilo urobiť a v čom budú musieť pokračovať, či sa zlepšili a podobne. Vzrušenie sa stupňuje, pretože o niekoľko minút odbije polnoc a začne sa nový rok. Ďalší v poradí. Niečo sa skončilo a niečo sa práve začína. S prvými minútami ihneď prichádzajú i zvedavé otázky. Pýtame sa: Aký bude tento rok? Čo nové prinesie? Čo všetko ma stretne počas celého roka? Odpovede zatiaľ nepoznáme, no sú obsiahnuté v 12 nastávajúcich mesiacoch. Som presvedčený, že sa v prvých bezprostredných okamihoch po polnoci každý človek intenzívnejšie zamýšľa nad tým, čo všetko môže nový rok ponúknuť v celej svojej šírke a hĺbke. Otvára sa nová etapa ľudských dejín.

Niečo podobné asi prežívali apoštoli spolu so ženami ráno prvého dňa v týždni, keď prišli k hrobu a kameň bol odvalený. Možno v tom zmätku ani netušili, čo sa deje a aké dôsledky to bude mať na ich život. A prázdny hrob alebo lepšie povedané, samotný vzkriesený Ježiš, im ukazuje nový životný smer.

V evanjeliu sme počuli: „Mária Magdaléna prišla k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi a povedala im: odniesli Pána z hrobu a neviem, kde ho položili. Ešte totiž nechápali Písmo“ (porov. Jn 20,1-2; 9).

Spoločenský nepokoj okolo tajomného muža, nazývaného Ježiš z Nazareta, sa dostal pod kontrolu židovských predstavených. Rímska vládnuca strana si tiež mohla vydýchnuť. Obávaný nepriateľ už nebude môcť vplývať na ustarostený, jednoduchý ľud. Aktéri bravúrne vykonanej popravy si blahoželali, pretože zapečatili hrob s mŕtvym telom Ježiša. Verejná mienka o tom, že to bol prorok poslaný Bohom, po určitom čase zanikne. A život v Palestíne bude pokračovať ďalej, ako keby tam ani žiadny Ježiš nikdy neexistoval. Takto by azda mohla vyzerať hmlistá prognóza dní a rokov budúceho izraelského spoločenstva. Lenže do udalostí, ktoré sa zdali byť podľa pravidiel logiky jednoznačné, vstúpil Boh so svojou pôsobiacou láskou. Udalosti dostali iný spád a priebeh. Keď sa do záhrady Jozefa Arimatejského, kde bolo uložené Ježišovo telo v novom hrobe, vytesanom do skaly, vybrala Mária Magdaléna, vtedy zažiarilo to najkrajšie ráno, aké len mohlo zažiariť na Zemi. Jasné ráno zvíťazilo nad tmavou nocou. V Márii to vyvolalo nemý úžas a prekvapenie. Uvidela odvalený kameň a ocitla sa pred otvoreným hrobom. Ako sa s neočakávanou situáciou vyrovnala prvá očitá svedkyňa nedeľnej udalosti? „Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš rád a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20,2). Oni určite v tej chvíli ničomu nerozumeli. No nič nenechali na náhodu a pobrali sa v ústrety k prázdnemu hrobu. A čo ich čakalo na mieste tajomnej udalosti? Sklamanie? Alebo strach? Alebo zatiaľ ešte nevypovedaná radosť z vnútorného šťastia? Neviem. No zdá sa, že to, čo uvidela ako prvá Mária Magdaléna a za ňou Peter a Ján a všetci ostatní, ktorí sa prišli v tom čase presvedčiť o skutočnosti prázdneho hrobu, odchádzali so zmiešanými pocitmi. V hlavách si ukladali ešte horúce spomienky a slová svojho Učiteľa. Hoci on sa stratil, slová Písma dávali jednoznačnú nádej, že jeho život bude pokračovať i po smrti. Z bojazlivého tušenia sa postupne každým ďalším stretnutím so Zmŕtvychvstalým, budovala veľkonočná viera a smelé presvedčenie, že Ježiša nikto z hrobu neodniesol preč, ale že on naozaj vstal z mŕtvych k novému životu.

Všimnime si, k čomu nás privádzajú evanjeliá Veľkej noci. Pavol hovorí, že „Kristus zomrel za naše hriechy, bol pochovaný, na tretí deň vstal z mŕtvych…“ (1Kor 15,3-4) a na koniec vyhlasuje, že „naša viera bez Kristovho zmŕtvychvstania by bola márna“ (1Kor 15,14). Ľudia, ktorí ešte aj dnes považujú istotu prvej kresťanskej generácie za podvod, zabúdajú na príliš veľa vecí zo začiatkov kresťanstva, kedy nechýbala ani krv, ani mučeníctvo prvých ohlasovateľov zmŕtvychvstalého Krista. Brieždenie toho prvého dňa v týždni znamenalo začiatok prvého dňa kresťanstva. Po ňom nasledovali ďalšie dni, potom ďalšie, až do posledného dňa, kedy slnko viac nezapadne. Apoštoli sú svedkami Kristovho zmŕtvychvstania: videli Zmŕtvychvstalého na vlastné oči. Kristus sa im ukázal ako živý. Prázdny hrob nie je až takým presvedčivým dôkazom, akým sa stali zjavenia Ježiša na miestach, kde predtým zhromažďoval ľud, aby mu hovoril o novom živote. Základom veľkonočnej viery teda nie je prázdny hrob, ale stretnutia so zmŕtvychvstalým Ježišom. Hlavnou príčinou tejto viery je Pán, ktorý sa zjavuje.
Každá liturgická slávnosť v Cirkvi je skutočnou aktualizáciou tajomstva, ktoré sa slávi. Liturgia má tendenciu, aby veriaci opäť prežili určitú udalosť vykúpenia. Keď sa zamýšľame nad veľkonočným tajomstvom, objavujeme v ňom mimoriadne bohaté posolstvo, ktorým je posolstvo života v Kristovi. Veľká noc je slávnosťou radosti a slobody, ktorá nám otvára novú dimenziu života. Pred Kristom sa človek nachádzal v moci diabla, hriechu a smrti. Kristovo zmŕtvychvstanie nás oslobodzuje z tohoto otroctva a dáva nám slobodu Božích synov a dcér, čiže slobodu podstatne vnútornú, ktorá sa však účinne prejavuje v každej oblasti ľudského správania a konania.

Keď sa písalo v novinách o zavraždení Martina Luthera Kinga, často sa citovali slová jeho manželky: „Náboj, ktorý zabil môjho manžela, otca štyroch detí, nezabil lásku, ktorú manžel ohlasoval. Teraz ja a moje deti budeme z tejto lásky žiť.“

Táto myšlienka Kingovej manželky azda dostatočne vystihuje situáciu, v ktorej sa nachádzali učeníci Krista. Hoci prežívali smútok z Ježišovej smrti, odvalený kameň a predovšetkým stretnutia so živou osobou Krista im pomáhali zbavovať sa pocitu prehry a sklamania, aby odteraz sa v nich mohlo vytvárať niečo podstatne iné, niečo, čo obohatí celú ľudskú existenciu.

Veľká noc nás povzbudzuje k tomu, aby sme pouvažovali o svojom vzťahu ku Kristovi. Aký je a či sa dá ešte vôbec hovoriť o nejakom vzťahu. Toto uvedomenie si nás potiahne k obnove srdca a k vedomému rozhodnutiu budovať jednotu s Bohom možno i cez dennú modlitbu, cez chvíle strávené čítaním Sv. písma, kedy sa Boh osobne dotýka môjho vnútra i keď to necítime. Ďalšími prostriedkami môže byť naša účasť na sv. omši, kde sa Boh osobitným spôsobom stretáva s človekom, aby ho posilnil a zároveň uistil, že je tu pre nás a kvôli nám. Ak nastane aspoň nepatrná premena nášho srdca, potom začneme okolo seba vytvárať spoločenstvo lásky. Staneme sa tvorcami niečoho, čo tento svet nevyhnutne potrebuje a to je radosť a sloboda nového života, ktorú Ježiš priniesol svojím zmŕtvychvstaním. Znovu a znovu sme vyzývaní vnášať tento rozmer veľkonočného posolstva do ľudského života. Chceme teda, aby následkom premeny môjho srdca okolie zbadalo čosi nové, čosi revolučné, čo prinieslo Kristovo zmŕtvychvstanie?

Veľká noc, to je prechod, cesta. Prechod z jedného stavu života do druhého, cesta z otroctva na slobodu, z tmy ku svetlu, z bolesti do radosti, zo smrti do života. Tí, ktorí prijali Ježiša a uverili v neho, on sám sa im stal životom. Prešli zmenou. Neveríte? Poviem vám, milovaní v Kristu, jeden príbeh, ktorí sa udial už dávno. Príbeh o „odvalenom kameni“.
Ten človek sa volal Šavol a bol veľmi mrzutý. Keď v Jeruzaleme začal pohon na Ježišových stúpencov, Šavol prenasledoval rodiace sa kresťanské spoločenstvá, schvaľoval, keď týchto ľudí na smrť kameňovali, bez zábran vnikal do domov, odvliekol z nich mužov a ženy a dával ich do väzenia (porov. Sk 8,1-3). Od jeruzalemského veľkňaza si vyžiadal listy do Damasku, aby odtiaľ mohol stúpencov Krista, mužov i ženy, v putách priviesť do Jeruzalema. Ale ako šiel a blížil sa k mestu, zrazu ho zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Celý zmätený sa zmohol len na otázku: „Kto si, Pane?“ A ten hlas mu odpovedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (Sk 9,4-5)! Nič viac a nič menej. Tam bol neskorší Pavol po prvý raz postavený zoči-voči Kristovi. Už nikdy na to nezabudol. Stále sa na to bude odvolávať. Neustále bude zdôrazňovať Cestu, ktorú nenávidel a po ktorej nevedomky kráčal. Udalosť Veľkej noci však žije. Je v slzách, do ktorých vlieva nádej, je životom napriek zdaniu smrti. Je v našej nemohúcnosti ako moc, ktorá si dovoľuje byť slabou, pretože je neporaziteľná.

Zmŕtvychvstaním preniklo do sveta čosi nové, čo ovplyvnilo životy najprv apoštolov a prvých kresťanov a potom postupne všetkých, ktorí sa rozhodli nasledovať zmŕtvychvstalého Ježiša. Vďaka ich svedectvu dnes môžeme i my veriť a vytvárať spoločenstvo okolo živého Krista. Ako nový rok nám otvára perspektívu budúcich dní, tak aj zmŕtvychvstanie otvorilo pre človeka novú dimenziu života.
Skúsme teda, všetci spoločne, napredovať po ceste veľkonočného posolstva, po ceste radosti a slobody a tým zjavovať okoliu naše životné smerovanie so zmŕtvychvstalým Ježišom.

Amen.