Narodenie Pána

Vianoce nech sú časom, kedy si uvedomujeme, čo od nás očakáva Boh.

Pred troma týždňami náš denník (Nový čas 4. 12. 02) priniesol článok: Čo sú to Vianoce? Takmer štyridsať percent nemeckých detí (v Mníchove) vo veku od šesť do dvanásť rokov nevie, čo sa vlastne oslavuje na Vianoce. Prieskum ukázal, že na západe krajiny nevedelo na túto otázku odpovedať 36 percent opýtaných, na území niekdajšej Nemeckej demokratickej republiky to bolo až 54 percent opýtaných detí.

A čo naše deti? Čo pre nás dospelých znamenajú Vianoce?

Evanjelium o pastieroch poznamenáva: „Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané“ (Lk 2,20).

Už niekoľko týždňov všadeprítomná reklama pôsobila na naše zmysly. Koledy, stromčeky, ale i rôzne stretnutia nie sú len charakteristikou Vianoc. Zakladať si na pominuteľných, inak pre zmysly dôležitých veciach, je nerozumné.
Opis udalosti evanjelistu sv. Lukáša o tom, ako sa pastieri po oznámení anjelov ponáhľajú do Betlehema, „čo sa tam stalo, ako im oznámil Pán“ a následne opis toho, čo tam našli, videli, zažili, ako „vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati“, už dnes neoslovuje mnohých ľudí.

Dnešné Vianoce, ako ich predstavuje svet menežmentu, nemá nič s tým, čo Boh nám chce pripomenúť. Svet dnes podlieha veľkému pokušeniu. Často to, čo sa deje okolo Vianoc, je ďaleko od pravdy, ktorú Boh pripomína svetu. Mnohí dnes pristupujú k narodeniu Pána Ježiša komerčne. Obchod naháňa zisk, ľudia kupujú hlúposti, často nepotrebné veci, len aby si niečo dokázali.

Čo nám môžu napovedať slová evanjelia: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo“ (Lk 2,15)? Ale už vopred vynechajme nasledujúce slová: „Ako nám oznámil Pán“ (Lk 2,15).
Mnohí dnes nevedia, že názov Betlehem, kde sa narodil Ježiš Kristus, znamená «dom chleba». Dve slová, ktoré majú niečo znamenať len pre hladného. Koľko je počas týchto dní telesne hladných ľudí? Štedré stoly a snáď aj množstvo odpadkov, pokazených, drahých vecí. Ale nie sú dnes mnohí hladní, aj keď si to neuvedomujú, hladní v duši? A predsa, človek nežije len z chleba. Máme aj duše. Či duša je niečo druhoradé?
Slovo «dom» už mnohým znie cudzo. Väčšinu času žijeme mimo domova, kde žijú najdrahší pokrvní. Domov sa začal chápať ako miesto prespávania. Ráno za tmy musíme odísť, za tmy neskoro sa vraciame. Poznamenávame: to je doba, musíme, to sú povinnosti. Pýtajme sa: toto je a má byť zmyslom života? Prečo sa viac stávame cudzími, prečo sa odsudzujeme, prečo sa viac vyslovujú slová nevera, rozvod, potrat...
Sedemnásťročný dospievajúci muž hovorí: „S otcom som sa naposledy rozprával pred viac ako dvoma mesiacmi a pritom bývame pod jednou strechou, a nemáme prečo sa obchádzať. Mám ho rád a, myslím, že aj on. Ale... On má tiež svoje záujmy. Otec si potrebuje odpočinúť. Nechýbajú mu peniaze, má predsa dostatok na kreditnej karte. Rodičia mu veria. On nie je darebák. Ale...

Kedysi sa hovorilo: „Všade dobre, doma najlepšie.“ Ľudia sa ponáhľali domov. Doma bol čas, aby si každý s každým pohovoril. Bol čas aj na spoločnú modlitbu. Vieme si dnes ešte predstaviť, čo je to spoločná modlitba? Kedy sme sa v našom dome spoločne pomodlili? Prepáčte, včera, pred Štedrou večerou Otčenáš a snáď aj Zdravas?
Dnes sa už mnohí ani neponáhľajú domov k drahým na tieto sviatky. Majú predplatené rekreácie s priateľmi, chcú sa zabaviť, oddýchnuť si, zalyžovať... Domov (!) poslali predsa krásny drahý vianočný pozdrav s niekoľkými slovami, ktoré hoci hovoria o pokoji, láske, šťastí, sú v skutočnosti veľmi vzdialené od ich sŕdc, čo dokazujú ich skutky.
Domov sa stal spomienkou. O domove básnici píšu ódy, historici naň spomínajú, maliari kreslia zákutia domova, spevák zanôti clivú vianočnú pieseň a snáď spomenie aj domov.

Betlehem je mementom, aby domov bol miestom, kde dieťa rastie, dozrieva, kde sa vždy nachádza to, čo inde nie je, kde človek prežije jeseň života a v pokoji sa rozlúči so svojimi drahými. Je správne, že dieťa sa dnes rodí v nemocnici, ale je správne, že zomiera človek sám, v nejakom zariadení za bielou plachtou?

Dom symbolizuje rodičov. Či možno nazvať miesto bývania domovom, keď sa v ňom už vystriedali dvaja, traja otcovia, dve alebo tri matky?
V evanjeliu čítame o pastieroch v Betleheme keď: „sa poponáhľali, našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16). Dnes je čas modliť sa, aby v tomto duchu žili naše rodiny. Modlime sa, aby boli úplné, deti mali rodičov a rodičia deti. Neúplných rodín bez otca alebo bez matky, alebo bez detí je viac než dosť.

Druhé slovo, nad ktorým sa dnes môžeme zamyslieť, je slovo «chlieb». Denne sa modlime: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes...“ Ale ako často si uvedomujeme chlieb živý, Ježiša Krista, v Eucharistii? Stalo sa zvykom či tradíciou počas sviatkov prijímať tento chlieb života, eucharistického Ježiša. Pýtajme sa, prečo? Niekedy sa zdá, akoby takého naše prijímanie bolo volaním ku Kristovi: pozri, sme tu, buď spokojný. Pýtajme sa: kto je hosť, my alebo Ježiš? Prečo? Ježiš potrebuje, aby sme ho prijímali, alebo my potrebujeme Krista? Prečo sa potom správame voči Kristovi ako jeho páni?

Vianoce sa stali časom, kedy sa obzvlášť pácha hriech pýchy. Krása, okázalosť, nadradenosť, povýšenectvo...

V rodine nesmú mať každý rok rovnakej farby stromček. Predvlani bol zlatej, vlani modrej, toho roku striebornej a už o rok sa chystajú zaobstarať si stromček červenej farby.

V čom je podstata sviatkov, ktoré prežívame? Čo robí vianočné sviatky pravými, požehnanými, pokojnými, milostiplnými...?
Áno, prijatie Ježiša Krista za svojho Boha a Pána. Ježiš Kristus sa narodil, aby sme mali večný život. Ten prirodzený je potrebné využiť na získanie zásluh, aby sme boli v hodine smrti prijatí do večných Božích príbytkov. Ježiš ako Dieťa v jasliach má prebudiť v nás cit, poznanie a zážitok viery, nádeje a lásky. Osvojiť si a pripomenúť zvláštnym spôsobom, že sme všetci deti jedného Boha. Boha, ktorý je večný, všadeprítomný, nekonečný, bez začiatku a konca, čiže Alfa a Omega. Prišiel na svet, aby nám osobne, prijímajúc prirodzenosť človeka oznámil, čo je naším poslaním na zemi. Ukázal, čo máme urobiť pre dosiahnutie tohto cieľa, aké prostriedky sú nám ponúknuté, aby sme splnili vôľu Božiu.
Vianoce sú časom, aby sme pocítili blízkosť Boha, ktorý nás miluje.
Prečo občas počujeme: Konečne po sviatkoch?! Pretože pre nich sú sviatky len veci hmotné, pominuteľné, dočasné.

Mladá žena si povzdychla: „Už niekoľko mesiacov mi manžel nepovedal: Mám ťa rád. Mám všetko, a predsa mi to podstatné chýba. Moje manželstvo sa uspokojí z jeho strany len s prirodzenými hodnotami. A ja som čakala od manželstva viac, alebo niečo iné. Syn mi povedal, že chce pod stromček, aby si otec na neho našiel čas, pohral sa s ním s darčekmi, ktoré dostal vlani pod stromček. A po chvíli žena poznamená: Zarástol mu chodník do kostola. A vlastná matka ho v tom podporuje. Čo na tom, že ona chodí každú nedeľu do kostola a syna ospravedlňuje...“

Vianoce sú časom, kedy môžeme na niekoľko dní vypnúť z kolotoča zhonu, povinností, odlúčenosti v rodine, ale spolu i s Kristom, naším Pánom a Bohom. Vianoce sú teda aj dňami intenzívnejšieho prežitia lásky k Bohu, blížnemu i k sebe samým. A priznajme si, potrebujeme na to tak veľa? Čoho všetkého by sme vedeli, chceli, a dokonca s radosťou zriekli, len aby sme to prežili!

Evanjelista o správaní Panny Márie poznamenáva: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19).
Uvedomujeme si, že sú to slová výzvy pre každého z nás. Vianoce sú čas vedieť sa poďakovať najdrahším, vedieť im prejaviť svoju nehu, lásku, ale i spolu stretnúť sa s Ježišom, ktorý tak isto vyrastal v rodine ako my. Zastaviť sa pri jasliach, pokľaknúť a zotrvať v tichej adorácii, poklone, v modlitbe za seba i svojich najdrahších. Uvedomujeme si, že sme všetci deti Božie, že Boh nás miluje.

Nevidíme sa aj my v slovách dievčatka, ktoré sa pýta: „Prečo nie sú Vianoce každý týždeň?“ A nešlo jej o darčeky. Aj keď nemôžeme byť ako rodina stále spolu, predsa urobme to, čo je v našich silách, možnostiach, aby sme boli viac šťastní, spokojní, aby sme boli aj Bohu na radosť. To môže byť ovocie týchto dní, ktoré skutočne predĺži Vianoce.

Čo sú to Vianoce? Nie je len otázka novinára, ankety, ale aj oslovením pre nás, aby sme prežili čosi krásne. Nastáva chvíľa, keď bude pokračovať svätá omša obetovaním, aby sme niečo obetovali zo seba. A pri spoločných modlitbách pripojili aj svoje prosby... A eucharistický Ježiš naplní naše srdcia svojím požehnaním.

Amen.