Šiesta veľkonočná nedeľa

Zamilovať si život podľa Božej vôle, uveriť Božej láske.

Vážení páni a dámy, ak chcete poznať víťaza dnešnej súťaže, ostaňte nám verní pri televíznych obrazovkách i naďalej. Asi takto nejako sa nás snažia moderátori rôznych programov udržať pred televíziou, či pri počúvaní rádia a získať si našu priazeň. Ich popularita je závislá na sledovanosti ich relácií. Podobne nás oslovujú v reštaurácii: Dúfam, že ste boli spokojní a prídete zas, že nás budete odporúčať svojim známym. Každá z týchto udalostí je pasiou pre oči, uši či chuťové bunky, ale nikdy nás dokonale nenasýti. Platí tu príslovie: Zíde z očí, zíde z mysle. Príde niečo krajšie, príťažlivejšie, čo si získa naše sympatie, a na to staré zabudneme, alebo nás to už nezaujíma. Pretože v nás je túžba po niečom hlbšom, čo nám svet nedokáže dať – túžba po pravej, nefalšovanej láske.

Ježiš nám dnes ponúka uspokojenie tejto túžby, keď hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja miluje vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9)! To je dnešná Ježišova výzva i pozvánka: „Ostaňte v mojej láske!“

Iba v tejto 15. kapitole Ježiš opakuje až osemkrát, aby učeníci „ostali v jeho láske“ (v. 4 - 10). Z prečítaného úryvku evanjelia sv. Jána nám vysvitajú dve podstatné vlastnosti tejto Božej lásky: bezhraničnosť a nezištnosť.
V prvom rade je to Otcova láska, láska podľa Otcovej miery. Veď hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás“ (Jn 15,9). Táto Otcova miera lásky je v skutočnosti bez miery a bez hraníc – ide až do krajností, až po darovanie toho najvzácnejšieho čo mal – vlastného Syna. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal život večný“ (Jn 3,16). Ostať v tejto láske teda znamená prijať jej bezhraničnosť.
Súčasne je to láska nezaslúžená, nezištná, ktorá nehľadí na to, komu sa preukazuje, ani si nekladie vopred žiadne podmienky typu: Budem ťa milovať ak... Urobím to, ak... Rovnako sa správa a darúva dobrým aj zlým. Sv. Pavol píše: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5,8). Teda boli sme Boží nepriatelia. „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45). Božia láska je jediným dôvodom, prečo Boh stvoril tento svet a nás v ňom, prečo nám dal rozum, slobodnú vôľu a stvoril nás na svoj obraz a podobu (porov. Gn 1,26). Z lásky si vyvolil izraelský národ a napokon k nám skrze neho daroval svojho Syna, ktorý nás vykúpil. Práve na kríži a vo veľkonočné ráno sa Božia láska ukazuje najmarkantnejšie ako zdroj života. Božia láska, ktorá je bez miery a podmienok, je jediným pravým prameňom života.

Drahí bratia a sestry! Ježiš nás vyzýva ostať v Božej láske, ktorá „je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5). Uvedomujeme si to? Krstom sme vošli do tejto Božej lásky. Vošli sme poväčšine ako malé deti. Nik z nás si to nezaslúžil.
A teraz sa vás pýtam: Čo alebo kto nás môže odlúčiť od Božej lásky?
Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto nás obžaluje? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto nás odsúdi? Vari Kristus Ježiš, ktorý za nás zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?
Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (porov. Rim 8 31-39). Nič na svete, žiadny človek, ani anjel, ani diabol nás nemôže oddeliť od Boha. Diabol nás môže len pokúšať.
Je len jedna vec, ktorá v nás ničí večný život. A to je hriech. Naše osobné, vedomé a dobrovoľné odmietnutie Boha a jeho príkazov, ak ide o veľkú vec, v nás zabíja život. Znenáviďme hriech! Zamilujme si Božie prikázania!
Zachovávať jeho prikázania je prejavom zotrvávania v Božej láske, ktorú si, takpovediac, privlastňujeme a v jej sile konáme. Naše skutky sú spoluprácou s Božou láskou. Som Božím spolupracovníkom. Je to úžasné povýšenie pre každého z nás.
Požiadavka zachovávať prikázania nám ukazuje, že v Božej láske nejde o žiaden sentiment alebo city. Naša láska má byť konkrétna, vyjadruje a prejavuje sa konkrétnymi skutkami, ktorých cieľom je oslava Boha, dobro blížneho i naše vlastné. To je jediná cesta do večnosti. Je to cesta každodenného odriekania sa seba a služby blížnym. Milovať až po položenie svojho života neznamená len mučenícku smrť, ale znamená aj darovať sa v drobnostiach dňa. Navariť polievku, pomôcť starším, plnenie si povinností školských či pracovných. Byť verný sebe, svojim zásadám, obhajovať pravdu. To všetko, len tak letmo spomenuté, si vyžaduje od nás obetu a námahu, ktorú nazývame láska. K sebe, k iným a k Bohu.
Až keď uveríme, že Boh nám chce dobre, až vtedy si zamilujeme jeho príkazy a budeme podľa nich žiť. Žiť pre druhého je požiadavka, ktorú od nás Ježiš musí požadovať, lebo vie, že len tak budeme mať pravý život.

Priblíži nám to aj nasledujúci príbeh.

V strede mora sa z ikry vyliahla malá rybka. Postupne rástla a začala sa osmeľovať aj ďalej od svojho rodiska. Zisťovala, že je to krásne takto si plávať kdekoľvek sa jej zachce. More jej poskytovalo dostatočný priestor, aby bola šťastná. Nič jej nechýbalo. Raz sa zatúlala až ku pobrežiu. Ako tak vyskakovala, zistila, že aj tam vonku, v cudzom kraji, ktorý doteraz nevidela, je všetko veľmi podobné. Sú tam skaly, piesok, rastliny, rovnako ako vo vode, dokonca krajšie a pestrejšie. Aj tam žijú podobné tvory ako ona, len sa pohybujú po štyroch končatinách. A čo bolo najlákavejšie – svietilo tu slnko, bolo teplo a vo vzduchu, ktorý je redší ako voda, sa jej pohybovalo lepšie, bola rýchlejšia. A naša rybka začala byť zo dňa na deň nespokojnejšia a nešťastnejšia. Hovorila si: „Tam hore je lepšie a ja tu takto živorím.“ Už ju nedokázali potešiť veci, ktoré ju kedysi uchvacovali. Ani jej spoločníčky jej to nemohli vyhovoriť, že tam hore neprežije, že to nie je nič pre ňu. A tak sa jedného dňa odhodlala a vymrštila sa na breh. Začala sa hádzať po rozpálenom piesku pláže. Hoci si to nechcela priznať, postupne zisťovala, že je v pasci. Nemôže sa pohybovať, slnko ju vysušuje a postupne slabne. Všetko, čo sa jej zdalo také lákavé, ju zradilo, ukázalo sa v pravom svetle. Už začala ľutovať svoju nerozumnosť, no nič jej to nepomáhalo. Nepokojná a strápená čakala na istú smrť. A určite by tam bola zahynula, keby sa more nad ňou nezľutovalo, poslalo veľkú vlnu, ktorá ju vtiahla späť.

Aké poučenie sa tu pre nás skrýva? Tou malou rybkou je každý jeden z nás. More je Božie milosrdenstvo, Božia prítomnosť, jeho Láska. Hladina mora, skaly, to sú prikázania, ktoré nás chránia od zla a vymedzujú, „kde je ešte bezpečné“ sa pohybovať. Svet nad hladinou je svet bez Boha, ktorý sa navonok ukazuje ako krásny, ale v skutočnosti je prázdny ako pozlátko, ako obal bez obsahu.
Aj my sme sa narodili z vody a z Ducha Svätého v krste, pretože nás Boh miloval už pred stvorením sveta. Odvtedy žijeme v jeho prítomnosti, rastieme ponorení do jeho milosrdenstva, v ktorom sa doslova kúpeme. No aj my si to tak žalostne málo uvedomujeme a pramálo vážime. Poškuľujeme po svete bez Boha, kde je všetko krajšie a ľahšie, pretože tu neplatia morálne zásady. Často sa cítime menejcenní pre svoju vieru, obmedzovaní Božími príkazmi, ktoré nás chránia pred zlým. Vtedy odmietneme Boha a chceme žiť svoj život, tak ako sa nám páči a prekročíme pomyselnú hranicu zo života do smrti. Určitý čas sme možno spokojní a šťastní, ale čoskoro zisťujeme, že to nie je ono. Sme nešťastní a podráždení. Nechceme si priznať vinu, hoci vieme, že sme duchovne mŕtvi. Čaká na nás jediná perspektíva - večná smrť – nebezpečenstvo nikdy nevidieť Boha z tváre do tváre.
Ale je aj iná cesta: ľútosť, uznanie vlastnej bezmocnosti, cesta obrátenia a pokánia. Až keď voláme k Bohu a robíme pokánie, Boh sám nás vracia do života milosti, iba on má tú moc, lebo Bohu, ktorý je Láska, nič nie je nemožné (porov. Lk 1,37). Vracia nás späť do mora svojej lásky.

„Ostaňte v mojej láske!“ (v. 9) znie celým dnešným úryvkom z Jánovho evanjelia. Ba je to prosba a výzva celého evanjelia. Prijmime, drahí bratia a sestry, túto Ježišovu prosbu. Boh nás prosí. On nám neponúka chvíľkové potešenie, nechce na nás budovať svoju popularitu, ako tento svet. Ježiš nič z toho nepotrebuje. Iba chce, aby sme prežili šťastný a plnohodnotný život už tu na zemi a potom vo večnosti. Túži, aby sme už tu na zemi zakusovali radosť Božej prítomnosti (KKC 218; 735, Hrbata, J.: Perly a chléb, II. díl. Český Těšín : Cor Jesu, s. 527-528).
A tak sa modlime:
Pane Ježišu, verím a vyznávam, že ty si môj jediný Pán a Boh. Celkom sa ti oddávam a prosím ťa, daj, aby som sa už nikdy nevzdialil od teba ťažkým hriechom, ale stále viac žil podľa tvojej vôle.

Amen.