Prvá adventná nedeľa

Stále aktuálny hlas prorokov vyzýva urobiť zmenu životnej cesty smerom k Bohu, blížnym i sebe samým.

Čo zvyčajne robievate, keď očakávate vzácnu návštevu? Zaiste sa postaráte o príjemné prostredie, pohostenie, atmosféru. Pripravujeme sa na sviatky Narodenia Pána Ježiša. Stačí len nakúpiť darčeky, upratať byt, pripraviť bohatý stôl? Kresťan katolík čas adventu využije správne. Na pomoc mu prichádzajú slová proroka Izaiáša, ktoré pripomína sv. Ján Krstiteľ.

„Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi…“ (Lk 3,4).

Slová adventných prorokov Izaiáša i Jána Krstiteľa o „hlase“ majú význam v každom čase až do druhého príchodu Božieho Syna. Nielen v historickom advente pripravovali židovský národ na narodenie Ježiša Krista, ale sú v životnom advente pre každého človeka stálou výzvou žiť podľa Božích príkazov. Hlas z púšte má svoju váhu a význam. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1). A tento hlas je najvážnejší. Tento hlas sme povinní prijímať. Od neho záleží naša spása. Sv. Lukáš na tento hlas kladie dôraz. Adventná liturgia žiada, aby sa advent tak prežíval, ako ho prežíval vyvolený národ až do Jána Krstiteľa, keď sa na príchod Mesiáša pripravovali. A od Jána Krstiteľa až do konca čias advent liturgický pripomína ľuďom, že ich životný advent skončí stretnutím s Ježišom Kristom, Sudcom živých i mŕtvych. Hlas na púšti znamená hlas Cirkvi. Púšťou sa rozumie prostredie, kde učenie o Bohu má ťažkosti, je odmietané, neprijímané. Boží hlas aj v takomto prostredí má svoje opodstatnenie. Hoci len v oázach, ale možno ho počuť. Aj do oázy, kde je život, sa musí budovať cesta a starať sa o jej údržbu. Liturgický advent je časť z liturgického roka, ktorý má významnú úlohu. Nielen pripraviť veriacich na slávnosť Narodenia Pána Ježiša, ale aj upozorniť na význam prežívaného života. Cirkev má pripomínať, učiť, ohlasovať povinnosti a práva, ktoré má kresťan poznať a žiť, pretože sú stanovené Bohom.

Ján Krstiteľ svojím príkladom života a verejným vystúpením splnil svoju úlohu predchodcu Pána Ježiša. Ukázal, čo znamenajú slová „vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou“ (Lk 3,4-5). Splniť Jánove slová si nevyžaduje tak fyzické sily, skôr zmenu života k Božiemu slovu. Dnešného človeka možno prirovnať k oáze, ku ktorej cestu zavial vietor pieskom. Oáza je odtrhnutá od sveta. Človek uzavretý do svojho egoizmu pretrhol kontakt s Bohom. Človek skomplikoval svoje cesty páchaním hriechu a stali sa labyrintom. Výzva sv. Jána Krstiteľa je stále časová. Nepriechodnosť ciest spôsobujú hriechy, na ktoré výzvy adventných kazateľov musia konkrétne poukázať. Prekážky na ceste musia nazvať priamo a jasne. Hriech konkrétne analyzovať po mene: pýcha, uštipačnosť, zneužívanie, krivda, klamstvo, lenivosť, pokrytectvo, povrchnosť, nedostatočné zriekanie sa a ovládanie, či už od jedla, pitia... Každý prežíva aj svoj životný advent.


Advent u kresťana nesmie zostať na indiferentnej rovine. Volá po usporiadaní konkrétnych odpovedí. Nenazývajme sa kresťanmi, ak odmietame hlas Cirkvi, ktorá je hlasom adventných kazateľov. Očakávame predsa stretnutie s Bohom. Nielen v jasliach počas sviatkov, ale stretnutie so živým Bohom, Sudcom. Advent je čas činu. Skôr než budeme venovať pozornosť ako a čím obdarovať blížneho, máme si dať do poriadku svoj vzťah k Bohu. Ak túto postupnosť nezachováme a nesplníme, advent liturgický budú tvoriť len bezduché obrady a náš životný advent bude iróniou, urážkou Boha.
Výzvy prorokov možno vidieť v našom živote v štyroch oblastiach.
Na prvú upozorňujú slová: „Každá dolina sa vyplní“ (Lk 3,5). Človek si musí uvedomiť, že Boh mu určil cieľ a zmysel života. Od narodenia až po smrť prechádza akoby dolinou, ktorú má vyplniť svojím životom tak, aby sa to zhodovalo s vôľou Božou. Má to byť život viery, nádeje a lásky. Život človeka má hovoriť, že žije s Bohom a v Bohu.
Predstavme si chorého človeka. Má perfektnú starostlivosť, ale v jeho očiach chýba iskra života. On sa aj usmeje, ale aký je to úsmev? Človek, čo nežije s Bohom, nemá v srdci pravý pokoj. Ak mu chýba tento vzťah, nenájde uspokojenie nikde a v ničom. Prečo ľudia šomrú, páchajú samovraždy, hovoria o eutanázii? Učenie Krista dáva svetlo, chuť, silu, zmysel do života. Toto údolie má byť poznačené pokáním a ľútosťou nad spáchanými hriechmi, túžbou po večnom živote s Bohom. To platí pre starých i mladých. Advent je výzvou pre všetkých.

Druhú oblasť adventu pripomínajú slová: „Každý vrch a kopec sa zníži“ (Lk 3,5). Ak pozorujeme hory, vidíme, že jeden kopec neraz zacloní druhý. Na ceste k Bohu môžu to byť ľudia, veci i udalosti, ktoré nám zakryjú Boha. Dokonca môžeme si to spôsobiť aj sami svojím “ja“. Pýcha sa postará o to, aby sa vypínala a neuznala autoritu Boha, alebo sťažila kontakt s Bohom. Na Boha musíme vždy “vidieť“. Všetko sa musí znížiť: vrchy pýchy, kopce chýb a slabostí.
Tretia oblasť výziev adventných prorokov je vyjadrená slovami: „Čo je krivé, bude priame“ (Lk 3,5). Prečo sú dnes diaľnice? Po cestách plných zákrut a nižšej kvality sa do cieľa ide ťažšie, dlhšie a jazda je náročnejšia. V duchovnom živote robí hriech životnú cestu ťažšou. Hriech je možné prirovnať k zákrute. Čím dlhšie žijeme v hriechu, cesta života sa stáva obťažnejšou. Hriech nás vzďaľuje od Boha. Advent je čas, kedy sa máme zrieknuť hriechu. Vtedy cesta k Bohu a náš život sa dá prirovnať k slovám, že krivé sa stane priamym.

Posledná výzva znie: „Čo je hrboľaté, bude cestou hladkou“ (Lk 3,5). Na nerovnej ceste dochádza k rýchlejšiemu opotrebovaniu auta, aj chodcovi sa ide horšie. V duchovnej oblasti si uvedomujeme, že každý náš hriech, nevernosť, zanedbanie dobra, chyba a omyl sa vpíšu do nášho života. Čas ukáže na našom správaní a charaktere všetko zlo skryté i verejné. Pod vplyvom hriechu sa človek vo svojom správaní stáva tvrdším. Reakcie, vystupovanie, slová, gestá spôsobujú tak ujmu na spoločenskom šťastí i duchovnom živote. Bohu, ktorý je Láska, opätujme lásku.


Advent nie je čas nič nerobenia, alebo len materiálneho zabezpečenia sa na sviatky Narodenia Pána Ježiša. Advent je čas práce na sebe. Preto sa v tomto čase mnohí zriekajú dovolených a príjemných vecí, ako napríklad fajčenia, hlučných zábav a pod. V advente môžeme prehodnotiť vzťahy, postoje, svoj život.

John Powell v jednej svojej knihe spomína hriešnu ženu. Sama si uvedomila, že takýto život nemá zmysel a rozhodla sa spáchať samovraždu. Ako tak kráčala po opustenej pláži k moru, v ktorom sa chcela utopiť, počula v sebe hlas, ktorý jej kázal zastaviť, otočiť sa a pozrieť sa za seba. Keď to urobila, videla stopy jej nôh, ktoré vlny zmývali z piesku. Na to počula: „Tak ako voda mora ničí tvoje stopy v piesku, tak moja láska a milosrdenstvo zmývajú celú tvoju hriešnu minulosť. Chcem, aby si žila a milovala, a nie aby si umrela.“ Žena inštinktom vycítila, že ku nej hovoril Boh. To bol začiatok zmeny jej života.

Advent veriaci využíva na prípravu ku sviatkom pokoja a lásky. Boh pozýva a my odpovedáme.


Ježiša chceme prijať ako priateľa a brata. Nezatvoríme pred ním dvere a ani srdce. Naopak. Už dnes skvalitníme svoj advent v konkrétnej veci.

Amen.