Narodenie Pána

Dieťa Ježiš nás ochráni.

Jeden z veľkých hotelov, známych po celom svete, si vydáva svoj vlastný časopis. V predvianočnom čísle na čelnej strane časopisu uverejnili veľmi pozoruhodný článok. V článku sa vymenovávajú príznaky našej doby: zemetrasenia, vraždy, lúpeže, kradnutie ľudí, ba aj lietadiel vo vzduchu, revolúcie... a všetko vzbudzuje medzinárodné napätie. Na druhej strane tejto prvej strany sú vyobrazené krásne postavy betlehemských pastierov, ktorí s nádejou hľadia na betlehemskú hviezdu, v strede ktorej sú jasličky vyžarujúce pokoj.

Dnešné evanjelium, drahí bratia a sestry, sa právoplatne nazýva radostnou zvesťou. Boh posiela k ustráchaným pastierom svojho posla, ktorý hovorí upokojujúce slová, ktoré sú adresované aj nám: „Nebojte sa” (Lk 2,10).

Predstavme si situáciu pastierov, ktorí večer sedeli po ťažkej a namáhavej práci pri ohni. Sú to prostí, jednoduchí ľudia, ktorí vo svätej noci bdeli pri svojich ovciach. Určite sa rozprávali i o svojom budúcom Mesiášovi, mali o ňom svoju predstavu. Ich očakávania ich napĺňali túžbou po politickej slobode, lepšej budúcnosti. Ich predstava sa nezhodovala s prorockými predpoveďami, ktorých význam zle chápali. Nečakali Božieho Syna, ktorý bude hlásať lásku, odpustenie, večný život. Židovsko-zelótske očakávania predstavovali Mesiáša ako mocného kráľa či vojvodcu, ktorý ich oslobodí spod nadvlády Rimanov a zabezpečí prosperitu a rozvoj židovského národa. K takému zmýšľaniu ich iste podnietilo aj nariadenie cisára Augusta, ktorý vydal rozkaz vykonať súpis ľudu po celom vtedy známom svete.
A keďže každý sa mal ísť zapísať do svojho mesta - čiže do mesta, z ktorého pochádzal ich rod, aj Mária s Jozefom prichádzajú do Betlehema, aby splnili túto povinnosť, pretože Jozef bol Dávidovým potomkom (porov. Lk 2,4). Ale nielen preto. Už prorok Micheáš predpovedal, že z Betlehema vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli (porov. Mich 5,2). Mesiášske nádeje Starého zákona sa obracali sčasti na ríšu, v ktorej sám Boh vládne ako kráľ, sčasti na kráľa z Dávidovho rodu. V Dieťati, čo sa narodilo v Betleheme, sa oboje stalo skutočnosťou: Dávidov Syn je súčasne Božím Synom. Mesiáš Ježiš má vstúpiť do dejín tam, kde začína dávidovská línia. Je tým zdôraznený aj kontrast medzi údajným vládcom sveta Augustom a pravým kráľom sveta Ježišom. Bola to teda doba plná očakávaní, ale aj obáv z budúcnosti.
V tom sa stalo to, čo nikto nečakal. Boh urobil nadprirodzený zásah do života týchto pastierov a tým ich vytrhol z bežného uvažovania. Záchrana sveta sa koná skrze chudobných a slabých a zjavenie nie je určené pre znalcov Zákona, či iným horlivcom pre Zákon, ale pastierom. Boží anjel k nim pristúpil. Zmocnil sa ich strach a bázeň pred tajomným poslom. Možno si vtedy uvedomili, ako sa mýlia a aké “nízke” je ich zmýšľanie o Mesiášovi. Udivení týmto zjavením prepadli panike a zmocnila sa ich úzkosť, ale práve vtedy zazneli slová, ktoré oznamovali pokoj a radosť: „Nebojte sa” (Lk 2,10).

Drahí bratia a sestry! Pred kým alebo pred čím máme strach? Čoho sa dnes, v dnešnej dobe obávame a čo nám berie náš pokoj a istotu? Akým komplexom menejcennosti trpíme?
Uvedomujeme si skutočnosť, že Ježiš prišiel tak pre belocha ako aj pre černocha, tak pre Američana ako i pre Afgánca? Presne tak, ako prišiel pre kresťana, prišiel aj pre moslima, budhistu, no predovšetkým pre človeka. Božia láska nemá hraníc a prihovára sa ľudským srdciam jednoducho, ale výstižne: „Nebojte sa” (Lk 2,10).
Boh sa zjavil najprv maličkým. Boh nerobí rozdiely medzi bohatými a chudobnými, medzi známymi a zabudnutými, či medzi vzdelanými a jednoduchými. Práve ich si vyvolil, aby boli prvými zástupcami ľudského pokolenia, ktorým narodenie Božieho dieťaťa prinesie pokoj a spásu a zaženie každý strach. Pri tom nás môže napadnúť otázka: Pre akú zásluhu sa Pánov anjel prihovoril práve pastierom? Veď z nášho pohľadu žili veľmi primitívnym spôsobom života, a predsa dokázali prekonať svoj strach a prijať zvestovanie Mesiáša. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Niet žiadnej ľudskej zásluhy, ani vašej, ani mojej, ktorá by bola hodná príchodu Ježiša do nášho života, do našich dejín. Boh vo svojej nekonečnej láske sa nad nami zmiloval a vo svojom milosrdenstve nám daroval a obetoval svojho Syna. Teda my všetci, čo sme tu prítomní na slávnosti Božieho narodenia, prekonajme svoj prílišný egoizmus a priznajme, že potrebujeme do svojho života to bezbranné chudobné dieťa - Ježiša, ktorý leží v jasličkách. Darujme mu svoj strach, naše trápenia i bolesti, svoje pocity menejcennosti a verme, že iba on nám ich dokáže premeniť na radosť, pokoj, lásku. V Božích očiach sme vo výhode a to tým, že Boh má zaľúbenie v malých, slabých a jednoduchých ľuďoch. A pri tom nech nám stále zaznievajú slová, ktoré sprevádzajú zvestovanie: „Nebojte sa” (Lk 2,10).

Pokoj duše, po ktorom tak všetci túžime, je pokojom, ktorý nám môže dať jedine Boh. Poznáme chvíle vo svojom živote, keď nám dochádzajú sily a zdá sa nám všetko nezmyselné, ba dokonca máme pocit, že sa nedokážeme zmeniť a naďalej žijeme pesimistickým štýlom života, ktorý nám hatí cestu obrátenia z našej hriešnosti.

Ernest Hemingway v jednej zo svojich noviel opisuje život dvoch dobrodruhov, ktorí koncom minulého storočia prišli do Kalifornie, aby pri brehu rieky Sacramento dolovali zlato. Bola to veľmi namáhavá a dosť málo výnosná práca. To, čo cez deň zarobili, večer prepili v neďalekej krčme. Krčma a rieka Sacramento boli životným priestorom týchto dvoch ľudí. A ešte špinavá opustená maštaľ, kde niekedy prespávali.
Za niekoľko rokov klesli tak morálne a kultúrne, že sa z nich stali polodivosi. Prišiel však jeden Štedrý deň. Krčmu skoro zatvorili a títo dvaja už takmer zdivočení ľudia hrešením a nadávkami idú do svojej špinavej maštale. Ako tak nadávajú, že krčmu skoro zatvorili, tu z diaľky počujú akýsi plač. Prídu bližšie a zisťujú, že v priekope pri ceste leží a plače opustené malé dieťa, ktorého sa zbavila nejaká krkavčia matka. Pohľad na plačúce dieťa otriaslo ich divokým srdcom a cit ľudskosti, ktorý už takmer pomaly v nich vyhasol, sa im predral z dna ich drsnej duše na povrch. Berú toto dieťa a odnášajú ho do svojej maštale. Pokúšajú sa mu nahradiť rodičov, starajú sa oň. Je veľmi zaujímavé ako to malé, bezmocné, nepatrné dieťa svojím úsmevom prevychováva srdcia týchto surových a tvrdých ľudí. Jeho noví rodičia sa rozhodli, že dieťa naučia modliť sa, ale už dávno pri svojom spôsobe života naučené modlitby zabudli. A tak začali dieťaťu modlitby hovoriť vlastnými slovami.
Táto vymyslená, ale úprimná modlitba, ktorá vychádzala z hĺbky ich sŕdc, od základu mení týchto divokých a morálne zúbožených ľudí.

Aj k nám v túto presvätú noc prichádza malé, bezbranné Dieťa v jasliach, ktoré nás svojím pohľadom a úsmevom mení od svojho základu, mení naše srdcia, zmýšľanie a zbavuje nás strachu, egoizmu, pocitu menejcennosti. Je pre nás balzamom a liekom pre našu dušu. Nebojme sa nechať pôsobiť na seba to malé dieťa Ježiša, lebo máme istotu, že je naším pokojom.
Bratia a sestry! Anjelove slová zvestovania nech sú pre nás realitou. Odovzdajme sa úplne do Božej vôle a nechajme sa precítiť prítomnosťou živého, osobného Boha v tomto malom dieťati Ježišovi. Pri tom majme vždy na pamäti slová jedného múdreho muža, ktorý povedal: „Keby sa Kristus tisíckrát v Betleheme narodil a v tebe nie, ty predsa zostaneš naveky zatratený.”

Amen.