Prvá adventná nedeľa

Memento na začiatok nového liturgického roka.

Vieme si spomenúť, čo všetko sme začínali? Žiaci začínali v septembri nový školský rok. Vysokoškoláci akademický rok. Novomanželia začínali svoj spoločný život pred oltárom. Niekto začal držať diétu. Iný začal s učením cudzieho jazyka alebo športom, alebo nejakým koníčkom. Vieme, že sú veci a udalosti, ktoré majú presne určený začiatok. Napríklad Nový občiansky rok vždy začína 1. januárom.

Začíname nový cirkevný alebo liturgický rok. My kresťania nemáme zvláštne počítanie rokov, ako napríklad Židia a nemáme ani zvláštny začiatok roka ako Číňania, budhisti, moslimovia... Pre nás prvá adventná nedeľa nie je variantom nového občianskeho roka. Pretože bežné roky sa počítajú, idú jeden za druhým a nikdy nie sú tie isté; každý rok v histórii je len jeden, a tak cirkevné roky sa nepočítajú, sú stále rovnaké, pretože sú opakovaním cyklu sviatkov. Preto je lepšie používať názov liturgický rok a nie cirkevný rok. Počas liturgického roka si spomíname na tie isté tajomstvá našej spásy.

Tak dnešnou Prvou adventnou nedeľou začíname si spomínať na príchod Božieho Syna, Ježiša Krista na svet. Pripomíname si tak historický advent, keď proroci Starého zákona pripravovali národ na príchod Mesiáša. Ich predpovede sa splnili. Boh prišiel na svet v Betleheme, keď sa narodil ako malé dieťa z Márie Panny. Začíname prežívať aj liturgický advent. Počas štyroch týždňov do sviatku Narodenia Pána, budeme si nielen v kostoloch, ale i doma v súkromných pobožnostiach, napríklad pri adventnom venčeku čítať zo Svätého písma o udalostiach, ktoré predchádzali príchodu Pána Ježiša na svet. Sú to najmä proroctvá. Taktiež liturgické spevy svojím obsahom, ale aj melódiou sú nádherným zážitkom tohto krátkeho obdobia adventu. Počas týchto dní si viac pripomenieme aj náš životný advent. Nikto z nás nevie ani deň, ani hodinu, ani miesto, kde nás zastihne naša smrť. Celý náš život je teda prípravou – adventom na stretnutie s Bohom Sudcom.

Advent je teda čas nových milostí, čas, kedy reálnejšie si uvedomujeme akýsi začiatok, ale zároveň aj koniec.
Túto myšlienku nachádzame aj v dnešnom evanjeliu svätého Lukáša, z ktorého budeme počas celého liturgického roka čítať úryvok za úryvkom okrem niektorých sviatkov a nedelí. Dnešný úryvok začína slovami: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia...“ (Lk 21,25).

Sv. Lukáš netradične predstavuje očakávaného Mesiáša ako Sudcu sveta na konci čias. Je to memento, že prorokmi predpovedaný je ten istý, ktorého príchod ľudstvo očakáva na konci čias. Advent nám hovorí, že Boh posiela na svet svojho Syna, večné Slovo (porov. Hebr 1,2) a záleží na ľuďoch, či budú chcieť počuť Boha – Slovo. Toto Slovo, Ježiš Kristus sa narodil ako znamenie „na pád a na povstanie pre mnohých... a na znamenie, ktorému budú protirečiť“ (Lk 2,34), „lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4,12). Slovo, ktoré sa stalo telom, prináša na svet stav kríz, rozdeľuje; prichádza Slovo, aby svet vykúpil, ale kto ním pohŕdne a neprijme ho, „bude ho súdiť v posledný deň“ (Jn 12,48). Čas, ktorý je medzi narodením Krista a príchodom Krista Sudcu, je daný všetkým, aby vedome a slobodne vyjadrili svojím životom vzťah ku Kristovi. Odpoveď na slová „nasleduj ma“ (Mt 19,21) budú odmenou alebo trestom. Charakteristické je, že keď sa mudrci od východu prvý raz pýtali na narodeného Mesiáša, o ktorom písali proroci, „kráľ Herodes sa rozrušil a celý Jeruzalem s ním“ (Mt 2,3), a my už na tretí deň po Božom narodení musíme si spomenúť na vyvraždenie betlehemských chlapcov. Tieto a iné fakty hovoria to, čo Ježiš predpovedal: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč“ (Mt 10,34). Na začiatku adventu si preto pripomíname aj druhý príchod Krista, ktorého vtedy uvidia prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou (porov. Lk 21,27). A to vyžaduje, aby sme si dávali pozor, aby nás onen deň neprekvapil. Je to výzva na celý liturgický rok: „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť a postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21,36).

Začíname liturgický rok, pripomíname si príchod Krista na svet slovami Kréda: „...a zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Výzvou a mementom sú slová sv. Pavla apoštola Korinťanom: „Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty! Marana tha“ (1 Kor 16,22)! A rovnako mementom sú záverečné slová sv. Jána z Knihy zjavenia: „Áno, prídem čoskoro. Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20)!

Hroznými slovami predpovedá Pán Ježiš koniec sveta. Vlastne koniec dvoch svetov. Najprv koniec lokálneho, partikulárneho sveta, akým bol Jeruzalem a zbúranie chrámu, čo bolo v roku 70 pre Židov horšie ako koniec sveta. A napokon koniec celej tej nádhery, ktorú nazývame Zem. Vízia jej konca nachádza už empiricky odôvodnenie v potenciáli čoraz horších vynálezov a menšieho pocitu zodpovednosti. Ale to až raz, kedysi. Ale už dnes každý prežívame svoj vlastný koniec sveta v rôznych sférach svojho života. Bol čas, keď mladý, zdravý, schopný človek mal všetko a postupne stráca jedno za druhým, až nakoniec mu neostane nič. Koniec nášho osobného sveta, to je postupný proces, to je aktuálna skutočnosť, ktorú prežívame zo dňa na deň. A práve na začiatku adventu nám ide o to, aby sme žili pred Bohom zodpovedne, bez hystérie a bez akejkoľvek šibeničnej determinácie. Keď nám advent pripomína koniec sveta, chápeme to aj ako svoju vlastnú smrť. Všetko, čo žije, musí zomrieť, len umelé kvety nezomierajú.

Advent je aj škola vedieť správne zomrieť. Pripravujeme sa na sviatky Narodenia Pána Ježiša a to je memento viac si pripomenúť potrebu pripraviť sa na svoju smrť a využiť čo najlepšie svoj život. Preto je advent aktuálny aj v tom, že svoj duchovný život obohacujeme o hodnoty vnútornej kultúry a predovšetkým o čnosti. Nový liturgický rok je pre nás príležitosťou, aby sme každý deň využili na obohatenie svojho života.
Keď sa dvaja muži dozvedeli o smrti svojho priateľa, viedli takýto rozhovor. Jeden druhého sa pýtal: „Koľko a čo po sebe zanechal?“ Na to mu druhý odpovedal: „Všetko!“

Nemali by sme si počínať ako kráľ v jednej rozprávke. Obliekal sa do krásnych šiat a vystavoval sa na obdiv. Vychádzal zo svojho paláca, keď mu slnko svietilo do tváre. Vtedy sa odrážalo zlato z jeho šiat a poddaní ho mohli obdivovať. To ho napĺňalo radosťou. Raz spravil chybu, keď vyšiel na vychádzku skôr. Slnko mu svietilo od chrbta a on prvýkrát videl svoj tieň. Čierny tieň a nie lesk zlata vyvolal v ňom hnev. Nazlostený vysadol na koňa, vyrazil dopredu, ale svoj tieň nemohol predbehnúť. Bol hlúpy. A rozprávka hovorí, že ešte aj dnes beží s hnevom za svojím tieňom.
Nebežíme aj my za svojím tieňom? Je správne, že sa učíme žiť so svojím tieňom – smrťou. Je to realita, pred ktorou máme bázeň, ale nezúfame si. Prečo si nezúfame? Uverili sme v Krista a spolupracujeme s ním. Pripomeňme si vážnu myšlienku.

Príbeh rozpráva o chudobnom človeku, ktorý trpel pre svoju biedu. Stále sa však modlil: „Pane, prosím ťa, aspoň raz dovoľ, aby som vyhral v lotérii.“ Mal sa čím ďalej horšie, nevyhrával nič, ale stále sa modlil: „Pane, prosím ťa, aspoň raz dovoľ, aby som vyhral v lotérii.“ Až raz v noci sa prebudí na hlas Pána Boha, ktorý mu hovorí: „Tak mi tiež pomôž a kúp si konečne aspoň jeden los.“
Je správne, že advent berieme ako čas milosti a spolupracujeme s Bohom. Snáď len preto sme v minulom liturgickom roku nesplnili to, čo sme si predsavzali, že sme len rozprávali, kuli plány, stavali vzdušné zámky či snívali ružové sny a nevysúkali rukávy a poctivo sa nepustili do ťažkostí, do prekonávania prekážok, a tak sme nenapredovali. Povedzme si: dosť!

Spomínam si na slová priateľa, mladého kňaza, ktoré povedal niekoľko týždňov pred svojou smrťou. Nevedel o tom, že si ho Pán tak rýchlo povolá. Vtedy povedal: „Je dôležité, aby nás hodina smrti našla mravne bdelých. Aby naše svedomie bolo akcieschopné a dôstojne usmerňovalo našu činnosť smerom k Bohu práve v túto osudnú hodinu. Keď sledujeme okolo seba bohorúhanie, znesväcovanie nedieľ, neúctu k človeku, nezáujem o kresťanskú výchovu detí, nemravnosť a rozvrat rodín, lož a iné krivdy, trápi nás to? Žime inakšie. Zobúdzajme svedomie svoje i ľudí z okolia. Robme pokánie za seba i za nich.“
Vianoce sú pred dverami. Aj smrť je pred nami. Smrť, fenomén, ktorý si vyžaduje a zaslúži našu pozornosť.

Keď nám nerobí problém si pripomenúť, čo všetko sme už začali, tým viac si uvedomme, že liturgický rok je memento, ktoré nestráca na význame a my chceme znova začať, znova a znova prežívať dejiny našej spásy.

Amen.